Zlo fascinuje: Prečo ľudí priťahuje príbeh vraždiaceho kanibala?

Tento dialóg zaznieva v minisérii Monštrum/Príbeh Jeffreyho Dahmera, ktorý sa zaradil medzi tri vôbec najsledovanejšie počiny v histórii Netflixu.

Dahmer tu vystupuje v role toho, kto sa pýta, inak je to vrah sedemnástich homosexuálnych, prevažne čiernych mužov. Obete, ktorých telá skladoval aj konzumoval, si Dahmer medzi príslušníkmi menšín hľadal zámerne. Ich zmiznutie budilo menší rozruch, alebo presnejšie: polícia reagovala šokujúcou ľahostajnosťou. Keď Dahmera v roku 1991 chytili, mal tridsaťjeden rokov a odsúdili ho na 936 rokov väzenia. Odsedel si iba tri. V roku 1994 ho ubil spoluväzeň.

V prvej časti seriálu sledujeme, ako sa protagonista stáva „monštrom“, v druhej sa z monštra stáva väzeň a celebrita, ktorá rozdáva autogramy. Kým sa pozostalí vyrovnajú so žiaľom, nočnými morami a hnevom, iní oslavujú Halloween takzvane na Dahmera, teda v preoblečení za vraždiaceho kanibala. Obľúbenými sa stali aj výlety k domu, kde vrah motorovou pílou rezal kosti a nakladal mäso na gril. Výlety boli také populárne, až úrady dom radšej zrovnali so zemou.

Milovníčky zločinu?

Nad počínaním „šašov“, ktorí oslavujú Halloween à la Dahmer, sa asi pohoršíme. Lenže na vlne spriaznenej škodoradostnej fascinácie sa vezie žáner true crime, ktorý oslavuje úspechy aj v Česku. Podcast Naozajstné zločiny, za ktorým stoja Lucia Bechynková a Bára Krčmová, obsadzuje prvé priečky v súbojoch o najlepšie či najsledovanejšie podcasty. Autorky sa na svojich stránkach dokonca označujú za „milovníčky zločinu“. Ale nie je to zvláštne? Kedy sa zlo stalo niečím, čo je možné milovať?

Najprv späť k Dahmerovi. Seriál je sprevádzaný otázkou o pôvode zla. Kladie si ju sám vrah, jeho rodičia, pozostalí, súd. „Odkiaľ je zlo?“ je navyše klasickou filozofickou a teologickou otázkou alebo inými slovami: vinie sa dejinami ľudstva aj Monštrom.

Z minisérie, ale aj z knihy, ktorú o synovi napísal vrahov otec Lionel Dahmer, sa dozvedáme, že Jeffrey nemal žiadnu psychickú poruchu a bol príčetný. Jeho IQ dosahovalo hodnotu 140, čo je medzi sériovými vrahmi, ktorí v priemere dosahujú 90 bodov, výnimočné. Okrem inteligencie sa Dahmer vyznačoval zvláštnou záľubou: odmala pitval zvieratá. To možno považovať za abnormalitu, ale k odpovedi na otázku, prečo sa z neho stal páchateľ, sme sa nepriblížili. Ľudia majú rôzne, často nepochopiteľné, často odporné záujmy. Rozhodujúce je, či si vedia vládnuť – a toho podľa lekárov Dahmer schopný bol, aspoň ak chcel. Medzi prvou a druhou vraždou ubehlo takmer desať rokov.

Ak sa psychiatri zhodli, že Dahmer bol príčetný, a keby chcel, mohol viesť normálny život, možno nájdeme pravý pôvod jeho zla v rodine. Je známe, že väčšia časť masových vrahov vyrastala bez otcov. Lenže to nie je tento prípad, aj keď Dahmer v ideálnych podmienkach nevyrastal. Matka mala psychické problémy a otec sa pred jej stavmi nepríčetnosti schovával v laboratóriu, kde pracoval ako chemik. Keď bol Dahmer tínedžer, jeho rodičia nadelili sebe i svojim dvom deťom mimoriadne škaredý rozvod. Otec sa však o Jeffreyho celý čas staral a zaujímal.

