Pri zbraniach ide EÚ cestou zákazov. Ak jeden nefunguje, príde väčší, vraví Miklánek

Zakazovanie je zvyčajne znakom rozpadajúcich sa spoločností a začínajúcich totalitných systémov, pričom zbrane bývajú prvým kolieskom salámy občianskych práv, ktorým sa začína postupné krájanie, vraví Ľudovít Miklánek, ktorý je predsedom združenia vlastníkov strelných zbraní Legis Telum.

Čo je Legis Telum, čomu sa venujete?

Sme občianske združenie, ktoré združuje občanov Slovenska, ktorí sú vlastníkmi strelných zbraní. Nie je to nutná podmienka na členstvo, ale 99 percent členov sú vlastníkmi a zaujímajú sa nejakým spôsobom, či tie zbrane budú mať a za akých podmienok ich budú môcť mať. Čiže, zaoberáme sa v prvom rade ochranou občianskych práv v tejto oblasti súkromného vlastníctva. A potom, samozrejme, k právam patrí aj zodpovednosť. Takže sa snažíme pôsobiť na poli práce s ľuďmi, aby si uvedomovali zodpovednosť pri vlastnení a manipulácii so zbraňou.

Takže sa venujete aj osvete.

Áno, aby si uvedomili, že vlastníctvo zbrane v prípade nezodpovednosti môže mať aj negatívne následky.

Zbraňová legislatíva na Slovensku bola terčom kritiky po vlaňajšom teroristickom útoku vo Viedni. Medializovaná, no neskôr vyvrátená správa hovorila o použití slovenských nábojov útočníkmi. Aj od politikov vtedy padali vyhlásenia, že sa na Slovensku dá veľmi jednoducho dostať k nábojom, alebo že sme dokonca zbrojnicou teroristov.

S tým sa stretávame často. Európska únia ako taká stále funguje na mentálnom delení západ-východ. Aj keď si to nechceme priznať, my sme pre nich stále východná Európa a majú často pocit, že u nás zákony viac nefungujú ako fungujú.

No, v niečom asi aj majú pravdu.

(Smiech) Áno, otázkou je, do akej miery je to oprávnené. Bohužiaľ, v niektorých oblastiach si myslia, že sme práve zliezli zo stromov. Práve čo sa týka viedenského útoku, tak naše združenie sa ako prvé podujalo vysvetľovať, že to asi nebude tak, ako sa zverejnilo v ten prvý deň. Komunikovala s nami jedna z francúzskych tlačových agentúr i rakúske médiá a prišli sme k tomu, že u nás je podstatne komplikovanejšie dostať sa k zbrani či strelivu, ako napríklad v samotnom Rakúsku. Naše podmienky pre získanie zbrojného preukazu sú prísnejšie ako v Rakúsku, prísnejšie v niektorých ohľadoch ako vo väčšine krajín Európskej únie. Napríklad psychotesty, ktorých efektivita je trochu otázna, pretože sú postavené zvláštne, ale sme jediná z krajín EÚ, ktorá ich má povinné.

V Čechách to nemajú rovnaké?  

U nich je to ad-hoc, v prípade že nastane nejaký problém alebo podozrenie. My sme to tak tiež mali v zákone, až za ministra vnútra Daniela Lipšica sa to dalo hromadne pre všetkých. Napríklad k tomu strelivu, ako sme sa bavili, u nás je podstatne ťažšie sa k nemu dostať ako v samotnom Rakúsku.

Čím to potom je, že u nás i v zahraničí panuje predstava, že zbrane či náboje sú na Slovensku ľahko dostupné?

Neinformovanosťou. U nás sa totiž právo v oblasti zbraní vyvíja už od Rakúskeho cisárstva. Samotný zbrojný preukaz, ktorý sa u nás dodnes používa, vznikol ako Waffenpass za Františka Jozefa I. výnosom v roku 1852. Občan mohol doma vlastniť čokoľvek okrem skrytých zbraní (napríklad v tvare iného predmetu). Zbrojný preukaz bol potrebný jedine vtedy, ak chcel človek nosiť zbraň na verejnosti a nebola súčasťou rovnošaty alebo kroja.

Časom prichádzali novely. Tento výnos bol prevzatý prvou ČSR, zásadná zmena k obmedzovaniu nastala až v roku 1938, pre problémy s Nemeckom a Maďarskom v pohraničí. Tento obmedzený režim prevzal Slovenský štát, ktorý naviac v rámci židovského kódexu v roku 1941 zakázal vlastnenie zbraní židom. Následne zákon komunisti ešte doplnili dvomi novelami. Takže naše právo vychádza historicky z určitých daností, a keďže bolo v roku 2003 komplexne novelizované, náš zákon je jeden z najmodernejších v Európe. Problém je, že úradníkov EÚ, ktorí požadujú jeho harmonizáciu, to nezaujíma.

