Psychologička Straková: Popotratový syndróm existuje. Stovky žien prežívajú ako cez kopirák pocity smútku, straty zmyslu života, výčitky

Možno tému potratov uzavrieť tým, že každoročne klesajú, a teda niet čo riešiť?

Klesajúci trend potratov je na jednej strane dobrá správa, ale na strane druhej to súvisí aj s klesajúcou plodnosťou v populácii. Aj formy antikoncepcie sú rôznorodejšie a dostupnejšie, rovnako osveta.  Dôležitejšie číslo je takzvaná celková miera potratovosti, teda počet potratov na tisíc žien v reprodukčnom veku, ktorá nám tiež klesá. Je však veľa morálnych otázok, ktoré s tým súvisia a človek si ich možno neuvedomuje. Tam, kde sa končí jeden problém, začína iný.

Na čo narážate?

Napríklad veľa párov dnes podstupuje umelé oplodnenie. Keď ale embryo neprežije zamrazenie – kryokonzerváciu, alebo je vklad neúspešný, nezaraďuje sa to do štatistiky umelých potratov, ale v podstate ide tiež o stratu dieťaťa a mnohé tieto ženy majú prežívanie ako po umelom potrate. Keby sme išli do detailov, skrýva sa za tým veľa.

O tomto aspekte umelého oplodnenia som ešte nepočula.

Aj nás mnohé veci prekvapujú. Ako čas plynie, rozširujú sa technologické aj medicínske možnosti. Prichádzame do kontaktu s vecami, o ktorých sme pred pár rokmi ani nechyrovali.

Čo vás ešte za posledné roky v tejto sfére prekvapilo?

Napríklad morálni teológovia na Slovensku sa stretávajú s rodičmi, ktorí podstúpia umelé oplodnenie a riešia dilemu, čo ďalej s embryami, ktoré zamrazili, ale nevložili do maternice ženy. Ide o paradoxné extrémne situácie, budeme sa s tým musieť vysporiadať.

Pôsobíte ako psychologička v Poradni Alexis. Ako sa časom vyvíja záujem o vašu pomoc?

Počet klientiek každým rokom narastá. Určite je to tým, že zlepšujeme osvetu o našom fungovaní. Možno nenarastá počet žien, ktoré potrebujú našu pomoc, ale stúpa počet tých, ktoré sa o nás dozvedia a vyhľadajú nás.

O aké ženy ide?

Čo sa týka neplánovaných tehotenstiev, je štruktúra rôznorodá – od tínedžeriek až po ženy, ktoré z biologicko-reprodukčného hľadiska končia obdobie plodnosti, ale ostanú tehotné. Často sa stretávam s tým, čo vyplýva aj z českých štatistík – s „problémom“ tretieho dieťaťa. Ukazuje sa, že status rodiny s dvomi deťmi je najprijateľnejší. Keď sa ohlási tretie dieťa, pre mnohé rodiny to vybočuje z rámca normálnosti a je to nežiaduce. Ide pritom aj o zabezpečené rodiny, kde má žena podporu partnera, ale zvykli si na určitý štandard. Pri treťom dieťati sa dostanú na križovatku a nevedia, čo ďalej. Musia často riešiť väčšie auto, väčšie bývanie. V súvislosti s infláciou či energetickou krízou narastajú aj existenčné obavy rodín. Ďalšie dieťa v rodine je pre nich veľký krok odvahy. Sú ženy, ktoré počas tehotenstva opustil partner, preto zvažujú interrupciu. Potom tehotné študentky strednej alebo vysokej školy. Každá žena má svoj jedinečný príbeh, ale tieto sa opakujú dosť často.

Akú pomoc poskytuje vaša poradňa?

Poskytujeme základné sociálne a aj psychologické poradenstvo. V rámci sociálneho poradenstva poskytujeme informácie o finančných dávkach, na ktoré by mala žena nárok pred aj po narodení dieťaťa. Pomáhame jej zorientovať sa v zákonoch s tým súvisiacich a usmerňujeme ju, na koho sa obrátiť. Poskytujeme aj bezplatné právne poradenstvo spravidla v otázke úpravy rodičovských práv a povinností s otcom dieťaťa či výživného, máme k dispozícii právnikov – dobrovoľníkov. So ženou preberáme ďalšie možnosti vrátane adopcie, utajeného pôrodu či pestúnskej starostlivosti alebo náhradnej osobnej starostlivosti. Máme aj spolupracujúcich gynekológov, ktorí nám bezplatne poskytujú poradenstvo pre ženy, ktoré riešia zdravotné komplikácie seba alebo dieťaťa. Cez pomáhajúce organizácie vieme ženám zabezpečiť aj materiálnu pomoc alebo ju zaradiť do systému finančnej pomoci. Vieme pomôcť aj s hľadaním ubytovania.