Aj tak vidí umelec Derf Backderf, autor komiksu Môj kamarát Dahmer, v chlapcovom prostredí rozhodujúci faktor budúcej skazy. Sám chodil s Dahmerom na strednú školu a Jeffreyho opisuje ako najosamelejšieho chlapca široko-ďaleko. Popri samote mal záľubu v alkohole, popíjal aj počas vyučovania. Učitelia neboli slepí, tak prečo mu nikto nepomohol? Čiastočne pre ľahostajnosť a aj preto, že boli sedemdesiate roky a všetci chceli byť aspoň trochu cool, tvrdí Backderf.

Azda z neho bude biológ…

Z Jeffreyho zla sa obviňujú aj jeho rodičia. Otec predhadzuje matke, že počas tehotenstva užívala psychiatrické lieky. Matka zasa vytýka otcovi, že Dahmera podporoval v pitvaní zvierat. Áno, podporoval, bráni sa otec, to bolo to jediné, čo jeho syna kedy zaujímalo! Chcel ho teda nadchnúť pre biológiu. Mohol azda predpokladať, že zje polovicu ulice? Nemohol – sociálne aj rodinné faktory sú podstatné, ale zjavne nie rozhodujúce. Z detí s čudnými záľubami, neideálnym rodinným zázemím i problémami s návykovými látkami sa bežne nestávajú sérioví vrahovia a kanibali.

Vráťme sa k dialógu Dahmera s kňazom. Vrah vraj odjakživa tušil, že s ním nie je niečo v poriadku. Keď sa pozeral na film, vždy vraj fandil záporným postavám. To kňaza rozosmeje: „Ale to ja tiež. Ony sú totiž lepšie napísané.“ Možno to tak máme všetci. Zlo nám pripadá rafinované, pútavé, príťažlivé.

Platilo to však odjakživa? Čo ak je fascinácia zlom historicky podmienená? Napríklad sebectvo a pýcha boli tradične neresťami, ale s úsvitom moderny sa z nich stal motor spoločnosti. Keď si každý bude robiť, čo chce, Smithova neviditeľná ruka alebo Hegelova lesť rozumu vraj vytvorí dynamický poriadok.

Alebo si vezmime Goetheho Fausta, ktorého svetom sprevádza diabol Mefistofeles. Nemecký génius ho hodnotí ako sympatickú postavu, ktorá sa sama zla nedopúšťa, len vo Faustovi podnecuje zlé sklony. Goethe do Faustovho kamaráta vpíše ešte jednu modernú črtu: dobro je odkázané na zlo, krása na škaredosť. Škaredý Mefistofeles vie práve vďaka svojej nevzhľadnosti oceniť krásu. Nie je to so zlom podobné? Asi áno, veď Mefistoteles je „tej sily časť, ktorá, túžiac vždy páchať zlo, vždy dobro vykoná“, čítame vo Faustovi.

Nietzsche, Goethov obdivovateľ, ide ďalej: To, čo konvenčná morálka považuje za zlé, je len nevinná odchýlka od normy. Tú trestáme už tým, že ju nazývame zlom. Lenže keby sa ľudia neodchyľovali, spoločnosť by zamrzla. Niektoré odchýlky sa pritom osvedčia, tie čoskoro nazývame objavom. Ak sa ostatní začnú pridávať, hovoríme dokonca o pokroku. Inými slovami, pokrok je zločin, ktorý sa uchytil. Kto by ho nemiloval?

Zlo ako nedostatok

Porovnajme to s tradičnou koncepciou, ktorej autorom je svätý Augustín. V jeho poňatí je zlo nedostatkom, pochybením. Na zlo sme náchylní, pretože nás Boh, ktorý je plnosťou bytia, stvoril z ničoty. Zlu, na rozdiel od dobra, chýba vlastná energia. Žije tým, že sa živí z bytia. Pretože je svojou podstatou pochybením, ničotou, je nevysvetliteľné. Odkiaľ teda zlo pochádza? Odnikiaľ, z ničoty.