A zrejme ani väčšinu obyvateľov Slovenska.

Bohužiaľ, ani mnoho politikov. Dokonca časť tých, ktorí mali ambície novelizovať tento zákon, si ho predtým ani neprečítali.

V súčasnosti prebieha implementácia európskej smernice o zbraniach, ktorá bola schválená pred pár rokmi. Podávali ste k nej pripomienky, ako to teraz vyzerá? Prejde, neprejde, v akom znení?

No, prejsť v nejakom režime musí, pretože máme v ústave odsek, ktorý hovorí, že musíme prijať všetky tieto, nazval by som to až bianko zmenky, ktoré EÚ vystaví. Čiže implementovať musíme. Ide samozrejme o to, aby sme implementovali s čo najmenšími negatívnymi dopadmi na občanov a ich bezpečnosť. Táto smernica EÚ vychádza z všeobecne mylnej predstavy, že nelegálne zbrane sa obmedzia sťažením legálneho vlastníctva. Nie je tu priama úmera. Skôr naopak, akonáhle sa potláča možnosť legálneho vlastníctva, tak nelegálne narastá. Takže sa snažíme, aby implementácia tohto až nezmyslu spôsobila čo najmenej škody.

Ísť bojovať proti nelegálnym držiteľom, resp. teroristom či zločincom obmedzovaním legálnych držiteľov nedáva veľmi zmysel.

Je to, žiaľ, nepochopenie problematiky. K bezpečnosti a zbraniam sa často vyjadrujú ľudia, ktorí nemajú skúsenosť ani s jedným. Samotné obmedzovanie legálnych zbraní touto smernicou nie je riešené ako otázka bezpečnosti, ale skryté pod agendu riadenia vnútorného trhu EÚ. Inak povedané, „obchodníci“ riešia bezpečnostnú problematiku. Z toho vyplývalo niekoľko vecí. Pani eurokomisárka pred 6 rokmi, keď to prišlo na stôl, chcela zakázať kaliber 7,62 mm. To je priemer diery, čiže nábojov tohto kalibru je veľa. Môže byť x25 pištoľový, x39 do karabíny, x54R do pušky a iné. Používané od obrany až po športové a poľovné účely. Navrhovatelia zákazov sa v problematike neorientovali ani technicky, ani spoločensky.

S týmto súvisí aj zákaz používania olova v mokradiach. Od jeho odporcov je počuť, že takýto zákon na Slovensku už po prvé funguje, a po druhé, že vlastne nedefinuje, čo je to mokraď. Takže podľa tohto návrhu vraj môže byť mokraďou aj mláka po daždi.

Áno, je to taká zvláštna prezumpcia viny na poriadne nedefinovanom území. Akonáhle máte pri sebe strelivo s obsahom olova a idete okolo mokrade alebo mokraďou, a skutočne, po daždi môže vzniknúť mokraď aj na ceste s jamou, tak musíte vysvetľovať, že ste to tam nechceli použiť. Takže je to popretie jedného zo základných princípov práva. To je prvý problém. Druhý problém je, že tento zákaz nebude reálne vymáhateľný. Viete si predstaviť, ako ide poľovník po daždi lesom a kto ho bude kontrolovať, či si zo sebou zobral alebo nezobral olovené náboje? To mu bude nejaká hliadka v noci v strede lesa šacovať vrecká ako malému chlapcovi?

Takže to nie je vymáhateľné.

To je tak právne ťažko vymáhateľné a kontrolovateľné, že zákaz nebude efektívny. Viete, pri riadení spoločnosti jestvujú dve principiálne odlišné cesty. Prvá cesta je systém zákazov a obmedzení. Druhá je cesta zodpovednej slobody. Ak vy vezmete štát ľuďom zákazmi slobody, tak časom prirodzene stratia zodpovednosť. Ak ju stratia, budú schopní robiť čokoľvek, lebo nebudú cítiť zodpovednosť za následky. Podľa mňa teda napríklad aj pri používaní olova pri vodných tokoch je to o vzdelávaní ľudí, ktorí tie zbrane používajú. Dobre, takže, tu tu a tu ich nepoužívajte. Prečo? Pretože to má také a také následky. Problém ale je, že EÚ sa pri zbraniach rozhodla ísť cestou zákazov a ak jeden zákaz nefunguje, nahradí ho ďalším, ešte väčším.

