Ako by mala veriaca rodina reagovať na to, ak by ich dieťa prišlo domov s priznaním, že v sebe objavilo homosexuálne cítenie? V prvom rade by ho mala vypočuť. Po druhé, prijať ho. Potom ho objať, hovorí v rozhovore Marko Rozkoš, gréckokatolícky kňaz, ktorý už dvadsať rokov sprevádza homosexuálne cítiace osoby v Linke Valentín.
Od teroristického útoku na Zámockej ulici sa cirkvi vyčíta, že aj ona svojím jazykom voči homosexuálne cítiacim osobám či ľuďom z LGBT komunity prispela k tomuto útoku. Čo poviete na výčitku, že cirkev je k týmto ľuďom netolerantná?
Kto pozná cirkev a cirkevné spoločenstvo, a má hoci len základné vedomosti o kresťanstve a Kristovom učení, takú otázku si nepoloží. Ja v cirkvi nepoznám žiadne učenie, zásadu ani pravidlo, ktoré by z cirkevného spoločenstva apriórne vylúčilo nejakého človeka či skupinu ľudí. Cirkev je otvorená pre všetkých a je blízka nám všetkým. V cirkvi má svoje miesto každý. A to tak človek svätý ako hriešny. Takisto tam má miesto aj homosexuálne cítiaci človek. Cirkevné učenie však interpretujú ľudia. Nedokonalosť pohľadu na pravidlá a hodnoty cirkvi môže byť skreslená konkrétnym, neadekvátnym vyjadrením cirkevného predstaviteľa. Ale ak máme na mysli cirkev ako základné spoločenstvo, tak je jednoznačne nepravda, ak niekto povie, že niektorá skupina ľudí, napríklad homosexuálne cítiaci ľudia, v nej nemajú svoje miesto.
Priblížte učenie cirkvi o homosexualite.
Cirkevné učenie vníma homosexualitu ako zranenie. Toto je kľúčová správa. Homosexualita nie je ani v cirkvi, ani vo vedeckých kruhoch vnímaná ako choroba. Homosexualita sama osebe nie je ani hriechom. Hriechom je konkrétne homosexuálne konanie. Najjednoduchšie vyjadrenie cirkevného učenia je, že homosexualita je hlboké zranenie vnútri ľudskej osoby a týka sa identity osoby. Cirkevné učenie o človeku, o tom, čo je človek, je takéto: človek sa skladá z troch súčastí, tela, ducha a duše. Podstatou človeka je duša. To je naše ja. Aby sa duša mohla navonok prejavovať, potrebuje na to dva nástroje – telo, aby mohlo vykonávať fyzickú aktivitu, a ducha – vedomie, čo môžeme nazvať psychikou. Sem patria emócie, rozhodovanie či vôľové aktivity. Keď hovoríme o zranení, tak hovoríme o zranení v oblasti emócií.
V čom spočíva toto zranenie, ako sa prejavuje?
Homosexuálne cítiaci človek je zranený v tom, že mu chýba istota vlastnej identity ako muža alebo ženy. Mužovi chýba identita mužskosti, preto ju hľadá ako vlastnú paradigmu u iného muža. Podobne je to u ženy. Preto homosexualita nie je analógiou vzťahu muž a žena. Homosexuálne cítiaci človek nepotrebuje v prvom rade sex, ale vzťah. Toto zranenie sa prejavuje veľmi citlivou reakciou na vzťah.
Nielen neveriaci, ale aj časť veriacich ľudí cirkvi vyčíta, že homosexuálne cítiacim osobám neponúka žiadne riešenie ich situácie. Je to tak, alebo im cirkev má čo ponúknuť?
Odpoveďou na otázku ako pomáha cirkev homosexuálne cítiacim ľuďom je, že ich sprevádza. Sprevádza homosexuálne cítiaceho človeka jeho životom tak, aby mu pomohla pravdivo vidieť jeho realitu, a aby mu pomohla tú realitu prijať. Čo je možné zmeniť, to mu pomáha zmeniť, a čo sa nedá, to mu pomáha premeniť na obetu lásky k Bohu. A na to má cirkev tie najlepšie nástroje.
Aké?
Spoznať homosexualitu ako zranenie nám pomáha ľudský rozum. Vedecké štúdie v oblasti skúmania ľudskej psychiky a identity osoby jasne hovoria, že homosexualita nie je vrodená. Neexistuje gén homosexuality ani nič, čo by poukazovalo na to, že ľudská prirodzenosť môže byť nastavená aj homosexuálne. Profesor Sanders z Oxfordu v roku 2014 v jednej zo svojich vedeckých štúdií vyjadril, že na homosexualitu vplýva mnoho príčin. Homosexuálna prirodzenosť teda neexistuje, ale činiteľov, ktoré ju spôsobujú, je veľa. Toto je vyjadrenie vedy.
