Písal by si aj pre Štandard?

Zhodou okolností v ten istý deň bola zverejnená diskusia štyroch šéfredaktorov (Sme, N, Aktuality a Investigatívne centrum J. Kuciaka), v ktorej hovorili o slobode médií a ochrane novinárov. Reč prišla aj na delenie médií na tie poctivé, ktoré podľa jedného z diskutujúcich obhajujú verejný záujem a na médiá konšpiračné alebo neprofesionálne. Šéfredaktorka Sme tie druhé popísala ako médiá, ktoré uverejňujú väčšinou len názorové články, šíria rôzne špekulácie a sú v nich osobné útoky. Po tejto charakteristike jedno takéto médium konkrétne pomenovala: „A hovorím aj o Štandarde.“ Dokonca, hoci s kolegami prišla hovoriť o ochrane médií, dodala, že štát by mal také netransparentné médiá preverovať. A ako perličku musím spomenúť, že pred nejakým mesiacom duo komentátorov (jeden zo Sme, druhý z JoJ), v jednom zo svojich podcastových dialógov poctili Štandard posmeškom, že ide o marginálny subštandard. Zdá sa teda, že Štandard už od začiatku svojej existencie leží v žalúdku novinárom, ktorí sa sami skromne považujú za tých poctivých.

Ak by išlo iba o pokus redaktorky Denníka N onálepkovať Štandard sugestívnou otázkou, či sa má písať aj do takého média, mohli by sme sa domnievať, že ide o svojský druh pomsty. Štandard totiž publikoval sériu investigatívnych článkov o spolumajiteľoch spoločnosti Eset snažiacich sa získať hotel Carlton. V ich prospech v tejto veci, čuduj sa svete, výnimočne rýchlo konal bývalý špeciálny prokurátor Kováčik a za ich záujmy lobovali také persóny, ako Marian Kočner či Zoroslav Kollár. Iste, nepríjemná vec pre Denník N, ktorému práve spoločnosť Eset pomohla pri vzniku a ktorého vlajkovou agendou je písanie o kauzách Kováčika, Kočnera a Kollára. Ale kritika na Štandard prichádza z viacerých strán, čo poukazuje na iný motív.

Štandard totiž píše trochu inak, než takzvané médiá hlavného prúdu. Nie v tom zmysle, že by bolo možné spochybniť jeho profesionalitu, keďže v Štandarde pracuje nemálo skúsených žurnalistov. Problém je inde. Štandard nezapadá do názorovej a tematickej šablóny, do tichej dohody o tom, ako sa má písať. Štandard si trúfalo dovoľuje publikovať texty, ktoré z tejto schémy vybočujú a polemizujú s ideológiou, ktorú šíria N, Sme a Aktuality. A darí sa mu to nielen preto, že sa na svet pozerá z konzervatívneho hľadiska. Štandard sa totiž venuje širokému spektru tém – ekonomických, politických, historických, kultúrnych, kde nie je podstatný svetonázor autora, ale jeho schopnosť napísať niečo také, o čom sa inde mlčí alebo zapochybovať o niečom, o čom sa v mainstreame nepochybuje. A takéto písanie irituje najmä tých, ktorí sú presvedčení, že oni vedia, ako to je a rozhodujú aj o tom, čo je a čo nie je konšpirácia. Svet médií a sociálnych sietí je nepochybne zahltený konšpiráciami a zámerne nepravdivými informáciami. Lenže Štandard nie je konšpiračné médium a napriek tomu niekomu prekáža tým, že napĺňa poslanie byť odlišným kamienkom v mozaike médií; pokiaľ teda ešte uznávame prospešnosť plurality.

Naivný človek by sa teraz mohol spýtať, kto by v demokratickej spoločnosti popieral dôležitosť plurality? Prečo by dokonca špeciálne novinárom mala prekážať názorová inakosť? Sám čítam veľa a rôzne zdroje a čím je to pestrejšie, tým viac ma to baví. Prečítané porovnávam a vytváram si svoj názor. Kedysi by sa to považovalo za vzorový prístup. Žiaľ, pozorujem, že už dlhší čas mi vnucujú predstavu, že čítať mám len tie správne zdroje. Poctivé a overené. Ale kým overené? Zrazu sa dozvedám, že overovať sa chystajú tí, ktorí sú tak trochu v konflikte záujmov, pretože tiež píšu. V spomenutej diskusii šéfredaktorov sa jeden z nich pochválil, že oni už podrobujú texty iných „tiež novinárov“ bádaniu, aby poukázali na to, kde títo kolegovia klamú. Nezávidím mu, lebo je to prekérna úloha zaváňajúca minulosťou.

No povzbudiť tohto samozvaného dozorcu môže, že čoskoro bude mať pomocníka v podobe štátu. Vláda totiž zabrala a schválila návrh zákona o blokovaní médií. Vojna prišla vhod, treba sa brániť proti hybridným a iným narušiteľom. Na stránkach Štandardu sa o tom písalo dosť kriticky. Klamal by som však, ak by som tvrdil, že médiá hlavného prúdu sa o tejto téme okrajovo nezmienili. Ale takého redaktora Markízy napríklad pri referovaní o možnosti blokovať médiá najviac trápilo, či sa na schválenie zákona nájde väčšina v parlamente. Hoci je novinár, zjavne drukuje eventualite, že bude možnosť médiá blokovať. Zrejme si je istý, že jeho sa to nikdy týkať nebude. Ale možno by zmenil názor, ak by si návrh zákona prečítal s porozumením.

Dozvedel by sa, že škodlivý obsah, ktorého šírenie môže viesť k zablokovaniu média, zákon definuje naozaj veľkoryso. Ide napríklad o obsah, ktorý politicky destabilizuje alebo zvyšuje nedôveru medzi rôznymi skupinami osôb v spoločnosti. Znie to dobre. Ale pod pojmom politicky destabilizovať si môžeme predstaviť hocičo, aj mediálnu podporu protivládnych mítingov Za slušné Slovensko. Alebo také zvyšovanie nedôvery medzi skupinami osôb. Vari ste nikdy nečítali článok, ktorý by zvyšoval nedôveru občanov voči skupine osôb zvanej politicky vyberanými slovami ako mafiáni, zločinci, paraziti, populisti, či psychopati? Že na takúto skupinu by sa zákon neaplikoval? A prečo nie? Čo taká kritika Prezidentského paláca z vlastizrady alebo slúženia cudzím záujmom? Aj tá by mala zostať nepotrestaná? No tak vidíte. A tak by sme mohli pokračovať, lebo hranice konšpiračného zla a novinárskej nepoctivosti sa neuveriteľne rozširujú. Detsky úprimne to vyjadrila moderátorka onej šéfredaktorskej diskusie, keď pri súhrnnom vymenúvaní novinárov, ktorí nehája verejný záujem, s postrehnuteľným dešpektom povedala: „Máme tu otvorene konzervatívne médiá…“ No fuj! Otvorene konzervatívne. A prítomní liberálni šéfredaktori súhlasne pokyvkávali hlavami.

Čo s tým? Hádam napriek tomu písať aj pre Štandard. A niekedy paradoxne aj o tom, že najväčším bojovníkom za inakosť prekáža v mediálnom priestore práve inakosť.