Ak by prešiel ten zákaz olova, čo by to znamenalo pre strelcov, športovcov, poľovníkov? A nielen u nás, ale v celej EÚ?

Otázka skôr znie, čo to bude znamenať pre životné prostredie. Pretože to je hlavný cieľ daného zákazu. Životné prostredie to vôbec nezmení. Ani k lepšiemu ani k horšiemu. Zvyšok sveta bude aj naďalej používať v civile olovené strelivo. Armáda aj polícia taktiež bude naďalej používať náboje s obsahom olova.

Áno, silové zložky majú v tomto návrhu výnimku.

Hej, to znamená, že olovo sa zoberie len nám. A my môžeme strieľať prakticky len na strelniciach. To znamená, že väčšie množstvá olova sa používajú v na to určených miestach na Slovensku. Olovo, ktoré vystrieľajú poľovníci v lese, je zanedbateľné množstvo z celkového počtu.

Čo sa týka strelcov, zmení sa veľa, pretože náhrady olova sú problematické. Napríklad z titulu výroby. Pri výrobe náhrad, zinkových či iných, sa používajú olovené lúhy. Takže olovo tu stále bude, ale v úplne inom skupenstve, práve v tom nebezpečnejšom. Čo sa týka streliva, bude násobne drahšie. Bude mať horšie balistické vlastnosti, čiže väčší rozptyl, vysoký pomer odrazených striel, takže sa zníži bezpečnosť na strelniciach. Poľovníci majú problém aj s inou ranivosťou, takže zver môže viac trpieť po zásahu. A u športovcov, tam je to veľmi diskutabilné. Malorážkari nebudú bez olova schopní konkurovať zahraničným strelcom mimo EÚ. Mnohé zbrane na náhrady nie sú stavané, takže sa z nich prestane strieľať. Predovkári [zbrane nabíjané spredu, napr. muškety, pozn. red.] nebudú mať čím strieľať.

Keď ste už spomenuli predovkárov. Pri tej smernici EÚ sa hovorilo aj o obmedzení ľudí venujúcich sa rekonštrukciám bojov, respektíve historických udalostí. Môže to mať negatívny dopad na nich?

Určite ich to zásadne ovplyvní. EÚ zásadne trvala na tom, aby expanzy, tie ktoré boli vyrobené z pôvodne vojenských zbraní, išli do pôvodnej kategórie. Je to veľmi náročné zákonne vyriešiť tak, aby to zásadným spôsobom neovplyvnilo napríklad rekonštrukcie historických bojov. Uvidíme, ako bude vyzerať finálne znenie novely, ktoré bude schválené, ale pre kluby vojenskej histórie to bude znamenať určite zmenu.

Zmenu k lepšiemu asi nemáte na mysli.

No, všetko bude komplikovanejšie. Aj keď sa podarilo dojednať výnimky a tzv. grandfathering, čo znamená, že to, čo som nadobudol, mi ostane, tak už to bude na výnimku. I keď nárokovateľnú, už je to zasa papier naviac. Bude to komplikovanejšie.

Ten grandfathering je zrejme odpoveďou na kritiku, že ak by táto doložka nebola, tak by tým EÚ alebo štát prakticky siahal na váš majetok, ktorý ste legálne nadobudli. A to by bolo opakom princípov demokracie či slobody.

Samozrejme, je to ústavné právo, ktoré je istým spôsobom regulované. Aby občan zbraň nadobudol, musel si spraviť zbrojný preukaz. Na ten musel dokázať, že je bezúhonný a spoľahlivý. A to musí preukazovať dovtedy, kým zbraň má. Musel si na ňu zarobiť, z nákupu zaplatil štátu daň a všetky ostatné poplatky. Takže splnil podmienky. Zaplatil do štátnej pokladne niekoľkokrát. Potom štát zrazu príde a povie, že podľa nás už môžete byť problém. A nič sa pritom nezmenilo. Okrem ohrozenia súkromného vlastníctva, ktoré je garantované Ústavou SR, ide aj o základné otrasenie dôvery občana v štát. Ako mu môže občan veriť, že mu nezoberie aj čokoľvek iné? A to držiteľ zbrojného preukazu dokázal, že je bezúhonný a spoľahlivý.

Je fakt, že strelné zbrane sa nedotýkajú väčšiny Slovákov.

Zbrojný preukaz má zhruba 150-tisíc.

Ale aj to je stále relatívne malá časť populácie. Ak by však došlo napríklad na autá, to by asi trápilo ďaleko viac občanov.