Psychologické poradenstvo je zas o obavách tehotnej ženy, ktoré môžu vyústiť až do myšlienok o interrupcii. Možno sa klientka bojí ďalšieho tehotenstva, nechce sa jej vzdať zabehnutých životných chodníčkov alebo má traumatické spomienky na predchádzajúce pôrody či tehotenstvá.

Pre ženy po potratoch organizujeme aj podporné skupiny.

Táto pomoc je rovnomerne rozdelená po celom Slovensku alebo sú oblasti, kde je situácia kritickejšia a tam sa snažíte pôsobiť?

Nevieme určiť, ktoré ženy nás viac vyhľadávajú. Od klientiek nikdy nevyžadujeme osobné údaje a často ani nevieme, odkiaľ pochádzajú, lebo im zaručujeme diskrétnosť. Kancelárie na osobné poradenstvo máme v Bratislave a v Banskej Bystrici. Dištančné poradenstvo cez e-maily, Skype či telefón máme pre celé Slovensko. Ženy ho využívajú najviac, lebo je anonymné.

Dokážete aktuálne pomôcť každej klientke?

Áno. Hoci počet záujemkýň každým rokom narastá, vieme to vykryť. Prispôsobujeme tomu personálne kapacity. Prijali sme kolegyňu na administratívnu výpomoc, čo odbremenilo nás poradkyne. Máme aj dobrovoľníčky – vyštudované psychologičky a sociálne pracovníčky. Keby nás však bolo viac, dokázali by sme robiť napríklad viac aktivít v oblasti osvety.

Čo by aktuálne tehotným ženám najviac pomohlo?

Rodinná politika robí veľké zázraky. Ide o konkrétne veci, ktoré dané ženy potrebujú a vďaka ktorým vedia prijať materstvo a vychovávať dieťa v oveľa väčšej pohode. Samozrejme, dieťa je vždy dar a tým sa riadime aj v Poradni Alexis. Venujeme sa iným možnostiam riešenia neplánovaného tehotenstva, ako je interrupcia. Nie sme však cirkevná organizácia, ale poskytovateľ sociálnych služieb. Keď k nám príde neveriaca žena, pre ktorú nie je hodnotová otázka smerodajná a povie, že nedokáže vyžiť z tristo eur mesačne, lebo jej náklady sú štyristo, je logické, že zvažuje interrupciu. Nikto nemôže poprieť, že má skutočný problém postarať sa o dieťa. Tam nastáva často rozdiel. Veriace ženy idú do tehotenstva s vierou. Spravia krok do tmy a prijmú dieťa, hoci nevedia, čo bude. Avšak žena, ktorá si zráta príjmy a výdavky a vníma to racionálne, sa častejšie rozhodne pre umelý potrat.

Čo by teda v rodinnej politike mohlo pomôcť?

Napríklad zriadenie nových finančných dávok pre tehotné, ako je tehotenské a tehotenské štipendium, zvyšovanie rodinných prídavkov, daňového bonusu či rodičovského príspevku, má veľký vplyv na rozhodovanie ženy. Dostupnosť bývania je ďalšia veľká kapitola. Množstvo matiek samoživiteliek žije v bytoch v podnájme, kde platia komerčné ceny. Ak by bolo viac obecných nájomných bytov, vyriešilo by to problém obrovskému počtu rodín. V oblasti zamestnanosti je potrebné rozširovať možnosti skrátených úväzkov a prácu z domu, aj vtedy vytvoríme ženám lepšie podmienky pre to, aby sa mohli starať o deti.

To sa týka politikov a podnikateľov. Ako by mali neželane tehotným ženám v okolí pomôcť bežní ľudia?

Po všetkých skúsenostiach je najlepšia asi tá rada, aby podporovali organizácie, ktoré dokážu tým ženám pomôcť odborne. Máme nedobré skúsenosti s tým, keď idú ľudia na vlastnú päsť. Často robia ľuďom v núdzi medvediu službu a ich kroky sa míňajú účinku. Je tiež dôležité navrhovať politikom hoc aj maličkosti, ktoré by dokázali v spoločnosti veľa zmeniť k lepšiemu.

