Cirkev nie je homofóbna. Katolícky pohľad na homosexualitu

Európsky parlament prijal nedávno v kontexte tragédie na Zámockej uznesenie o rastúcom počte trestných činov z nenávisti voči LGBTIQ+ komunite v Európe. Otvorene pritom kritizuje aj predstaviteľov slovenskej cirkvi za to, že údajne živia nenávisť a intoleranciu voči LGBTIQ+ komunite. Vytýka im, že vraj požadovali „ďalšie obmedzenia“ voči týmto osobám prostredníctvom podpory referenda Aliancie za rodinu z roku 2015 (ďalej iba referendum).

Je táto kritika férová? Naozaj sa cirkev usilovala svojou podporou referenda obmedzovať práva LGBTIQ+ osôb? Je odmietavý postoj cirkvi k legalizácii homosexuálnych manželstiev výrazom homofóbie – teda strachu z homosexuálov, prípadne nenávisti a intolerancie? Ako tento postoj súvisí s učením cirkvi o (homo)sexualite a o manželstve? Naozaj cirkev upiera práva osobám s menšinovou sexuálnou identitou?

Cirkev a údajné obmedzovanie práv LGBTIQ+ osôb

Je celkom zrejmé, že preukázateľným cieľom referenda nebolo obmedzovanie práv LGBTIQ+ ľudí. Nemalo totiž ambíciu meniť existujúcu legislatívu ohľadom manželstva, rodiny či sexuálnej výchovy. Naopak, išlo výlučne o zachovanie existujúceho právneho stavu, ktorý vymedzoval manželstvo (výlučne) ako zväzok muža a ženy a párové adopcie umožňoval výlučne manželom.

Uznesenie preto zavádza, keď túto občiansku iniciatívu manipulatívne označuje ako „referendum proti LGBTIQ+ osobám“ a tvrdí, že sa v ňom hlasovalo o „prísnejšej legislatíve voči LGBTIQ+ osobám“. Nebolo možné obmedziť také práva LGBTIQ+ osôb, ktorými právne nedisponovali. Je preto nefér tvrdiť, že cirkevná podpora pre referendum – ich pastiersky list – mala za cieľ obmedzovanie práv, ako to tvrdia progresívni aktivisti pod taktovkou Michala Šimečku.

Zaujímavejšia je však otázka, prečo vlastne cirkev odmieta legalizáciu homosexuálnych manželstiev. Nie je to v rozpore s ideou, že kresťanstvo je náboženstvom lásky? A nie je nakoniec aj homosexuálne „manželstvo“ o láske dvoch osôb? Nepopiera tak cirkev samu seba? Odpovede na tieto otázky sa týkajú pohľadu cirkvi na účel sexuality, podstatu manželstva a fenomén ľudskej homosexuality. Aký je postoj cirkvi k týmto otázkam?

Zmysel ľudskej sexuality a podstata manželstva

Účel sexuality sa podľa cirkvi neobmedzuje na jej citový rozmer, na schopnosť milovať inú osobu, ale týka sa aj (principiálnej) schopnosti splodiť deti a zabezpečiť reprodukciu populácie. Jedno a druhé nie je v protiklade, ani sa jedno druhým nenahradzuje, práve naopak. Ženy a muži sú vzájomne fyzicky, morálne a duchovne komplementárne bytosti – ich vzájomné dopĺňanie sa je zamerané na dobrá manželstva, ktoré majú rovinu emocionálnu a duševnú (priateľstvo) a biologickú (reprodukcia). Ide teda o dobro manželov a súčasne o dobro detí.

Preto je manželstvo vyhradené párom opačného pohlavia, lebo iba muž a žena sú schopní spoločne realizovať sexuálny akt skutočne manželského a reprodukčného typu. Ide o akt, ktorý sa týka dobra manželstva s jeho charakteristikami priateľstva (vzájomné vyjadrenie oddanosti a lásky k manželskému partnerovi) a reprodukcie (jednota reprodukčných orgánov). Dobro manželstva preto nie je redukovateľné len na lásku dvoch osôb. Je totiž aj kontextom ľudskej reprodukcie, a to v zmysle biologickom (počatie dieťaťa) aj sociálnom (jeho výchova).

