505 rokov hľadania Pravdy

Áno, pred 505 rokmi rímskokatolícky augustínsky mních a intelektuál, profesor a doktor teológie Martin Luther priniesol 95 téz, ktoré prepísali dejiny vtedajšej západnej Európy. Najznámejšie požiadavky smerovali proti kupčeniu s odpustkami za duše v očistci a tiež proti „predplatnému“ za ešte nespáchané hriechy.

Luther nemohol zniesť takýto „biznis“ so svätými vecami. Jeho rozhorčenie pripomínalo Ježiša, keď vyhnal kupcov z chrámu, pretože „z domu modlitby urobili lotrovský pelech“. Cirkev má byť domom modlitby, a nie lotrovským pelechom, to by sme mali mať na pamäti vždy, keď do kostolov vnášame to, čo tam nepatrí.

27. téza vraví: „Ľudské rečičky šíria tí, čo tvrdia, že len čo groš vhodený do truhlice zazvoní, duša vyletí z očistca.“ Proti tomu sa Luther ohradil. Peniaze, ktoré sa takýmto spôsobom zarobili, sa použili na dostavbu chrámu sv. Petra v Ríme. Keď človek navštívi tento monumentálny sakrálny priestor, ktorý je pomyselným geografickým stredom katolíckeho sveta, právom si môže položiť otázku, či táto stavba z dreva, kameňa a zlata stála za rozkol v cirkvi.

Treba však priznať, že katolícka cirkev Lutherov zásah v tom čase potrebovala. Bolo to obdobie, keď pápežský úrad strácal svoju vážnosť, pápeži boli dvaja, chvíľu aj traja, s vysokými cirkevnými postami sa obchodovalo, kláštory boli preplnené a v kríze a bežní kňazi doslova živorili pod hranicou chudoby. Do toho turecká hrozba a úpadok rytierstva. Končila sa jedna významná epocha.

Luther bol géniom svojej doby. Prekladom Biblie do Nemčiny položil základy moderného jazyka, kníhtlač ako nová technológia pomohla, aby poznanie a viera boli dostupnejšie, no Luther hlavne upriamil pohľad človeka opäť na Boha.

Vo Wittenberskom kostole je oltár, na ktorom sú maľby, ktorých autorom je renesančný maliar Lucas Cranach. V centre jedného obrazu je ukrižovaný Ježiš. Na pravej strane obrazu je Luther na kazateľnici. Ukazuje na Ježiša. Na ľavej strane obrazu je veriaci ľud. Na základe toho, že Luther ukazuje na Ukrižovaného, upierajú aj oni svoj pohľad na Ukrižovaného.

Toto je správny vzorec. Ak by Luther strhával pozornosť na seba, ľudia by prehliadali Ježiša. Ak by Luther ukazoval na ľudí, Ježiš by opäť zostal bokom. Ak človek prestane ukazovať na kríž, stratí sa v mori či už skutočných, alebo fiktívnych problémov.

V našich zemepisných šírkach priniesla reformácia mnohé zmeny. Myšlienky reformácie išli hlavne z Bardejova, kde pôsobil pedagóg a spisovateľ Leonard Stöckel, ktorý osobne poznal Luthera aj jeho spolupracovníka Filipa Melanchtona. Kráľ Ferdinand žiadal, aby mestá zaujali postoj k novovzniknutej situácii. Nasledovalo niekoľko odpovedí. Zásadná bola odpoveď zväzu piatich najvýznamnejších miest východného Slovenska, takzvaná Pentapolitana. Patrili tam Košice, Levoča, Bardejov, Prešov, Sabinov a aj vďaka Leonardovi Stöckelovi sformulovali v roku 1549 svoje „vyznanie viery“, takzvanú Confessio Pentapolitana.

Plody reformácie zostali na Slovensku prítomné, a to aj napriek silným rekatolizačným snahám po roku 1550. Udialo sa tu opäť veľa neprávostí, evanjelici prišli o 888 kostolov. Po roku 1681 bolo evanjelikom umožnené stavať nové chrámy, ale v obmedzenom množstve so špeciálnymi pravidlami. Napríklad kostol musel stáť za hranicou mesta, musel byť postavený do roka, musel byť celý z dreva, nesmel mať vežu a nemohol mať vchod do hlavnej ulice. Dnes poznáme tieto kostoly ako artikulárne a patria k tým najvzácnejším sakrálnym stavbám, aké u nás máme. Kostoly v Kežmarku, v Hronseku, v Leštinách sú zapísané v zozname UNESCO. Fascinujúci je kostol v Istebnom alebo kostol vo Svätom Kríži, ktorý je prenesený z Paludze, z dedinky, ktorá zmizla z povrchu kvôli Liptovskej Mare. Do tohto kostola sa vojde niekoľko tisíc ľudí a majster, ktorý ho staval, vraj nevedel čítať ani písať.

No a potom tu máme ohromné kultúrne dedičstvo evanjelikov. Matej Bel, Daniel Krman, Juraj Tranovský, Štúr, Hurban, Hodža a ďalší štúrovci, autori 20. storočia ako Martin Rázus, Maša Haľamová, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek, Milan Rúfus. To sú len tie najznámejšie mená. Všetko sú to silné individuality, ktoré dávajú dôveryhodnosť celému spoločenstvu.

Súčasní evanjelickí biskupi Ivan Eľko, Ján Hroboň, Peter Mihoč neochvejne ako Luther vytrvalo ukazujú na Ukrižovaného Pána Ježiša. Je to odvážne, ťažké, no potrebné.

Vo svojom pastierkom liste k dnešnému výročiu napísali aj tieto slová: „Evanjelikovi jeho vlastná tradícia vkladá do rúk Božie slovo, aby ho používal, poznal, žil z neho a s ním. Ono sa má nie iba proklamatívne, ale skutočne stať ,prameňom viery a pravidlom životaʼ. Sústreďme svoj čas na to, aby sa čítanie Písma, zvlášť Novej zmluvy, spojené s modlitbou, stalo súčasťou nášho života a osobnej zbožnosti. Toto je evanjelické!“

Dovoľte, aby som v závere s biskupmi polemizoval. Toto nie je „len“ evanjelické. Toto je univerzálne kresťanské a hlboko ľudské.

Dnešná doba prináša kresťanovi nielen nové výzvy, ale dáva mu aj nové nezmyselné ultimáta. Alibisticky a cynicky sa spolu s Pilátom pýta: „Čo je pravda?“ Pravda ju však nezaujíma. Potrebuje konflikt.

Prichádza čas, keď bude potrebné opäť sa ako prví učeníci spoločne stretnúť pod krížom, pozerať na Ježiša a sformulovať odvážne tézy, ktoré pribijeme na chrámy nášho srdca, aby sme boli hlasom Pokoja, Pravdy, Lásky, Života.