V čom nesúhlasím s Matejom Drličkom a prečo je v kultúre nedostatok peňazí

Odvolanie generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla Mateja Drličku za nešťastnú vetu, ktorá pobúrila moralizujúcich poslancov, prehrmelo za necelý týždeň. Bývalý riaditeľ stihol obísť viaceré médiá, kde poskytol vysvetlenie a zároveň svoj pohľad na kultúru. Napriek jeho kritickému tónu voči politikom sa dalo vycítiť, akoby ešte dúfal, že ministerka zmení svoje rozhodnutie a povolá ho naspäť do funkcie. Lenže to sa nestalo a aj samotná téma sa prestala hrať v médiách. Vyzerá to, že ani z odhodlania hercov na štrajk či protest napokon nič nebude. A tak okrem komplikácií, ktoré spôsobí odchod riaditeľa a väčšiny jeho tímu zo SND, celá udalosť mala hlavne ten význam, že sa znovu verejne vyslovila chronická téza o podfinancovaní slovenskej kultúry.

Málo peňazí v kultúre – vina politikov?

Táto mantra je pravdivá v jednoduchej ekonomickej rovine. Rozpočty kultúrnych inštitúcií a iné zdroje ich financovania nekryjú ich potreby. Táto opakovaná sťažnosť je obvykle vyslovovaná ruka v ruke s poukázaním na hlavných vinníkov. Za tých, ako inak, sa považujú politici, lebo sa o kultúru nezaujímajú, nechápu jej význam ani potenciál, a preto ju už desiatky rokov zanedbávajú.

Je to však vyčerpávajúca odpoveď?

Niežeby som popieral kultúrnu ignoranciu politikov, tú však napriek tomu nevnímam ako rozhodujúci dôvod, prečo kultúra nemá dosť financií. Veď asi nepodozrievame našich volených zástupcov, že sa špičkovo vyznajú v hocijakých oblastiach života, do ktorých posielajú väčšie balíky peňazí. Ich motivácia je iná – politici pomerne presne vnímajú hierarchiu potrieb voličov. A je nad slnko jasnejšie, že v rebríčku potrieb nášho obyvateľstva je kultúra na spodných priečkach. Veď si len spomeňte: keď vláda ukrátila samosprávy o pol miliardy eur, nezaznela snáď z úst primátorov a županov na prvom mieste kultúra ako oblasť, kde budú škrtať?

Kultúra je tvorivo rozpínavá, prevyšuje dopyt

Tento dôvod sa však dá definovať aj nasledovne: prirodzená tvorivá rozpínavosť kultúry výrazne prevyšuje spoločenský dopyt po nej. Inak povedané, v pokojných časoch, ktoré ľuďom v kultúre poskytujú možnosti na tvorbu, celkom prirodzene rastie kultúrna produkcia. Môžeme to vidieť na tom, že vychádza väčší počet kníh, nakrúca sa viac filmov, hrá sa viac predstavení, múzeá a galérie, hoci skromne, rozširujú svoje zbierky a vznikajú nové kultúrne podujatia.

Osobitne spomeniem SND, ktoré pred pár rokmi pridalo k svojim aktivitám usporadúvanie veľkého festivalu Eurokontext alebo rozširovalo svoje hracie priestory, a tým aj počet inscenácií. Kultúra sa v poslednom období rozrastala aj inštitucionálne. Vzniklo Múzeum dizajnu, Múzeum holokaustu, Kunsthalle, štát vlastnícky vstúpil do múzea Danubiana, vybudovali sa digitalizačné centrá, zriadili sa tri nezávislé kultúrne fondy – audiovizuálny, na podporu umenia a pre menšiny. To všetko zvýšilo náklady na zamestnancov, prevádzku a, samozrejme, aj na činnosť. Takýto rozvoj však naša ekonomika nedokáže dostatočne pokryť. Keď k tomu prirátame bežný rast nákladov a v poslednom čase aj covidové výpadky a vysokú infláciu, nožnice sa roztvárajú čoraz viac.

Nejde však o výlučne slovenský problém. Z vlastných skúseností ministra kultúry, ktorý sa roky stretával s kolegami bilaterálne, ale pravidelne aj v Bruseli, môžem dosvedčiť, že som nestretol jediného ministra kultúry spokojného s rozpočtom svojho rezortu a že sťažovanie sa na ministrov financií bolo naším kolektívnym rituálom. Na druhej strane nemôžem poprieť vyššiu mieru financovania kultúry v štátoch, kde existuje silnejší spoločenský dopyt po kultúre. Je to najmä vo Francúzsku, ale rozdiel je citeľný aj v nám blízkej Českej republike.

