Egyptológ Bárta: Som optimista, človek dokáže prežiť aj tie najväčšie krízy. Otázka je, za akú cenu

Nie je ťažké pochopiť, čo vás na egyptskej civilizácii fascinuje. Je nesmierna stará, monumentálna a dodnes ohromuje. Skúste povedať, čím je pre vás staroveký Egypt.

Keď som s archeológiou kedysi začínal, tak som si myslel, že je to veda o ľuďoch, ktorí už dávno nežijú a spoločnostiach zabudnutých pod nánosmi piesku. Postupne som tú civilizáciu začal poznávať a pochopil som, že niektoré veci platia aj všeobecne. Zaujímalo ma, čo sa  skrývalo „za oponou“, ako civilizácie fungovali a fungujú, čo ich stmeľovalo, ako dokázali to, čo dokázali a čo nakoniec spôsobilo ich kolaps. K tomu patria aj fascinujúce osudy ľudí, ktorí tieto dejiny tvorili.

Česká egyptológia má vyše 100 rokov a je svetovo uznávaná. Ako je možné, že malá európska krajina dostane pridelenú lokalitu na takom významnom mieste ako Abúsír?

Začiatky boli zložité a nijako veľkolepé. Dôležitú úlohu zohral akademik František Lexa. V roku 1919 sa na Karlovej univerzite uskutočnili jeho prvé prednášky a odbor egyptológia sa začal rodiť. Podarilo sa mu vychovať niekoľko mimoriadne schopných pokračovateľov. Zbyněk Žába založil Československý egyptologický ústav v Prahe a Káhire. Jeho žiakom bol Miroslav Verner, ktorý preslávil českú egyptológiu práve výskumami v Abúsíre. Svet zaujal nález hrobu kráľovnej matky Chentkaus III, chrámový komplex a hrobka panovníka Raneferefa, nevykradnutá hrobka kňaza Iufa s unikátnymi náboženskými textami a mnohé ďalšie.

Napriek týmto úspechom sa však egyptológia v socialistickom Československu považovala za vedu skúmajúcu civilizáciu stojacu na otrockej práci, čo bolo, samozrejme, absurdné. Nesmieme zabúdať, že jeden z vôbec najvýznamnejších svetových egyptológov Jaroslav Černý bol profesorom egyptológie na Oxforde. Po rokoch sa na Oxford dostal aj Jaromír Málek. Ten po roku 1968 emigroval z Československa  a je to jeden z najuznávanejších svetových odborníkov práve na Tutanchamóna.

Koľko času zo svojho života ste strávili na vykopávkach a aké boli vaše objavy?

V Egypte pracujem od 90. rokov minulého storočia. V roku 2010 som prevzal koncesiu pre lokalitu Abúsír od profesora Vernera. Bol som pri objavoch nevykradnutej hrobky kňaza Jufa zo 6. storočia pred Kristom. Mojím vlastným objavom je hrobka neznámeho vezíra Kara a jeho synov, našiel som najstarší dochovaný čln zo starého Egypta, (27. stor pred Kristom), nevykradnutú hrobku slnečného kňaza Neferínpua (24. stor pred Kristom).

Keď objavíte hrobku, ktorá má zachovanú výzdobu, tituly a meno majiteľa, zažívate skutočne výnimočné pocity. Otvárate tunel v čase. Myšlienky a život týchto ľudí sa na tých vyobrazeniach zhmotňujú, aj keď oni tu už tisíce rokov nie sú. Egypt je najstaršia civilizácia na našej planéte a tieto momenty sú odmenou za všetku tú námahu a stres. Nedávno to bola hrobka mudrca a staviteľa pyramíd Kairsua. Svet spoznal jeho meno. Bol to nádherný pocit. Ale je dôležité vedieť, že archeologické objavy sú dnes výsledkom tímovej práce desiatok ľudí a chcem sa im poďakovať aspoň takýmto spôsobom. Sám by som nedokázal nič.

Štvrtého novembra uplynulo 100 rokov od nálezu hrobky faraóna Tutanchamóna, kráľa 18. dynastie Novej ríše. Na trón nastúpil ako 9-ročné dieťa a vládol desať rokov. Jeho otec Achnaton rozdelil krajinu svojím slnečným kultom a mladučkému Tutanchamónovi sa podarilo  nastoliť cestu ku konsolidácii. Toto výročie si pripomína celý svet. Prečo je to také významné?

Nezabúdajte ešte na jedno významné výročie, a tým je 200 rokov od rozlúštenia staroegyptského jazyka francúzskym bádateľom Champollionom (1822). Jazyk je mierou a dôležitým znakom každej spoločnosti a kultúry. Champollion je jedným zo zakladateľov svetovej  egyptológie. Pokiaľ ide o Tutanchamóna – jeho hrobka, od staroveku nevykradnutá, s viac ako 5-tisíc artefaktmi je skutočne najväčším objavom v archeologických dejinách.

