Ako médiá spustili konšpiračnú vlnu

Každá krajina, ktorá je nečakane ohrozená terorizmom, rieši náhlu a závažnú skutočnosť, médiá sa snažia vecne a s mierou informovať, hľadajú odpovede na to, čo sa stalo a ako by k tomu mala spoločnosť postaviť, aby sa podobným ohavným prípadom zabránilo.

Slovensko je zrejme prvá krajina na svete, kde sa podstata teroristického aktu odsunula do úzadia a mediálny dôraz sa aspoň prvé dva týždne venoval zástupnej téme o presadzovaní konkrétnej politickej agendy.

V jadre by pritom malo byť hľadanie skutočnej odpovede a pomenovanie zdrojov vrahovej nenávisti – a jeho pomýlenej a azda i hlboko zranenej duše.

V tomto kontexte nijako nepomáhal dezinformačný naratív o tragédii a fiktívnych zodpovedných aktéroch dvojnásobnej vraždy. Obavy náhle vystrašených sexuálnych menšín boli namieste, no o čine by sa malo informovať symetricky a nemali by sme si účelovo zakrývať oči nad tým, že vrah mal podstatne väčšie ciele ako skupinky homosexuálov. A jeho radikalizácia nebola produktom našej domácej údajnej nenávisti voči LGBTI prostrediu, ako od začiatku zavádzajú hlavné médiá.

Nenávistné útoky voči menšinám sú doménou skôr západných spoločností, z reálnych dát nie je žiaden dôvod domnievať sa, že by na Slovensku násilie voči menšinám bolo porovnateľné.

To nás možno ešte len čaká, pokiaľ sa slovenská politika navzdory väčšinovému názoru spoločnosti vyberie „dúhovým“ smerom a odpor voči sexuálnym menšinám a s tým spojené útoky budú pribúdať. Lebo takto to vidíme v „dúhových“ krajinách. Napokon, tomu, aké ohrozenie pre sexuálne menšiny môže spôsobiť agresívna kampaň liberálnych médií, sme sa už venovali vo viacerých textoch.

Dezinformačný naratív

Vo vyhecovanom vare mediálnej kampane proti konzervatívcom takmer kompletne zaniklo, s akými skutočnými motívmi strelec konal a z akých foriem nenávisti vychádzal. Jeho nenávisť bola namierená voči „svetovému židovskému sprisahaniu“ a voči jeho slúžiacim politickým lídrom. Áno, súčasťou pomýlenej reality mladého vraha bol aj odpor voči LGBTI ideológii, ale tá bola len jednou z podôb, ktoré si Juraj K. spojil so svojou sionistickou konšpiráciou. Podobne hlásal odpor aj k Putinovmu mocenskému okoliu.

V istom zmysle mu šlo o útok na celú spoločnosť. Ak chceme skúmať podstatu a hľadať pravdu, nesmieme si tragédiu zamieňať so svojimi predsudkami.

Ak by sa však o motívoch Juraja K. informovalo pravdivo a s ohľadom na reálnu mieru okolností, dúhový aktivizmus by medzi novinármi stratil výživnú tému, na ktorej sa dá vášnivo rozkúriť agenda.

Je politika viac ako osud dvoch mladých ľudí?

Cynizmus, s akým bolo progresívne prostredie ochotné zneužiť smrť dvoch mladých ľudí, dosiahol extrémne rozmery. Nad zdržanlivosťou prevládla politika.

Len si to zrátajme. Politicky zaujaté informovanie sa rozpútalo ešte v ten desivý stredajší večer, keď šéfredaktorka denníka SME napísala, že možný motív z nenávisti voči LGBTI dvojici by na Slovensku nebol prekvapením. Už v tejto chvíli bol prvý gombík na kabáte zapnutý zle – to ostatné je len logickým vyústením posunutého príbehu.

Prezidentka Zuzana Čaputová v súvislosti s vraždou nezabudla prihriať polievočku aj aktuálnej dezinformačnej kampani o tom, že naša koalícia údajne vládne s fašistami.

Nemohlo, pravdaže, chýbať ani prepojenie s vojnovou agresiou na Ukrajine. Spisovateľ Michal Hvorecký spojil Juraja K. s Putinovou kritikou dekadentného Západu. Pritom od prvých dní bolo zjavné, že vrah vo svojom pomýlenom svete považoval režim ruského prezidenta za jedno z dvoch hlavných centier svetového sionizmu.

Odpor Juraja K. voči Putinovi tak patrí do rovnakého súdka ako jeho nenávisť voči LGBTI agende. Nie je známe, ako sa Hvorecký následne vyrovnával s faktom, že s Jurajom K. v odpore voči Putinovi patrili do spoločného tábora – nakoniec, ako väčšina z nás.