Minister kultúry musí byť v strehu, keď nie je kríza

Ak teda naše kultúrne elity očakávajú, že raz k nám priletí (azda z Marsu) osvietená politická reprezentácia, ktorá zo dňa na deň rádovo zvýši rozpočet pre kultúru, mýlia sa. Hoci by som si to tiež želal, je to očakávanie nereálne ekonomicky, spoločensky aj politicky. To však neznamená, že sme odsúdení na rezignáciu. Musíme byť realistickí v požiadavkách, v každom nekrízovom roku žiadať aspoň zvýšenie rozpočtu a tiež musíme byť cieľavedomí v postupnom zavádzaní riešení a nástrojov, ktoré budú situáciu v kultúre zlepšovať.

Preto musíme od ministrov kultúry požadovať v prvom rade kontinuitu dobrých opatrení. Keď som v roku 2006 prvý raz nastúpil do funkcie ministra, neváhal som zrealizovať projekt kultúrnych poukazov, ktorý pilotne rozbehol jeden z mojich predchodcov František Tóth. Tiež som kvitoval, že Daniel Krajcer, ktorý ma vystriedal v roku 2010, nezrušil Audiovizuálny fond – hoci niektorí jeho poradcovia ho na to nahovárali. Ja som zas rád pokračoval v projekte obnovy hradov prostredníctvom nezamestnaných, ktorý vymyslela sekcia kultúrneho dedičstva počas jeho pôsobenia. Na takýto prístup však musia byť na poste ministra ľudia zorientovaní v rezorte, ktorý je mimoriadne rôznorodý (viac než 30 špecifických inštitúcií), ktorí chápu, čo robili ich predchodcovia, a majú jasno, čo chcú urobiť oni.

Dve posledné ministerky kultúry v týchto predpokladoch nevynikali. Hoci dvojročná vláda Petra Pellegriniho otrocky prekopírovala programové vyhlásenie vlády Roberta Fica, ministerka Ľubica Laššáková asi ani netušila, že pre roky 2018 – 2020 jej zostala prioritná úloha prijať zákon o sponzoringu. Mimochodom, boli to posledné predkrízové roky, keď sa na nejakej podobe tohto zákona dalo dohodnúť s ministerstvom financií. Ministri kultúry teda musia striehnuť na vhodné obdobia, keď sa dajú nasmerovať do kultúry nové zdroje. Takto sa napríklad podarilo v rokoch 2008 až 2018 postupne založiť už zmienené kultúrne fondy, ktorých zákonom fixované príjmy zásadne oživili oblasť audiovízie a umenia, alebo uzákoniť pre RTVS takzvanú zmluvu so štátom, vďaka ktorej môže aj dnes ekonomicky aspoň prežiť.

O ministroch a riaditeľoch

Na záver sa vrátim ku kauze riaditeľa SND, ktorý sa vyjadril o slabom financovaní kultúry ako o nástroji politikov na vydieranie štatutárov kultúrnych inštitúcií. Nesúhlasím s ním, aspoň za mojej éry to takto nefungovalo. Práve naopak, vecné sekcie na ministerstve zamerané na jednotlivé oblasti kultúry (dnes, žiaľ, zrušené) hájili potreby inštitúcií a prednášali ich požiadavky až na úroveň ministra. Na druhej strane, skúsení riaditelia vnímali obmedzené možnosti ministerstva a zložité rokovania o financovaní prioritných projektov brali ako príležitosť presvedčiť ministerstvo o význame svojich aktivít. Vždy bolo prospešné, ak inštitúcie a ministerstvo vzájomne chápali, že sú na jednej lodi. Minister tak cítil ako vlastný záujem postaviť sa za schopného riaditeľa, ak sa ten náhodou dostal do problematického vzťahu s poslancami z Výboru NR SR pre kultúru a médiá. Ak by to takto brala aj súčasná ministerka, dokázala by si obhájiť riaditeľa SND Drličku, ak ho naozaj považuje za dobrého manažéra.

Želajme si teda, aby sa po voľbách dostal na pozíciu ministra kultúry zorientovaný realista, ktorý si bude ctiť kontinuitu a dokáže aj v období ekonomickej krízy udržať aspoň vitálne funkcie kultúry, prípadne vo vhodnom okamihu presadiť nejaké inovatívne opatrenie. Hoci ešte dlho nebude kultúra stredom slovenského sveta, nemusí ani živoriť na jeho okraji.