To bol rozum. Aké sú ďalšie nástroje?
Rozum nám povie, že to je zranenie. Cirkev nám povie, že máme dočinenia s krížom. S krížom, ktorý nevieme odhodiť. Tak čo s ním? Obídeme ho? Ujdeme pred ním? Na to má kresťanstvo krásnu odpoveď. Kríž môžeme objať a niesť z lásky k Bohu, z lásky k druhému, z lásky k sebe samému. A nemusíme sa za to hanbiť, lebo svoj kríž nesieme všetci.
Cirkev však ponúka aj prostriedky, ktoré môžu človeku pomôcť pri nesení tohto kríža.
Najsilnejším liekom na zranenie vo vzťahu je jeho posilnenie vzájomným osobným stretnutím. Toto je práve výsadou katolíckeho náboženstva. Boh ako Otec ponúka vo sviatostiach osobný dotyk sprevádzania a povzbudenia či odpustenia a prijatia. Vo sviatosti zmierenia sa dotýka duše človeka milosrdenstvom a prijatím a vo sviatosti Eucharistie zjednotením v duchovnom spoločenstve.
Máme teda rozum, vieru a sviatosti. Je tu ešte niečo, čo ponúka cirkev?
Cirkev chce ponúknuť zdravé, dobré, kresťanské spoločenstvo. Toto sa mi za tých viac ako dvadsať rokov, čo robím v pastorácii homosexuálne cítiacich, ukazuje ako kardinálna vec, ktorú môže cirkev darovať a čím môže pomôcť. Potvrdzuje to aj John Harvey, americký dominikán, ktorý sa celý svoj život venoval homosexuálne cítiacim ľuďom. Viedol cirkevné spoločenstvo k tomu, aby mohlo poskytnúť takto zraneným ľuďom vedomie hodnoty ľudskej rodiny.
Ako by mala veriaca rodina reagovať na to, ak by ich dieťa prišlo domov s priznaním, že v sebe objavilo homosexuálne cítenie?
V prvom rade vypočuť. Po druhé, prijať ho. Potom ho objať. Pomôcť mu tým, že sa môže o to podeliť kedykoľvek, keď mu je ťažko. Pre človeka, ktorý je takto zranený, je veľmi ťažké to, že to nemôže nikomu povedať, lebo má zlé skúsenosti. Nezriedka sa to končí tým, že homosexuálne cítiace osoby si nájdu skupinu, ktorá to toleruje, akou bola napríklad Tepláreň. Môžeme im to vyčítať, keď my sami ich nepočujeme? Keď kresťanský rodič odsúdi svojho syna či dcéru, ak mu to povie?
Treba však povedať, že takí rodičia majú v sebe v tej súvislosti veľa otázok. Najčastejšie v zmysle: môžem za to aj ja? Alebo ako môžem pomôcť môjmu dieťaťu?
Azda pomôže rada: Neodsudzuj ani syna, ani dcéru, ani seba. Nehľadaj príčiny hneď v sebe, v svojej výchove, alebo v synovi, nehľadaj, kde nastal zlom. Analýzu v tejto veci skús nerobiť sám, ale nájdi si na to pomocníka. Niekoho, kto sa v týchto veciach vie viac orientovať. Ďalšia vec, nebuď v tom sám. Ani ako rodič, ani ako dieťa.
Čo myslíte tým nebuď v tom sám?
Hľadaj si spoločenstvo, hľadaj iných ľudí, ktorí majú podobný problém a vytvor s nimi kontakt, stretávajte sa a rozprávajte sa na túto tému.
Kde môže veriaci človek nájsť takéto spoločenstvá?
Práve v cirkvi, ktorá je, paradoxne, kritizovaná za to, že nepomáha. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku už viac ako 20 rokov ponúka službu prijatia a sprevádzania tých homosexuálne cítiacich ľudí, ktorí svoj stav prežívajú ako bolestné zranenie prostredníctvom spoločenstva Linky Valentín. A nielen im, ale aj ich rodičom, ktorých sprevádza a podopiera v ťažkých chvíľach.
Ako pracuje Linka Valentín?
Organizuje pravidelné duchovné obnovy či osobné stretnutia. Prvých desať rokov bolo poznačených skôr negatívnymi skúsenosťami z neprijatia. No neskôr, po spoznaní hodnoty, akou je zdravé kresťanské spoločenstvo, sa situácia zmenila. Stretnutia sprevádza radosť z prijatia a nádej v zdieľaní vlastných trápení v atmosfére dôvery.
Oni sú totiž kvalitní a hodnotní ľudia, ktorí potvrdzujú, že im nepomáhajú tzv. lacné riešenia založené iba na liberálnej tolerancii, vo forme legalizácie ich zranení. Práve naopak, oceňujú, ak im okolie ponúkne nie dúhové okuliare, ale reálnu podporu vo forme prijatia a sprevádzania. Toto robí práve cirkevné spoločenstvo.