Z tohto hľadiska sa Dahmer nejaví ako číre zlo. Kým je človek človekom, je dobrý a má svoje možnosti. Lenže tie si Dahmer systematicky maril. Prudko inteligentný a atraktívny muž s otvorenou budúcnosťou sa „zrútil do trosky“, ktorú nezaujíma nič iné ako mŕtvoly a alkohol. Kým strieda zamestnania, silnie jediné: záľuba v pitvaní dovtedy, kým mu zostala len kariéra kanibala.

To, že moderní myslitelia aj umelci vylepšovali povesť zla, malo rozličné príčiny, ale toto vylepšovanie nebolo rozhodujúce. Rozhodujúcu úlohu zohralo to, že posilňovaním zla tupili dobro. Keď sa dnes povie: „Je to dobrý chlapec,“ mávame podozrenie, či sa to nehovorí preto, že dotyčnému chýbajú iné prednosti. Dokonca nás môže napadnúť, že byť dobrý je synonymom pre intelektuálnu mdlosť.

Netreba sa obracať na cirkevného otca Augustína. Aj pohana Platóna by moderná fascinácia zlom možno vydesila. Dobro nepokladá za fádnu nevinnosť bez humoru, ako ich mnohí moderní myslitelia i umelci karikujú. Nie je to chlapec, ktorého dobrým robí jeho nedôvtipnosť. Dobro je súdnosť, bystrosť, sila. Je to schopnosť viesť naplnený pestrý život. Dobrými nás robia tradičné cnosti a tí najlepší sú hrdými majiteľmi kompletnej zbierky: sú múdri, statoční, umiernení i spravodliví.

Voči tvorcom seriálu, Ryanovi Murphymu a Ianovi Brennanovi, aj streamovacej službe sa v posledných týždňoch vymedzili pozostalí: filmári do neliečených rán nasypali ďalšiu soľ, navyše sa dopustili toho, čo kritizujú: oživujú Dahmerovu slávu, takže možno bude aj tohtoročný Halloween oslavou jedného kanibala. Je to námietka, ktorá má svoje opodstatnenie. Tvorcom však slúži ku cti, že na zlo fascinovane nezízajú. Dahmer z netflixového počinu vychádza ako chudák, síce vzhľadný, ale napriek tomu chudák, ktorý dokáže zapôsobiť iba svojou slabosťou. Toto zlo sa dá ľutovať, ale fascináciu by sme si mali vedieť odoprieť.

Spor o mozog

K pozoruhodným scénam patrí spor o Dahmerov mozog. Keď je vrah po smrti, matka mu ho dá odobrať. Lekári vraj zistia, kde bol problém. Azda nejaký nádor… Otec proti tomu protestuje, synovi chce dopriať pokoj a žiada o vrátenie mozgu do tela. Vec sa dostane na súd, ktorý nevyjde v ústrety otcovi ani matke. Sudca namiesto toho prikáže zničenie Dahmerovho orgánu. Na otázku, odkiaľ je zlo, totiž neexistuje jednoduchá odpoveď, a tak by sme ju nemali hľadať.

Ešte zostáva dodať, že neexistuje ani odpoveď zložitá. Neexistuje totiž žiadna. Povedané napríklad Augustínom: Na zle je tiesnivé, že pôsobí svojou ničotnosťou, že vlastne nie je. Keby bolo, bolo by možné ho ako nádor vyrezať, prípadne človeka izolovať a ostatní by mali pokoj. Lenže ono nám svojou nenápadnou parazitujúcou tuposťou prekĺzava medzi prstami. Jediná obrana je postoj, že sme dobru možno už príliš dlho krivdili: zlo sa stáva príťažlivým až v okamihu, keď nás prestávajú fascinovať cnosti.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.