Veď ono to prichádza. Máte auto so spaľovacím motorom? Plánovaný je zákaz tohto pohonu. Je trochu staršie? Už dnes to znamená vyššie dane a poplatky. Demokracia je o tom, že ak väčšina niečo schváli, ostatní to musia prijať. Problém nastáva, keď napríklad zákaz olova nemusí odhlasovať ani Európsky parlament. Existuje Európska komisia, ktorá zriadila ECHA [Európska chemická agentúra, pozn. red.]. Dala im bianko zmenku, tu sa spravujte zoznam zakázaných chemických látok, a keď to uznáte za vhodné, tak tam ľubovoľnú látku môžete pripísať. Oni ju tam pripíšu a tým je to vybavené.

Zatiaľ teda o bezproblémovosti náhrad olova v strelive hovoria ľudia, ktorým nikdy nemuseli vyberať kus odrazeného kovu z tela. Je to, ako keby o problematike automobilovej dopravy hovoril a rozhodoval odborník bez vodičského preukazu. Európsky parlament môže namietať, Európska komisia môže, ale aj nemusí prehodnotiť, či to zruší.

Čiže nerozhoduje žiadny volený zástupca.

Tak. To je ten problém. A idú nám zakazovať veci, pričom ten zákaz ani adekvátne nezdôvodnia. Naša Ústava hovorí, že môže dôjsť k obmedzeniu ústavných práv občana, ale len v nevyhnutnej miere a musí to byť riadne zdôvodnené. Teda ak chce niekto niečo obmedziť, tak nech jasne povie, čo nám to prinesie.

Napríklad, prečo musím nosiť rúško.

Áno, musí byť objektívna príčina a pre tie rúška práve objektívna príčina je. Otec ochorenie COVID-19 prekonal a viem, ako to prebiehalo. Som preto ochotný to strpieť. A to isté by malo byť so zbraňami či olovom. Jasne uvedený dôvod s vyhodnotením dopadov a prínosov obmedzenia. Alebo aspoň zdôvodnenie, prečo sa do vnútornej bezpečnosti členských štátov zasahuje formou obmedzovania trhu. Čo je, mimochodom, v priamom rozpore s Lisabonskou zmluvou.

Diskutujete s politikmi, slovenskými poslancami či europoslancami. Ako vyzerá ten dialóg? Ktoré osobnosti sú vašej agende naklonené?

Primárne, nie je to postavené na konkrétnej politickej strane. V každej sa dajú nájsť podporovatelia aj odporcovia zbraní. Napríklad pán Richard Sulík s nami dlhodobo spolupracuje, s tým, že jemu zbrane nič nehovoria. Aj ľudia okolo neho sa väčšinou zbraniam vyhýbali. Čo ich ale oslovilo je miera občianskej slobody. My si vážime, že to takto vníma. A skutočne, pokiaľ neexistuje relevantný dôvod, prečo čokoľvek obmedziť, tak nám pomáha brániť obmedzeniam. Pomohol nám veľmi v Bruseli, dostal nás tam k potrebným ľuďom a podarilo sa vyjednať grandfathering či výnimky pre športovcov. To vyplynulo z návrhov ľudí od pána Sulíka alebo stáleho zastúpenia SR v Bruseli.  

Vďaka tomu pozitívne ovplyvnili strelecké prostredie v celej Európe. Preto pozitívne, lebo to bolo v prospech legálnych zbraní. Výnimky, ktoré tam dostali, zabránili, aby sa tisícky zbraní stratili v ilegalite. To sa stalo napríklad v prípade expanzov či v Rakúsku zasa v prípade opakovacích brokovníc.

Máte iste aj odporcov. V minulosti tu bol spor napríklad s pánom Pavlom Mackom.

Áno, väčšinou sú ideologicky protizbraňoví bez vecne podloženej argumentácie. Častokrát, keď s nimi debatujeme, zistíme, že sa v problematike vôbec neorientujú.

Práve spomenutý pán Macko je ale bývalý vojenský generál.

To je ten problém. Ľudia, ktorí si musia spraviť zbrojný preukaz preukázaním znalostí všetkých príslušných zákonov a vyhlášok vzťahujúcich sa k civilnému vlastníctvu zbrane a jej použitiu, tak vtedy pochopia že aha, ono to nie je len tak. To sú také dopady, také povinnosti. Do tejto otázky proste najviac hovoria ľudia, ktorí ju neovládajú.

Tak v takom prípade je tu otázka, ako sa dá tento stav zmeniť? Lebo ak je to tak, ako hovoríte, tak potom legálni držitelia zbraní nemajú svetlú budúcnosť.