Je ešte niečo, čo by sa dalo poradiť rodičom týchto detí okrem nájdenia spoločenstva?
Ešte je to vzdelávanie sa o homosexualite, teda štúdium literatúry o tomto probléme. Linka Valentín vyprodukovala tri celkom subtílne a veľmi hodnotné brožúrky prostredníctvom ktorých človek nadobudne základný kresťanský pohľad na homosexualitu. Je teda potrebné načítať si k tomu niečo, ale treba si dávať pozor na dobré zdroje. Salzburský pomocný biskup Andreas Laun napísal veľmi hodnotnú knihu na túto tému, z ktorej sa dá čerpať (vyšla v českom preklade s názvom Homosexualita z katolického pohledu). Takisto páter John Harvey, ktorého som už spomínal. To je hodnotná literatúra, ktorá zorientuje človeka.
Ďalšia forma pomoci je duchovná obnova či spoločné stretnutie. A potom je to vzájomná modlitbová služba, ktorú robíme aj my. U nás to prebieha tak, že sa modlíme navzájom jeden za druhého. To sú hodnotné veci, ktoré ponúka cirkev.
Čo určite nemá robiť veriaci človek, keď sa o niekom dozvie, že je homosexuál? A teraz nemám na mysli len rodičov či členov rodiny, ale každého kresťana.
V prvom rade by nemal dať nálepku. Kresťan by nemal byť tým, kto vytiahne nálepku, zalepí ju na čelo a povie homosexuál, zle. To je inkvizícia moderného typu. To určite nie. Mali by sme robiť to isté, čo robí otec alebo mama. Veď sme kresťania. Ako môžeme byť kresťanmi, ak človeka hodíme cez palubu? Máme mu pomôcť, hľadať spolu s ním, ponúknuť mu možnosť zdieľať sa. Zdravé kresťanské spoločenstvo prijme takéhoto človeka a snaží sa mu pomôcť. Čo neurobiť? Hlavne nekameňovať falošnou morálkou alebo fatamorgánou liberalizmu.
Prečo nemôžeme prijať ako riešenie to, čo navrhujú liberáli? Teda nechať homosexuálov, nech si žijú, ako chcú?
Lebo toto nevyrieši problém homosexuálne cítiaceho človeka. Je to, akoby sme ponúkli zranenému človeku, ktorý potrebuje zašiť ranu, aby sa nešírila infekcia, ako možnosť jeho terapie, zostať tak, aby ho šitie rany nebolelo. Samozrejme, nikto nemá rád bolestivé riešenia, no ak sú potrebné, nesmieme ich zanedbať, lebo tým ešte viac ubližujeme. Sloboda je obrovským darom pre človeka, dvíha ho do hodnosti, akú nemá žiadne iné bytie či stvorenie na svete, no s ňou je neoddeliteľne spojená zodpovednosť, ktorá musí rešpektovať pravdu. Pravda o človeku je jasne daná. Objavuje ju tak veda, ako aj všeobecná ľudská skúsenosť. Spočíva v poznaní, že človek žije svoju identitu v dvoch pohlaviach ako muž a žena. Ani veda, ani historická skúsenosť nepotvrdila opak. Neexistuje žiadny gén, ktorý by spôsobil homosexualitu prirodzenou. Áno, človek má právo na slobodu, ale nie bez zodpovednosti.
Takže ich prístup by nepriniesol zlepšenie, ale možno až zhoršenie situácie?
To nie je názor, ale fakt. Ak nerešpektujeme pravdu, zapísanú do vecí tohto sveta, ale staviame vlastný svet z jednej stavebnej látky – slobody, vráti sa to v podobe vzdušného zámku, ktorý sa skôr či neskôr zrúti. Populárne či populistické riešenia ad hoc sú len lacnou náplasťou na efekt. Udalosti posledných dní sú toho príkladom. Je dobré, ak v nás smrť dvoch homosexuálne cítiacich zobudí záujem a túžbu pomôcť, no, žiaľ, spôsob pomoci a jej forma sú vo viacerých prípadoch určite neadekvátne. Ponúkaným riešeniam v právnej či spoločenskej rovine by mali predchádzať hlbšie analýzy ľudského vnútra, ktoré si určite nezaslúži povrchné pouličné terapie.
Čo by mala cirkev zmeniť vo vzťahu k LGBT ľuďom?