Konzervatívni politici boli tlačení do toho, aby „nemlčali“ a proti svojmu presvedčeniu sa povinne omotali dúhovou vlajkou, zároveň k nim smerovala protichodná výzva, že práve teraz by radšej mali mlčať. Celá jedna časť politického spektra by sa teraz vlastne mala vzdať poslaneckého mandátu alebo aspoň stiahnuť. Čarovný pokus, ako sa zbaviť politického oponenta s reálnym mandátom od ľudí a ovládnuť politiku.

Vo výroku šéfredaktora Denníka N Matúša Kostolného o tom, že „naši predstavitelia cirkvi majú problém autenticky sa prihlásiť k pápežovi, ktorý šíri lásku“, sa zhmotnila nielen primitívna propaganda, ale ten výrok bol svedectvom o zúfalej dezorientácii liberálnych médií v cirkevnom prostredí. Kostolného bezprostredná reakcia na pápežov dlhodobo prezentovaný postoj, že potrat je nájomná vražda, tiež nie je známa.  

Čo teraz?

Je pozoruhodné, že hlavné médiá, ktoré okamžite spustili inkvizičnú kampaň, neboli schopné prinášať hlbšie texty, ktoré by sa snažili na tragédiu a jej motívy hľadať odpoveď.

V snahe priviazať mladého vraha k domácim ideovým prúdom sa podľa všetkých dostupných informácií mýlili až zúfalým spôsobom.

Čo všetko sa v šume hromotĺckej politickej kampane v prospech dúhovej ideológie stratilo?

Od prvého dňa sa ignoroval zásadný fakt, že vrahova nenávisť nebola primárne orientovaná voči LGBTI ľuďom. Ako vyplýva zo zverejnených častí vyšetrovania, zaútočil na nich podľa všetkého ako na najslabšie ciele z dlhého radu jeho pomenovaných nepriateľov – ktorou bola v širšom zmysle západná spoločnosť.

Prirýchle bolo aj okamžité odsudzovanie vrahových rodičov, ktorí práve prišli o dieťa tým najstrašnejším spôsobom, aký si len rodič dokáže predstaviť. Odsúdení boli bez bližších informácií a výlučne na politickom základe, keďže otec Juraja K. sa hlásil k národnému táboru.

Juraj K. pritom domácimi národnými kruhmi zjavne pohŕdal, minimálne sa k nim nikdy nehlásil. Svoje idey a manifest šíril po anglicky, na základe amerického extrémistického podhubia a aj jeho virtuálni „friendi“ boli zo vzdialených západných krajín.

Úplne zabudnutá zostala súvislosť, že prvotným cieľom boli Židia. Slovensko patrí medzi krajiny Európy, kde nenávisť voči tejto komunite v európskom kontexte nijako nevyniká. Naopak, v posledných rokoch rastú obavy Židov z koalície islamu a liberálnej ľavice, čoho dôsledkom je, že sa v západnej Európe cítia čoraz menej v bezpečí a práve Slovensko je pre mnohých potenciálnym útočiskom.

Mimochodom, najväčším nepriateľom progresivizmu a LGBTI ideológie je takzvaný „židovsko-kresťanský“ tradičný civilizačný koncept.

V ideologickom hurhaji sa stratilo aj pozoruhodné pozadie postupnej psychologickej perepúte mladého teroristu, ktorá mohla mať – a zrejme aj zásadným spôsobom mala – vplyv na jeho skrytú radikalizáciu. Jeho otec hovoril o ťažkej psychickej šikane svojho syna na škole, z ktorej ho museli presunúť, ako aj o tom, ako sa vtedy psychicky zosypal. To sú faktory, ktoré dokážu aj normálneho mladíka premeniť na trosku.

Práve vtedy sa v jeho zničenej a zmätenej duši zrejme spustil proces uzavretia sa do vnútorného sveta, ktorý mal pramálo spoločné s tým skutočným.

Riaditeľka školy výpoveď jeho otca v tomto bode potvrdila, dokonca spomenula, že Jurajovi K. pomáhali dvaja psychológovia. Tieto väzby sa však pretrhli počas pandémie, keď zatváranie škôl najviac uškodilo práve duševne zraniteľným deťom. Z tohto obdobia si ponesieme celú jednu generáciu psychicky podlomenej mládeže.

Je namieste preskúmať, akú rolu v jeho radikalizácii zohrávali lockdowny, ktoré nielen pretrhli dôležitú psychologickú terapiu Juraja K., ale desaťtisíce nevinných detí vrhli do samoty, depresie a ostali bez možnosti prirodzeného spracovania osobných problémov.

