Nech už to bolo akokoľvek, tento príbeh ukázal, aká je to citlivá téma. Výpoveď akoby dokonale kopírovala známy predsudok. Starnúca žena na viditeľnom poste? Tu niečo nehrá. Vari nie je všetkým jasné, že päťdesiatnička vybledla do neviditeľnosti? Táto téma má svoju kultúrnu aj filozofickú stopu. O zneviditeľnení seniorov spísala francúzska filozofka Simone de Beauvoirová významné dielo Vek (1970). Vtedy mala šesťdesiatdva rokov.
Ako sa stráca status muža a ženy
Knihou nadviazala na svoje klasické dielo Druhé pohlavie venované tomu, ako žena platí v spoločnosti za výnimku, zatiaľ čo muž je štandard. Kategóriu „druhého“ možno vraj vztiahnuť aj na starnutie. Mladý človek je pravidlo, starý vždy druhý. Starnutie je navyše podľa filozofky nevratné mrzačenie. S ohľadom na spomínané zneviditeľnenie jednej ženy, ale napríklad aj na preslávený slogan „Muži zrejú“ zaujme, ako kruto píše filozofka o mužskom starnutí. Žena, pre ktorú sú dôležitejšie vzťahy a domáci priestor, nevníma stratu postavenia ako existenčné ohrozenie: na to, že je druhá, je zvyknutá. To muž padá na dno z výšky, a navyše nemá kam padať – od domova svoj status neodvodzuje.
Generalizácie bývajú zradné vždy, a ak ich vzťahujeme na starých ľudí, sú azda ešte zradnejšie. Pozoruhodnosť knihy je potiaľ predovšetkým nepriama: nevyčítame z nej to, akí sú starí ľudia, ale do akej miery sa spoločnosť za posledných šesťdesiat rokov zmenila. Zdá sa, že kult mladosti, ktorý sa rodil v čase, keď de Beauvoirová knihu písala, dopadol predovšetkým na ženy a zo starnutia urobil prinajmenšom rovnakú záťaž ako pre mužov. Ale podstatnejšia je iná otázka. Platí všeobecná téza, podľa ktorej je starý človek odstrkovaným druhým?
Bod zlomu
Otázku treba zvážiť na pozadí toho, že z demografického hľadiska žijeme v prelomovej dobe. V roku 2018 bolo na svete prvýkrát menej detí pod päť rokov ako ľudí nad šesťdesiatpäť. Nestarneme teda len ako jednotlivci. Starne celý svet. V čase, keď generácia takzvaných babyboomerov ustanovovala kult mladosti, píše de Beauvoirová: „Nikdy to neboli starí ľudia, ktorí by podnietili pokrok.“ Niečo na tom výroku je. Kleopatra, Alexander Veľký alebo Ježiš zomreli ako tridsiatnici. Žili dosť dlho na to, aby splodili deti, zmocnili sa trónu, založili ríšu alebo celosvetové náboženstvo. Ale nezostarli.
Aj v predchádzajúcich dobách existovali veľmi starí ľudia. Boli to tí, ktorí mali šťastie na gény, sociálne zázemie aj na ďalšie priaznivé okolnosti. Dnes nie je starnutie luxus. Výskumník v oblasti demografických zmien Bradley Schurman poznamenáva vo svojej knihe The Super Age: „Najmenej 35 zo 195 štátov na tejto planéte bude mať do roku 2030 minimálne jedného z piatich ľudí starších ako 65 rokov, čo je tradičný vek odchodu do dôchodku. Do roku 2050 bude každý šiesty človek na svete starší ako 65, z toho každý štvrtý v Európe a Severnej Amerike.“ Počet osôb vo veku 80 rokov a viac sa podľa prognóz strojnásobí, zo 143 miliónov v roku 2019 na 426 miliónov v roku 2050, čím sa seniori stanu najrýchlejšie rastúcou demografickou skupinou.
Tvrdenia de Beauvoirovej, že starí nemajú vplyv, aspoň teda nepodnecujú prevratné zmeny, na tomto pozadí neobstoja. Môžeme poukázať na americkú politiku, ktorej prezidentské kampane sa v posledných rokoch premenili na ageistické peklo. Jeden senior v ňom poukazuje na rozvíjajúcu sa senilitu druhého seniora. Ale treba dodať, že Spojené štáty sú čo do veku politikov skôr extrémom. Od roku 1950 sa priemerný vek politikov vo vyspelých demokraciách znížil zo šesťdesiatky na päťdesiatštyri rokov. Lenže aj to je v porovnaní s niekdajšími vodcami pokročilá zrelosť.
Príkladom mladého štátnika je francúzsky prezident Macron. Príznačné však je, že ho v posledných prezidentských voľbách podržali starší voliči. Z ľudí starších ako šesťdesiat rokov ho podporilo 36 percent, takže mu v tejto vekovej kategórii svoj hlas dalo dvakrát viac voličov ako medzi ľuďmi mladšími ako dvadsaťpäť. Starší tým podporili nielen Macrona, ale aj stredové smerovanie politiky. To je všeobecnejší fenomén: starší podporujú nemeckú stredovo-pravicovú stranu CDU a rovnako je to v prípade španielskej stredovo-ľavicovej PSOE. Naopak, mladí sa trieštia. Aj to má svoje pozitíva, napríklad v podobe intenzívnejšej konkurencie, ale cenou za to je časté prepadanie hlasov mladých voličov a ich pocit vylúčenia.