Európa a Severná Amerika boli v 19. a 20. storočí hladné po exotike a tajomstve. Obraz orientu bol skreslený, romantický a nerealistický. Napriek tomu napĺňal nejaké potreby človeka tej doby. Aké?

Možno nesmrteľnosť. V Egypte vidíme pamiatky staré tisíce rokov, čítame o osudoch, myšlienkach a činoch slávnych osobností z tých dávnych čias. Túto „večnosť“ nám nevie ponúknuť žiadna ďalšia civilizácia. Predstavte si pyramídy v Gize, Abúsíre, Sakkare, Dahšúre – kráčajú okolo nich dejiny a oni stále stoja.

Mimoriadne bolo, že Tutanchamónova hrobka bola neporušená. Hoci nás to neprekvapuje, ale prečo vlastne býva väčšina hrobiek vykradnutých?

Kráľovské hrobky ukrývali obrovské poklady a od momentu svojho zapečatenia boli logicky cieľom vykrádačov. Aj  Tutanchamónovu hrobku okamžite  po  panovníkovom pohrebe dvakrát vykradli, ale  vzápätí ju uviedli do pôvodného stavu. Napriek tomu sa odhaduje, že vtedy zmizlo viac ako 90 percent šperkov.

Nález vyvolal senzáciu a obrovský mediálny záujem. Dôležitú úlohu zohrala rozvinutá fotografická technológia i fakt, že celý proces bol zdokumentovaný – ľudia mohli získať pocit, že sú „pritom.“

Svet bol otvorený a správy sa šírili rýchlo. Príbeh hrobky fascinoval celý svet. Naštartoval Tutmániu a tá do určitej miery trvá dodnes. Dôvodom je unikátny príbeh objavovania, zdanlivo záhadné úmrtia, ale aj fakt, že každodenné výsledky výskumu a objavovania sa vďaka londýnskym Timesom dostávali k verejnosti prakticky v reálnom čase.

Kto boli ľudia, ktorí hrobku objavili?

Hrobku objavil britský archeológ a selfmademan Howard Carter, ktorého výskumy finančne podporoval lord Carnarvon. S logistikou Carterovi pomáhal inžinier Arthur R. Calender, ktorý žil na dôchodku neďaleko Luxoru. Carter dobre ovládal staroegyptský jazyk, a preto do tímu pribudol americký egyptológ Henry J. Breasted a britský filológ Alan H. Gardiner. Dôležitú úlohu zohral fotograf Harry Burton, ktorého dvetisíc fotografií zdokumentovalo objav hrobky aj s jej pokladmi.

S objavením hrobky je údajne spojená kliatba – niekoľko ľudí, ktorí pri tom boli, zomrelo. To vyvolalo ďalší mediálny záujem v podobe beletrie s múmiou na obale a filmami s tým istým motívom na plagáte.

Autorom tej „kliatby“ bol Artur Conan Doyle, autor príbehov Sherlocka Holmesa. Založil ju na predčasnom úmrtí lorda Carnarvona v rolu 1923. Väčšina vedcov, ktorí na vykopávkach pracovali, umierala postupne v priebehu desiatok rokov, legenda už však žila svojím vlastným životom. Staroveký Egypt dodnes fascinuje celý svet. Stále je možné vidieť množstvo pamiatok z tých čias. Jeho dedičstvo plynule prešlo cez antické Grécko, Rím, islamské obdobie až do našej civilizácie.

Tutanchamón zomrel ako mladý. Hrobky sa budovali desiatky rokov – takže jeho hrobka pravdepodobne nebola hotová. Ako tento problém vyriešili?

Hrobka je veľmi malá, skladala sa z takzvanej predsiene, pohrebnej komory, pokladnice a prístavku. Vyzdobená je len pohrebná komora, takže áno, bolo to núdzové riešenie a nedá sa vylúčiť, že hrobka bola pôvodne plánovaná pre osobu, ktorá nebola kráľom.

Bol to významný panovník?

Tutanchamón predstavoval historický míľnik – bol posledným panovníkom kráľovskej rodiny, ktorá obnovila slávu starého Egypta a zakladala 18. dynastiu. Jeho predchodcovia  – napríklad Ahmose, Amenhotep I., Hatšepsut, Thutmose III., Amenhotep III. písali históriu a vytvorili pamiatky, ktoré obdivujeme dodnes – veľké časti karnackého a luxorského chrámu, hrobky v Údolí kráľov, zádušné chrámy na západnom brehu Luxoru. Tutanchamón bol panovníkom, ktorý obnovil v krajine staré poriadky narušené jeho otcom. Ten nechal v celej krajine zavrieť chrámy, za jediného boha vyhlásil Atona a sám seba za výlučného prostredníka medzi ním a svojím národom. Táto politika nemohla  vydržať dlho. Takže Tutanchamón nechal znova otvoriť chrámy egyptských bohov, predovšetkým boha Amona a prihlásil sa k politike svojich predkov. Toto bola jeho zásadná úloha.