Ak by hrozilo, že by čin Juraja K. zopakoval niekto s podobnou anamnézou, zrodí sa práve v tomto prostredí. A vôbec nemusí patriť medzi odporcov LGBTI ideológie.

Koho šikanujú sociálne siete?

Na okraji zostala aj otázka, ako je možné, že sociálne siete neboli schopné včas identifikovať teroristu, ktorý si celé mesiace veselo šíril extrémistické idey. Je to naozaj preto, že majú málo finančných prostriedkov pre editorov? Sociálne siete predsa investujú množstvo peňazí do identifikácie, cenzúry a šikanovania slušných a kultivovaných konzervatívnych diskutérov a odkazov.  

Ak sú vo virtuálnom priestore schopní identifikovať banálne nevinné názory a rýchlo ich mazať, prípadne vysunúť na okraj – ako je možné, že nedokázali odhaliť zverejňované signály, na ktorých si Juraj K. ideovo pripravoval teroristický útok? Aj to je otázka, ktorá je dnes v súvislosti s podobnými útokmi a predchádzaním útokom dôležitá. Ľavicové médiá si ju zo spomenutých dôvodov klásť, prirodzene, nebudú.

Namiesto toho, aby sme riešili najvážnejšie témy, ako je napríklad infiltrácia polície do uzavretých skupín potenciálne nebezpečných extrémistov, prípadne efektívne prepojenie a spolupráca medzinárodných služieb (ak si aj nejaká tajná služba virtuálnu aktivitu Juraja K. všimla, bola zrejme zahraničná), dôraz sa kladie na zástupnú tému LGBTI agendy, ktorá s motívmi terorizmu súvisela len veľmi okrajovo. Útok na bar homosexuálov bol pre Juraja K. náhradný plán.

Novinárske inštinkty boli popreté

Hoci solidarita so sexuálnymi menšinami bola po útoku namieste, médiám sa nedarilo od tejto témy dostatočne včas odpútať a vnímať širší kontext. Za pozornosť stojí popretie základných novinárskych inštinktov, ku ktorým došlo až v trestuhodnej miere. Keď policajný prezident oznámi, že vrah, ktorý sa krátko predtým dopustil dokonaného teroristického útoku, bol krátko pred vraždou pred domom premiéra, ktorý mal byť primárnym cieľom útoku – a možno sme o najvyššieho exekutívneho činiteľa neprišli len vďaka náhode –, ide o mediálnu tému najvyššieho stupňa. Je to predsa premiér a táto informácia je udalosťou štátneho významu.

Liberálne médiá túto informáciu v prvých dňoch z nepochopiteľných príčin takmer úplne odignorovali. Dokonca aj správa, že na širšom zozname útočníka mal byť aj opozičný liberálny politik Branislav Gröhling, získala v médiách väčšie pokrytie.

Šlo o úmysel alebo o zlyhanie? Informácia o tom, že Eduard Heger, praktizujúci katolík formovaný v konzervatívnom prostredí, mal byť hlavným cieľom útoku, by vážne spochybnila cielene vypestovaný dezinformačný mediálny naratív o akomsi širokom sprisahaní voči gejom, ktorého nástrojom sa stal Juraj K.

Zaujímavé je aj to, že kým na Slovensku sa podobný teroristický útok udial prvýkrát – a aj táto výnimka bola inšpirovaná anglosaským prostredím –, „dúhové“ krajiny Západu podobným atakom voči sexuálnym menšinám čelia častejšie.

Martin Macko z Iniciatívy Inakosť sa zamýšľa, ako má vysvetliť mladým ľuďom „z komunity“, že majú na Slovensku zostať žiť. Naozaj by mali dôvod cítiť sa bezpečnejšie v západnej Európe, kde žije nielen viac podobných útočníkov, ako bol Juraj K., ale kde sa na rozdiel od nás odohrávajú každý rok tisíce násilných útokov voči príslušníkom sexuálnych menšín? 

Podobné mentálne vzorce, akými tému prvého teroristického útoku na Slovensku uchopili médiá, poznáme už z extrémistického prostredia či z dezinfoscény. Frustrovaným ľuďom konšpirácie umožňujú zacieliť svoju nenávisť voči konkrétnym skupinám, keďže údajné sprisahania ponúkajú jednoduchú odpoveď na zložité problémy.

Zložitým problémom je aj pozadie, na ktorom sa útok udial a s akými motívmi útočník konal. Médiá sa však namiesto hľadania poctivej odpovede uchýlili k overenému modelu: rýchlej identifikácii údajného kolektívneho vinníka vraždy, voči ktorému následne zacielili svoj odpor.