V katolíckej perspektíve je preto manželstvo jedného muža a jednej ženy považované za jediný eticky legitímny kontext pre sexuálnu aktivitu. Akékoľvek mimomanželské sexuálne styky sú vnímané ako eticky nezriadené – odporujúce pravému účelu sexuality. Legitímny je len (spoločný a vzájomne komplementárny) sexuálny styk muža a ženy, ktorý skutočne zjednocuje dve osoby (opačného pohlavia) v kontexte ich manželského zväzku (vernosť) na všetkých úrovniach. Na úrovni biologickej, ako aj na úrovni emocionálnej. A čo homosexuáli?

Cirkev o homosexualite

Cirkev uznáva, že niektorí muži a ženy majú hlboko zakorenenú výlučnú alebo prevládajúcu sexuálnu orientáciu (inklináciu) k osobám rovnakého pohlavia. Samotná orientácia nie je eticky negatívna – jej nositeľ za ňu nie je morálne zodpovedný. Jej problém je skôr antropologický a spočíva v jej nesprávnom nasmerovaní. Náležitým objektom sexuálnej orientácie je totiž osoba opačného, a nie rovnakého pohlavia. Homosexuálna orientácia preto nesmeruje k objektívnemu účelu ľudskej sexuality (dobru manželstva).

Homosexuálne sexuálne styky (na rozdiel od orientácie) sú už výsledkom rozhodnutia realizovať nesprávne nasmerovanú sexuálnu orientáciu. Preto sú tieto skutky vnímané ako v rozpore s prirodzeným poriadkom a sú hodnotené vo svojej podstate ako eticky problematické. Tieto skutky sú totiž v protiklade s prirodzeným zákonom, pohlavný styk zatvárajú pred darom života a nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania. Preto ich nemožno nikdy (eticky) schvaľovať.

Cirkev si uvedomuje, že pre väčšinu mužov a žien s hlboko zakorenenou homosexuálnou orientáciou je táto ich situácia pre nich skúškou. Ak ide o kresťanov, tých vyzýva na sebaovládanie a sexuálnu abstinenciu. Na ostatných súčasne cirkev apeluje, aby ženy a mužov s homosexuálnou orientáciou prijímali s úctou, súcitom, jemnocitom a tak, aby nedochádzalo k akémukoľvek náznaku ich nespravodlivej diskriminácie.

Nesúhlas s homosexuálnym „manželstvom“ neznamená netoleranciu

Z povedaného je zrejmé, že nesúhlas s homosexuálnymi skutkami nikdy neospravedlňuje akúkoľvek pociťovanú či prejavovanú nenávisť či netoleranciu voči homosexuálom. Treba sa vyhýbať akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Odmietanie legalizácie homosexuálnych manželstiev však nemožno automaticky považovať za obhajobu diskriminácie príslušníkov sexuálnych menšín. V katolíckej perspektíve totiž ide o obhajobu dobra manželstva osožného pre celú spoločnosť, a nie o nedôvodné znevýhodňovanie homosexuálov.

Ide o to, že v tejto perspektíve manželstvo nie je redukované na priateľstvo (lásku) dvoch osôb, ale vyžaduje sa splnenie parametrov pre principiálnu možnosť dosahovať účel a dobro manželstva v jeho prokreatívnom zmysle. Homosexuálny pár však touto možnosťou principiálne nedisponuje. Dve osoby rovnakého pohlavia sú totiž prirodzene nespôsobilé sexuálneho styku reprodukčného typu, teda manželského sexuálneho styku.

Je zrejmé, že v súčasnej demokratickej spoločnosti sa nezhodneme v odpovedi na otázku podstaty manželstva. Niektorí budú súhlasiť s pohľadom predstaveným v tomto texte, iní povedia, že pre manželstvo postačuje láskyplný vzťah dvoch osôb (aj s rovnakým pohlavím) a spôsobilosť na jeho uzavretie netreba preto podmieňovať (aj) pohlavnou komplementaritou manželov. Jedni aj druhí majú právo na svoj pohľad, z čoho ale nevyplýva morálny relativizmus či subjektivizmus.

Nie je však fér, ak je verejný postoj cirkvi, vyplývajúci z jej pohľadu na podstatu a účel manželstva, manipulatívne označovaný za živenie nenávisti a netolerancie voči LGBTIQ+ osobám či za obhajobu ich diskriminácie – teda nejakej podoby homofóbie.