Tvrdíte, že archeológia je politická veda. Toto tvrdenie si zaslúži vysvetlenie.

Archeológia je nástrojom pre strategické študovanie spoločnosti. Žiadna iná veda nedáva možnosť sledovať také dlhé časové rady a nikde inde nemôžeme sledovať, ako sa určitá spoločnosť, kultúra alebo civilizácia vyvíja cez vznik, vzostup, vrchol, krízu úpadok a transformáciu k novému vzostupu.

Egyptská civilizácia trvala niekoľkotisíc rokov, ale rovnako, ako iné civilizácie, aj ju charakterizujú zákony, ktoré vidíme aj v dnešnej spoločnosti.

Zaujímavé je, že každá civilizácia sa považuje za večnú a každá  podlieha skokovým zmenám. Dôležité je uvedomiť si, že problémy nastali, keď spoločnosť stratila víziu a medzi skupinami ľudí sa objavovali priepasti.

Máme to chápať tak, že keď analyzujeme zrodenie, rozkvet a pád jednej civilizácie, poznáme schému, ktorá platí všeobecne?

Všetky civilizácie, mezoamerická, čínska, grécka aj rímska, rovnako ako mnohé ostatné, obsahujú procesy, ktoré boli identifikované v starom Egypte. História však nedeterminuje, čo a ako sa stane. To je otvorené a scenárov je veľa.

Ale práve vy v knihe Sedem zákonov popisujete zákonitosti vzostupu a pádu civilizácií. Aj keď zdanlivo je každá jedinečná a vyvíja sa v iných kulisách…

Prvý zákon je, že všetky spoločnosti a civilizácie sú obmedzené v čase a priestore. Na ich začiatku stojí konflikt. Ich kolaps neznamená zánik, ale zásadnú premenu. Skokové zmeny sú ďalším zákonom, počas skokov sa mení spôsob ich fungovania. Ďalší, Herakleitov zákon hovorí, že to, čo spoločnosť priviedlo na vrchol, bude príčinou jej krachu. Rovnako dôležitý je zákon spoločenskej zmluvy – jednotlivé  časti spoločnosti musia spolupracovať. Pre vytváranie tejto atmosféry je kľúčové správanie elít. No a všetci dobre chápeme, že každá  spoločnosť je determinovaná zdrojmi a technológiami. Nie sme prvá spoločnosť, ktorá sa musí adaptovať na prostredie. Klimatické zmeny ovplyvňovali všetky civilizácie a tie na ne museli reagovať.

Kedy sa objavili prvé kontúry tejto schémy?

Samozrejme, nejaký čas trvalo, kým som porozumel starému Egyptu. Tu niekde to vo mne začalo hlodať. Veľa som cestoval, nevyhol som sa chybám, ale dnes som presvedčený, že tie zákony sú skutočne univerzálne. Za posledných 10-tisíc rokov bola predsa každá civilizácia vytvorená ľuďmi, ktorí už mali náš moderný mozog. Samozrejme, určité vstupné hodnoty sa menia, kultúra, jazyk a symboly sú iné. Pod týmto povrchom je však niečo, čo sa opakuje a pokiaľ sa budeme správať ako civilizácie v minulosti, dopadneme rovnako. Tú teóriu som dopracoval v roku 2015.

Lenže rozdiel je v tom, že dnes sa svet „zmenšil“,  je prepojený a pred kolapsom sa už nedá nikam uniknúť.

To je pravda, dnes sme v istom zmysle celoplanetárnou civilizáciou – to, čo sa odohrá na jednom konci sveta môže, mať dosah na jeho opačnej strane. Naše zlyhania sú fatálnejšie. Zároveň to znamená, že aj riešenia môžu byť účinnejšie. Naša súčasná spoločnosť je však v mnohom unikátna. Máme vyspelé technológie, komunikačné nástroje a dokonca  vieme predvídať mnohé ohrozenia. Otázne je, či vieme  tým ohrozeniam predísť a meniť svoje správanie. Dejiny, ktoré nás vedia varovať, poznáme do hĺbky. Vo svete bolo niekoľko konferencií a think tankov, ktoré sa týkali povahy globálnej civilizačnej zmeny. Zaujímalo to aj americké ozbrojené zložky, pretože ich pohľad na svet je globálny.

Tvrdíte, že k zmene môže prísť skokovo. Teoreticky aj zajtra?