Napríklad mám klientku, ktorá je Slovenka, ale študuje v zahraničí. Zákony daného štátu jej umožňujú doštudovať vysokú školu až do 18. roku života jej dieťaťa. Porodila ako mladá študentka, prerušila štúdium a stará sa o dieťa, ale stále má celé roky na dokončenie univerzitného vzdelania. Ďalej by pomohli napríklad škôlky a jasle pre študentky, ktoré otehotneli počas štúdia. Možnosti sú, kde je vôľa, tam je cesta. Ak si človek všíma dianie okolo, porovnáva situáciu s fungovaním v iných krajinách a má nápady, treba to povedať kompetentným ľuďom. Štáty, ktoré často označujeme za ateistické, majú dobré prorodinné zákony a dokážu vyjsť v ústrety matkám a rodinám často lepšie ako u nás na Slovensku.

Slovensko stále prezentujú ako katolícky štát, ale nemáme priaznivú demografickú krivku. Čím to teda je, že nás ateistické štáty predbiehajú v prorodinnej politike?

Nikde to nie je ideálne, aj iné štáty musia zápasiť s vecami, s ktorými by sme nesúhlasili, keby sme tam žili. Ak si však môžeme vziať dobrý vzor, ktorým sa dá inšpirovať, mali by sme to urobiť. Aj ja sa často pýtam, prečo u nás niekedy nefungujú banálne veci. Potom v poradni „čarujeme“, aby sme tehotnej žene pomohli.

Komunikujú s vami politici?

V poradni pracujem štvrtý rok. Neviem to porovnať s obdobím predtým, ale teraz to vnímam pozitívne. Táto vláda podporuje našu formu pomoci, snaží sa hľadať spoločnú reč a prizýva nás k rôznym aktivitám a tvorbe legislatívnych návrhov. Pri úrade vlády vznikol poradný orgán zameraný na rodinnú politiku, kde môžu ľudia z praxe prednášať námety na zlepšenie.

Vyžaduje si to teda len čas?

Keď sa niečo naštartuje a začnú sa diať pozitívne zmeny, príde nová vláda. Mnohé veci sa zaseknú a sme na začiatku. Aj to je možný scenár.

Často sa hovorí, že muž by sa mal pri neželanom tehotenstve držať stranou a neovplyvňovať rozhodnutie matky, lebo je to „jej telo a jej voľba“. Aká je úloha mužov?

Rodičia sú vždy dvaja. V každom jednom prípade riešime nakoniec aj muža. Otec má veľký vplyv – či už je prítomný alebo nechá matku samú. Nemožno ho odrezať od tehotenstva, matky a dieťaťa. Chvalabohu za mužov, ktorí dokážu ženu podporiť aj v situácii, keď je oslabená a sama nevládze bojovať za tehotenstvo. Stretla som sa s viacerými mužmi, ktorí boli ochotní adoptovať si vlastné dieťa, keby ho žena porodila, ale nestalo sa tak. Náš zákon neumožňuje situáciu, keď muž stojí o svoje dieťa a žena ho nechce.

Sú aj muži, ktorí dokážu ženu zastrašovať a iracionálne sa jej vyhrážať – napríklad, že jej vezmú dieťa, poštvú na ňu právnikov, povlečú ju po súdoch, odstrihnú sa od jej vzťahov. Osveta však pokročila. Ženy sú dnes v zákonných veciach informovanejšie, a tak ľahko sa nevyľakajú. Aj na to sme tu my, aby sme jej v tom pomohli.

Ktorý typ mužov prevláda?

Okrem tých, ktorí ženu podržia, majú niektorí muži problém sami so sebou, nieto ešte, aby sa postarali o ňu a o dieťa. Vo všeobecnosti sa to v dnešnej dobe kryštalizuje k vyhraneným pólom. Buď sú muži takí zrelí, že zoberú zodpovednosť, alebo sú takí nezrelí, že utečú. Čím ďalej, tým menej vidím stred.  

Kontaktujú vás aj muži?

Áno, tvoria zhruba desať percent zo všetkých prípadov.

Čo prežívajú ženy po umelom alebo spontánnom potrate?

Prežívanie je v oboch prípadoch veľmi rozdielne. Poskytujeme psychologické poradenstvo pre jednu aj druhú oblasť a máme aj dve podporné skupiny. Niektoré hlasy v spoločnosti tvrdia, že popotratový syndróm neexistuje, ale ozývajú sa nám stovky žien po umelom ukončení tehotenstva, ktoré prežívajú ako cez kopirák pocity smútku, depresie, prázdnotu, straty zmyslu života, obrovských výčitiek, hanby. Chceli by vrátiť čas. To má vplyv na ich vzťahové prežívanie – často nevedia žiť blízke vzťahy, ale ani kolegiálne. Nevedia sa zaradiť so spoločnosti, cítia sa izolované. Majú až telesné prejavy ako poruchy spánku, príjmu potravy, nepokoj. Tieto pocity prežívajú ženy bez ohľadu na vierovyznanie, sociálny status, vek či vzdelanie. Nazýva sa to „syndróm“, lebo ide o súhrn rovnakých symptómov, ktoré spája toto prežívanie žien.