Závažnejšie je, že prevrátenie pomeru medzi starými a mladými podrýva samu logiku spoločnosti. Už teraz žijú vo vyspelých štátoch ľudia, ktorých dôchodkové obdobie nie je oveľa kratšie ako to produktívne. Zintenzívnenie politických, ekonomických aj etických debát o tom, dokedy môžeme alebo musíme chcieť, aby ľudia pracovali, je z tohto hľadiska nevyhnutné. Na jednej strane zjavne existujú povolania, ktoré nebudeme môcť vykonávať v osemdesiatke, na druhej strane treba odmietnuť častý povzdych nad tým, že dlhší život je len predlžovanie nepríjemnej, bolestivej, ťaživej časti starnutia.
Zostávame dlhšie zdraví
Výskumy to nepotvrdzujú. Napriek tomu, že sa s vekom počet ochorení dramaticky zvyšuje, takže vo veku 85 rokov trpí niektorou z foriem demencie každý štvrtý človek, naprieč všetkými vekovými skupinami sledujeme ústup chorobnosti. Zostávame dlhšie zdraví a koncentrácia ochorení sa zvyšuje práve až ku koncu života. David Sinclair, americký biológ a jeden z najvýznamnejších výskumníkov v oblasti starnutia, preto upozorňuje: biologický vek dnešného šesťdesiatnika je ekvivalentom päťdesiatnika predošlej generácie.
Japonsko, v ktorom žije už dnes viac ako 29 percent obyvateľov starších ako 65 rokov, predznamenáva možné opatrenia. Ľudia vo veku 65 až 74 už nebudú považovaní za „starých“, ale za príslušníkov novej životnej fázy zrelosti. Politici sa navyše usilujú o to, aby paralelne do spoločnosti zapojili mladé ročníky. Hranica dospelosti sa preto v apríli tohto roku posunula z pôvodných dvadsiatich rokov na osemnásť. Títo noví dospelí si môžu bez súhlasu rodičov požiadať o kreditnú kartu, najať byt alebo vstúpiť do manželstva. Inými slovami, je potrebné vysielať signály starším, že ešte môžu byť činní, a mladším, že už môžu.
Politické opatrenia sú potrebné, ale nie dostatočné. Zapracovať treba predovšetkým na kultúrnom obraze staroby. Dusivé stereotypy nám nadelili predovšetkým takzvaní boomeri, teda príslušníci povojnovej generácie, ktorí sú strojcami kultu mladosti. Zaslúžili sa aj o revolučné zmeny týkajúce sa sexuálneho správania. Antikoncepčná a sexuálna revolúcia podnietila to, čo dnes označujeme ako začiatok demografickej zimy.
Boomeri, paradoxne, stáli na začiatku starnutia populácie a tento proces zároveň okorenili o kult mladosti. Ten sa napokon drží naprieč generáciami. Melling, ktorý prepustil LaFlammeovú, bol štyridsiatnik, príslušník generácie X. Ale zďaleka nejde len o „boomerovské“ poňatie krásy. S kultom mladosti sa spája znehodnocovanie skúseností a nadhodnocovanie novosti, ktorá je vraj podmienkou kreativity. Stelesňujú to súčasní hrdinovia, napríklad Mark Zuckerberg. Keď sa však výskumníci pozreli na priemerný vek zakladateľov úspešných start-upov, boli prekvapení. Zistili, že najúspešnejší sú ľudia vo veku štyridsaťpäť rokov, v niektorých odboroch ešte starší.
Prehodnotiť kult mladosti
To, že je v starnúcej spoločnosti nevyhnutné prehodnotiť kult mladosti, neznamená, že by ktokoľvek mal mladých ľudí odstrkovať. Skôr treba odstrániť dôrazy na niektoré črty, ktoré sú vraj kľúčové pre spokojný život. V skutočnosti však bývajú vstupenkou na terapeutické sedenia. Zbožštenie adolescentného ducha a krásy vedie k tomu, že si staro a škaredo pripadajú aj doteraz mladí ľudia. Tento pocit vyplýva zo správnej intuície. Starneme všetci – v dvadsiatich aj tridsiatich. Každý deň sme bližšie k smrti.
Ak sa znižujeme vzájomne slovami o zneviditeľnení alebo druhého blahosklonne varujeme pred demenciou, môžeme tým seba aj druhých pripravovať o chuť konať, určovať vlastný život, mať z neho radosť. Potiaľto je príznačné, že v období pred voľbami často počúvame, nech starí myslia na svojich vnukov. Dobre, ale ono to vyznieva, akoby starí nemali myslieť na svoju budúcnosť, pretože ju nemajú. To nie je len necitlivosť, pohľadom do štatistík zisťujeme, že je to omyl.
Zostarnutých klišé o starobe sa musíme zbavovať z čírej nutnosti. Ak má zostať spoločnosť životaschopná, je potrebné oprieť sa o mladých i starých. Ale nehrá sa tu len o spoločnosť, ide hlavne o nás. Skrátka by bola škoda zahodiť život predčasne len pre omyl nejakého boomera a jeho zahanbené predstavy o mladosti, kráse, kreativite.
Mimochodom, Michael Melling, ktorý vyhodil Lisu LaFlammeovú, po tej mediálnej patálii opustil svoju pozíciu, vraj chce tráviť viac času s rodinou. A LaFlammeová sa vrátila na obrazovku. Zamestnal ju spravodajský kanál CityNews, aj napriek šedinám.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.