November 1989 bol dobrým príkladom. Do troch mesiacov sa stal Václav Havel z väzňa prezidentom. Tie zmeny latentne dozrievali dlho, aj sa dlho pripravovali pod povrchom, ale potom to už išlo zo dňa na deň. Odsun amerických vojsk z Afganistanu minulý rok, covid, vojna na Ukrajine. To všetko svetom otriaslo a otriasa. Zmena môže byt skutočne rýchla.

Pred piatimi rokmi ste v českom parlamente usporiadali seminár o spoločenskej zmluve. V tom období sa táto otázka nezdala zásadná, ale pri pandémii sa jej dôležitosť potvrdila. Hrubo povedané: Pokiaľ chcete ľudí motivovať, nemôžete sa im smiať do tváre. Hovorili ste o nutnosti nových a silných lídrov, zároveň ale tvrdíte, že elity už nie sú tým, čím bývali. Čo sa zmenilo?

Dlho sme žili v takom blahobyte a bezpečí, že sme vlastne lídrov nepotrebovali. Skutoční vodcovia sa rodia skôr v ťažkých časoch, a preto si myslím, že sa ich skoro dočkáme. V moderných štátoch nevznikajú len v oblasti politiky, ale rodia sa aj v technologickom a vedeckom svete. V tom sme za vyspelými krajinami pozadu.

V jednom článku ste spomínali úlohu sociálnych sietí – ich vplyv na nestabilitu spoločnosti. Každé opatrenie sa okamžite spochybní, objaví sa množstvo protichodných názorov.

To je práve príklad toho, že to, čo priviedlo civilizáciu na vrchol, je príčinou jej pádu. Nášmu vývoju obrovsky pomohol vynález kníhtlače – informácie a poznatky sa šírili oveľa rýchlejšie. Ľudia už nemuseli vymýšľať, čo bolo objavené. Všetci sme sa pohli dopredu. Dnes je už úloha médií a informácií iná. Spoločnosť polarizujú, atomizujú a radikalizujú. Neponúkajú riešenia ani diskusiu.

Keď sa hovorí o kolapse civilizácie, každý si predstaví apokalyptickú katastrofu – realita však býva iná. Ako môže vyzerať koniec civilizácie?

Koncept kolapsu sa pôvodne vyvinul v prírodných vedách, kde sme zažili vymieranie druhov v dôsledku dopadu meteoritu a veľkých prírodných zmien. V civilizáciách ide o najčastejšie o veľký ekonomický prepad, stratia sa zdroje, na ktorých stojí celý zložitý spoločenský systém, a tak nastáva prudký prepad životnej úrovne. Takzvaný kolaps však znamená predovšetkým transformáciu. A tá môže byť lacná alebo veľmi drahá. A toto je veľmi podstatné. Našou dnešnou výhodou je, že o problémoch vieme často dopredu. Vieme predvídať, vieme ich identifikovať. Zdá sa, že nevieme, alebo nie sme ochotní účinne konať.

Film Civilizácia – dobrá správa o konci sveta [v slovenských kinách je od 22. októbra, pozn. red.] bol dokončený minulý rok. Nakrútili ste ho s dokumentaristom Petrom Horkým v rôznych častiach sveta.  Vaša teória siedmich zákonov je jeho nosnou myšlienkou. Pri jeho príprave ste precestovali celý svet.

Áno a bolo to skutočne poučné. Trvalo to šesť rokov a navštívili sme veľa krajín – Egypt, Sudán, západnú Európu, južnú Ameriku, Veľkonočný ostrov. V Južnej Amerike v Guatemale sú napríklad indiánske predkolumbovské svätyne a videl som tam domorodcov, ako vykonali obetu. A potom zišli dole do mestečka do kostola, pomodlili sa a rozhádzali kukuricu, aby si zaistili dobrú úrodu. Hovoríme o kolapse predkolumbovskej civilizácie, ale tí indiáni tu stále sú – majú inú kultúru, ale nesú si v sebe aj prvky tej pôvodnej. Je to klasický príklad kolapsu a transformácie civilizácie.

Medzi respondentmi filmu sú také mená ako Jane Goodallová, Thor Heyerdahl, Deepak Chopra, Zahi Hawas – naozaj hovorili o nádeji?

Áno, aj keď tam odznejú úvahy na tému – žiadnu civilizáciu nikdy nikto nezabil, každá spáchala samovraždu. Dnes na to máme naozaj účinné technológie a zbrane. A myslím, že sme v páchaní vlastnej samovraždy dosť úspešní. Ale napriek tomu som stále optimista, pretože som sa opakovane v histórii presvedčil, že človek dokáže aj tie najväčšie krízy prežiť. Vždy. Otázka je, za akú cenu, pretože tá môže byť veľmi vysoká. To, čo môžeme urobiť, je pripraviť sa. A s pomocou teórie siedmich zákonov na tom môžeme byť lepšie ako bez nej.