Viete, zbrane tu boli, sú a budú. Zakázať sa nedajú. Sú staré ako ľudstvo. Zbraň je čokoľvek, čo dokáže spraviť útok dôraznejším. Odhady hovoria, že na Slovensku je podstatne viac nelegálnych ako legálnych strelných zbraní. Od Rakúsko-Uhorska po prvú ČSR nebola evidencia. Tá začala až za prvej Slovenskej republike v roku 1938. Bolo tu aj SNP, išiel tadiaľto front. Zostali tu desaťtisíce zbraní, vojenských, plno automatických. A toto všetko tu ešte je. Keď sa pozriete na zbraňové amnestie, kde sa podľa mňa dostane odhadom menej ako percento všetkých nelegálnych zbraní, tak vidíte, aké kusy tam sú.

Jednoducho, zákazom tie zbrane nezmiznú. Môžete zakázať ľuďom dýchať, ale dýchať neprestanú. Čiže buď ich udržíme zaevidované a ako-tak kontrolovateľné, alebo ich zakážeme a potom tu oficiálne „akože“ nebudú. Stanú sa z nich nelegálne a práve tie nelegálne sa používajú na páchanie trestnej činnosti. Lebo, ak niečo spáchate čin s legálnou zbraňou, je to ako keby ste sa podpísali.

Sú u nás vedené štatistiky, koľko zločinov bolo spáchaných s legálnymi a koľko s nelegálnymi strelnými zbraňami?

Tie štatistiky, ku ktorým sa vieme dostať, sú zle štruktúrované. Sú napríklad vedené podľa paragrafu trestného zákona, nie podľa toho, akou zbraňou boli spáchané. Princíp ale je, že počet trestných činov nie je úmerný počtu dostupných strelných zbraní. Tie sú len jeden z možných prostriedkov. Keď si zoberieme najtragickejší teroristický útok v Európe za posledné desaťročie, tak nebol vykonaný strelnou zbraňou, ale nákladným autom. To bolo v Nice a bolo tam okolo 86 obetí.

Objavuje sa argument, že podporovatelia držania strelných zbraní si želajú nejaký Divoký západ alebo Ameriku. Ako to je, chcete tu americký systém?

V žiadnom prípade tu nechceme americký systém. Paradoxne, väčšina amerických štátov má podstatne menšie práva v oblasti strelných zbraní ako my. Neexistuje totiž všeobecný americký model, každý štát ho má odlišný. Niečo iné je Texas alebo Arizona, niečo iné je New York či Kalifornia. Čo je zaujímavé, keď pozeráte štatistiky, najväčší počet vrážd strelnou zbraňou je v mestách, kde je vlastníctvo a nosenie strelnej zbrane najviac obmedzované ako v New Yorku či Detroite. Spomeňme tiež, že Slovensko je prepočtom zbraní na 100 obyvateľov relatívne nízko v rebríčku krajín EÚ. Česi ich majú dvakrát viac, Rakúšania až päťkrát viac.

Aj Švédi ich majú napríklad veľa.

Rozdiel je v tom, že u nás je to obyvateľstvo relatívne homogénne. Kultúra a hodnotový rebríček je naprieč skupinami rovnaký. Vieme to riadiť komplexne. Problém so zbraňami nastáva v krajinách, kde je väčší počet obyvateľov, ktorí pochádzajú z hodnotovo iného prostredia a nie sú ochotní prevziať hodnoty domácej spoločnosti. My stojíme na základoch ako nepokradneš, nezabiješ. Ale sú kultúry, kde je zabitie v niektorých prípadoch povinnosťou zo cti. Ak taký človek príde k nám a odmietne prijať našu štruktúru hodnôt, tak mu môžeme zakázať všetko. Jemu to bude jedno. A tu nastáva problém Švédska. Obrovský počet výbuchov v uliciach, bežná streľba automatickými zbraňami, hromadenie nelegálnych zbraní rôznymi skupinami.

Zrejme to nebudú novodobí Vikingovia. Podobný prípad je mesto Londýn, kde je zakázané nosiť hádam každý ostrý predmet. A aj tak tam majú epidémiu pobodaní.

Áno, tam nemôžete nosiť so sebou akýkoľvek ostrý predmet, ani skrutkovač, pokiaľ nepreukážete, že ste opravár alebo nemáte iný akceptovateľný dôvod mať ho pri sebe. Zvyčajne je zakazovanie znakom rozpadajúcich sa spoločností a začínajúcich totalitných systémov, pričom zbrane bývajú prvým kolieskom salámy občianskych práv, ktorým sa začína postupné krájanie.