Po spontánnom potrate závisí prežívanie od rôznych faktorov. Aj tieto ženy prežívajú smútok, prázdnotu či depresiu, ale do veľkej miery tam chýba pocit viny a výčitiek. Aj zmierenie po spontánnej strate prebieha inak. Celý priebeh závisí napríklad od toho, či išlo o prvé dieťa, ako dlho naň žena čakala, koľko má rokov, či má okolo seba blízkych ľudí, ktorí ju podporia, alebo je na to sama, či mala prvý alebo už niekoľký potrat…

…čiže ak sa negatívne prežívanie nedostavilo hneď po potrate, ešte to neznamená, že žena je voči strate dieťaťa odolná?

Niekedy sa ozvú ženy pred interrupciou, že ju zvažujú a nevedia sa rozhodnúť. Povieme im všetky naše skúsenosti. Dokonca im ponúkame laické poradenstvo od ženy, ktorá sama podstúpila interrupciu. Niekedy si klientky aj tak vyberú umelý potrat a už na druhý deň nám napíšu, že sme mali o dôsledkoch pravdu. Ženy si ani nedokážu predstaviť, čo také rozhodnutie obnáša. Precitnutie niekedy nastáva už po prebudení z narkózy, niekedy na druhý deň, ale v niektorých prípadoch to trvá mesiace či roky. Mala som aj klientku, ktorá bola tridsať rokov po umelom potrate a dovtedy to neriešila. Ženy to v sebe buď pochovajú a nevenujú sa tomu, alebo si myslia, že prežili nejaké zmierenie, a tak to malo byť. Keď potom v živote nastane určitá situácia – napríklad sa im narodí vnúča, čo bol prípad pani po tridsiatich rokoch, narodí sa im ďalšie vlastné dieťa alebo začnú rekapitulovať svoj život –, uvedomia si nezvratné dôsledky. Osobne si myslím, že pri rozhodnutí o živote vlastného dieťaťa neexistuje, aby žena raz nezastala a neuvedomila si, čo umelý potrat vlastne znamená. Skôr či neskôr k tomu uvedomeniu podľa mňa príde.

Pred rokom pri návrhu zákona o pomoci tehotným ženám mimovládky ako Aspekt a Možnosť voľby predstavovali príbehy žien, ktoré i predĺženie čakacej doby či vypočutie ultrazvuku považovali za šikanu a hodnotili, že z psychického hľadiska nemajú so svojím rozhodnutím žiaden problém a po zákroku cítili úľavu.

Úľava je veľmi typická. Niekedy trvá deň, no často trvá týždne a možno aj roky, ale vystriedajú ju výčitky, pretože išlo o ich vlastné dieťa. To už je časť, ktorú tieto organizácie nespomenú, lebo zaznávajú, že nejaký popotratový syndróm existuje. Vraj je to tým, že my ženám dopredu hovoríme, čo ich čaká a aké sú riziká a ony si po interrupcii spomenú, že by to mali prežívať. To je nonsens. Často sa nám ozývajú ženy, ktoré sa nikdy nezaoberali popotratovým syndrómom, nečítali o tom žiadne články. Jedného dňa išli na zákrok a tieto negatívne pocity sa dostavili. Určite to nie je tým, že sme im to vsugerovali.

Ženy po umelom potrate vyzývame, že súčasťou ich zmierenia môže byť aj to, že budú o svojej skúsenosti hovoriť iným ženám a vysvetľovať im, že neplánované tehotenstvo sa neoplatí riešiť takýmto spôsobom. Mnohé súhlasili s rozhovormi, ale žiadna nevyšla verejne von so svojou identitou. My to rešpektujeme. Je však zaujímavé, že spomínané organizácie dokážu nájsť ženy, ktoré verejne priznajú, že interrupcia bola správnym rozhodnutím.

Možno je jednoduchšie hovoriť na verejnosti o pozitívnych pocitoch než tých negatívnych.

Áno, súčasťou popotratového syndrómu sú aj pocity hanby. Ženy sa preto izolujú. Vyjsť potom verejne s tým, čím si prešli, je extrémne ťažké. Aj keď si prejdú cestou zmierenia, sú rady, že to majú za sebou a môžu s nádejou pokračovať v ďalšom živote a nechcú sa k tomu vracať. V zahraničí poznám ženy, ktoré o tom verejne hovoria, ale na Slovensku je to stále tabu. Možno je to atmosférou spoločnosti, možno našou náturou, neviem.