V oblasti nástrojov, ktoré cirkev ponúka, už nie je veľmi čo zlepšovať. Príklad Ježiša, ktorý nesie svoj kríž sviatosti, vytváranie spoločenstva, tieto nástroje sú perfektné. Jediné, kde by som videl priestor na zlepšenie, je informovanosť v cirkevných spoločenstvách. Aby sa vedomosti o zdravom kresťanskom pohľade na homosexualitu dostali medzi veriacich ľudí. Linka Valentín v rokoch 2013 až 2014 uskutočnila na túto tému dvanásť seminárov po celom Slovensku, kde sme predstavili pohľad na homosexualitu v piatich oblastiach: veda, viera, filozofia, právo a pastorácia. Z toho vznikli texty, ktoré sme ochotní ponúknuť cirkvi. Aj prostredníctvom toho by bolo možné pomôcť veriacim. Myslím, že v blízkej budúcnosti sa to bude diať.
Mnohí vyčítajú cirkvi, že o tejto téme komunikuje necitlivo. Najčastejšie sa ako výhrada používa výrok Mariána Kuffu, ktorý pred niekoľkými rokmi uviedol, že niektorí gejovia a lesby sú horší ako vrahovia.
Neviem o tom, že by to povedal. Cirkev reprezentujú jej oficiálni predstavitelia.
Aj biskupovi Haľkovi sa vyčíta, že kritizoval, keď vo verejnoprávnej televízii bola scéna, kde sa bozkávali dve ženy a nazval to propagandou.
Ale veď to je propaganda. Je to propaganda nezdravého života. Nie je to odsúdenie homosexuality, ale jej konkrétneho prejavu. To, že sa dve dievčatá bozkávajú, predsa nie je v poriadku.
Vy teda nevidíte komunikačný problém cirkvi v oblasti týchto tém?
Teraz už nie. Sem-tam dostávam telefonáty od kňazov, ktorí sa ma pýtajú na radu, lebo majú takýchto veriacich vo svojej farnosti. V cirkevnom prostredí cítim ústretový postoj a v zdravých cirkevných spoločenstvách nepoznám ľudí, ktorí by chceli homosexuála hneď upáliť na farskom dvore.
Cirkvi sa vyčíta ako necitlivé aj používanie pojmu kultúra smrti. Vy to nevnímate ako necitlivý jazyk?
Kultúra je produkt ľudskej prirodzenosti. Kultúra smrti nastáva vtedy, keď tento produkt zabíja človeka. V téme homosexuality to sú riešenia typu voľného sexuálneho života, návrhy na uzákonenie homosexuálnych manželstiev a podobne. To všetko je nepravda, ktorou si človek ubližuje. V takomto pohľade je namieste hovoriť o kultúre smrti.
Takže homosexuálne cítiace osoby, s ktorými spolupracujete, nevnímajú používanie pojmu kultúra smrti ako problém?
Oni skôr vnímajú ako problém to, čo v otázke homosexuality ponúka dnešný liberálny svet. Bohužiaľ, dostali sme sa do totality slobody.
Mala by cirkev požehnávať homosexuálne zväzky?
Nie. Prečo by to mala robiť? Komu tým pomôžeme? Nemôžeme zneužiť dobrý nástroj cirkvi na niečo, čo je neadekvátne. Len by sme tým rozmnožili nepravdu a v konečnom dôsledku prispeli k tomu, aby človek prežíval ešte väčší problém. Môžeme požehnať homosexuálne cítiaceho človeka v jeho kríži, ktorý nesie, môžeme mu podať sväté prijímanie, môžeme ho vypočuť, stretnúť sa s ním. To sú nástroje, ktoré môžeme použiť.
Po vražde na Zámockej sa v médiách objavili obvinenia voči mnohým ľuďom z toho, že majú na rukách krv dvoch zavraždených mužov. Podľa týchto obvinení má na rukách krv cirkev, konzervatívci a všetci, ktorí nemajú progresívny pohľad na otázky homosexuality, čiže aj vy. Ako to vnímate ako človek, ktorý pracuje dvadsať rokov s homosexuálmi a snaží sa im pomôcť?
Samozrejme ma to neteší. Ale za tie roky som zažil viac podrazov zo strany spoločnosti a niektoré boli skutočne boľavé. Bohužiaľ, len čo sa dostaneme do kontaktu s médiami, vždy sa to skončí zle. Nemôžem sa čudovať, pretože človek dnešného typu je masírovaný totalitou liberálnej slobody. Ale ja viem, čomu verím. Som presvedčený, že to, čomu verím, je hodnotné a pravdivé. A pravda nás vyslobodí.
Marko Rozkoš je gréckokatolícky kňaz Košickej eparchie. Dvadsať rokov sa venuje pastorácii homosexuálov v Linke Valentín. V rokoch 2007 – 2010 bol rektorom gréckokatolíckeho seminára v Prešove. V rokoch 2010 – 2021 bol riaditeľom Eparchiálneho úradu Košickej eparchie. V súčasnosti sa venuje pastorácii väzňov.