Poradkyňa: Množstvo vyťažených zdravotníkov vlani pomýšľalo na samovraždu

Čo je to IPčko?

Občianske združenie, ktoré zastrešuje tri linky pomoci. V roku 2012 IPčko ako linku dôvery založil Marek Madro, psychológ a programový riaditeľ organizácie. Od roku 2012 vznikli aj ďalšie linky dôvery, Dobrá linka, ktorá je vyhradená pre zdravotne znevýhodnených mladých ľudí. Kontaktovalo nás množstvo ľudí, s ktorými chatový rozhovor nefungoval v dôsledku nejakého postihnutia. Ide teda o internetovú linku dôvery pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením, v rámci ktorej poskytujeme aj video poradenstvo pre nepočujúcich mladých ľudí.

Ako vašu činnosť ovplyvnila pandémia?

Počas prvej vlny pandémie sme zaznamenali obrovský nárast kontaktov ľudí rôznych vekových kategórií. Cez chat nám začali písať seniori, ktorí pomoc potrebovali tak veľmi, že nás vyhľadali. Vtedy sa nám vďaka podpore partnerov tiež podarilo založiť Krízovú linku pomoci, ktorú využívajú všetky vekové kategórie.

Počas pandémie ste zrejme naplno pocítili, čo sa deje za zatvorenými dverami slovenských domácností. Čo sú najčastejšie dôvody, pre ktoré u vás ľudia hľadajú pomoc?

Témou číslo jedna, s ktorou sa na nás mladí ľudia obracajú, je osamelosť a depresia. Nie v zmysle „nemám nikoho“, ale naša doba je tak veľmi zameraná na výkon, že mladí ľudia ho musia podávať vo všetkých sociálnych sférach, ktoré majú. Sú na nich kladené vysoké očakávania zo školy, z domu, od priateľov… Ak zlyhávajú, majú obavy či strach sa o tom rozprávať aj s tými najbližšími. V minulosti sa deti báli trestu od rodičov, dnes sa obávajú ich sklamania. Chcú byť dosť dobrí, nezlyhávať. 

Samozrejme riešime myšlienky na samovraždu či témy spojené so situáciou okolo COVIDu-19. Kontaktovalo nás množstvo repatriantov. V prvej vlne ľudia naozaj zažívali úzkosti, strach a bezradnosť. Témou, ktorá však vzrástla počas uplynulého roka až trojnásobne, je domáce a sexuálne násilie, tiež práve vplyvom pandémie. Rodiny boli spolu neustále zatvorené a obete domáceho násilia, ktoré trpia dlhodobo, nemali možnosť niekam ujsť. Nechodili do školy či práce.

Ako to bolo so samovraždami?

Prijali sme mnoho takýchto kontaktov, s tým, že mladý človek je rozhodnutý zabiť sa tu a teraz, len nechce byť pri tom sám. Týchto kontaktov bolo 3 422 za rok. Rovnako nás kontaktovalo veľké množstvo zdravotníkov, ktorí už naozaj nevládali niesť ten tlak a únavu, dokonca sa stretávali s agresiou a toto celé ich doviedlo až k samovražedným myšlienkam.

Ľudia boli doma spolu, obete domáceho násilia nemali možnosť uniknúť, ľudia boli mnohonásobne viac konfrontovaní so vzťahovými konfliktami. WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) varovala, že tým najzávažnejším dopadom tejto pandémie bude vysoký počet samovrážd v dôsledku vyhrotených situácii, ktoré zažívame už takmer rok. Snažili sme sa na to pripraviť a byť tu pre čo najväčší počet ľudí.

Je na tejto situácii aj nejaké pozitívum?

Odhalenie potreby budovať a starať sa nielen o svoje fyzické zdravie, ale aj o to duševné. Keď sa pozrieme na témy a dôvody, prečo nás ľudia kontaktujú, pocity osamelosti, suicidálne myšlienky, vidíme, že na Slovensku je obrovská potreba konať v téme duševného zdravia – a konať rýchlo.

Dokážete sa od príbehov, s ktorými sa stretávate, odosobniť?

Nedá sa od toho odosobniť. V škole vám povedia, že je potrebné sa odosobniť a zachovať si nadhľad, ale nevedela som si to predstaviť ani v škole a neviem si to predstaviť ani teraz. Neviem si predstaviť, že by som bola fyzicky stále pri tom človeku, s ktorým práve rozoberám jeho ťažkosti. Avšak všetko to vzdelávanie a profesionalita, ktorými prechádzame ako poradcovia, nás chránia a pomáhajú nám vo zvládaní týchto náročných situácii.

Naši poradcovia prechádzajú 370-hodinovým vzdelávaním a každomesačnou supervíziou a nemenej dôležitá je vzájomná podpora v tíme. Stojíme pri sebe a to je to, čo mne osobne pomáha zvládať to náročné, čo sa na linke dôvery udeje. A tiež osobný život. Veľmi mi pomáha podpora mojej rodiny a blízkych. Ak človek pracuje v tejto oblasti, potrebuje ľudí, o ktorých sa môže oprieť, a prísť na iné myšlienky. 

Ako ste sa k tejto práci dostali?

Keď som začala, veľmi ma oslovila vízia IPčka. Mala som niekoľko kamarátok, ktoré boli pri zakladaní organizácie, a veľmi som obdivovala ich prácu, keď som počula s akými témami pracujú, že je im zverená dôvera ľudí, ktorí vo svojej samote povedia o svojich ťažkostiach práve im.

Aj teraz môžem povedať, že často je nepredstaviteľné, čo všetko ľudia zažívajú a zvládajú vo svojich životoch, čo všetko museli prebojovať a často som prvá osoba, ktorej sa zveria. Mám možnosť byť pri nich v týchto ťažkých situáciách. Často ostávam vo veľkej pokore a úcte. Pred ľuďmi, pred životom. Naša vízia je veľmi presahujúca.

Okrem liniek pomoci máte tiež niekoľko iných projektov. Čo mi viete povedať o nálepkách na železniciach? 

Od roku 2012, kedy nás kontaktovalo obrovské množstvo ľudí v suicidálnej kríze, sme si vytvorili pomyselnú mapu miest, odkiaľ sme kontaktovaní. Keďže WHO upozorňovalo na nárast samovrážd, rozmýšľali sme nad tým, že nakoľko poznáme tieto miesta, chceme urobiť niečo, aby sme predišli tomuto varovaniu. Spojili sme sa teda so železnicami, ktoré tiež majú svoju mapu miest, kde sa zvyknú odohrávať samovraždy. Podarilo sa nám tieto mapy prepojiť. To najjednoduchšie, čo sme mohli urobiť, bolo vytlačiť nálepky, tabule, plagáty a zaniesť ich na tieto miesta. Celé leto sme chodili po Slovensku a pokrývali miesta, na ktorých je táto potreba komunikovať, že pomoc existuje. 

Má táto kampaň odozvu?

Posúďte sami. Vďaka týmto tabuliam a nálepkám sa nám doteraz z týchto miest na koľajniciach ozvalo 39 ľudí, ktorých sa nám podarilo zachrániť. Keď sme si uvedomili, že tí ľudia vyhľadali pomoc vďaka tak jednoduchej veci ako je tabuľa na nejakom stĺpe, ostali sme fascinovaní.

Myslíte, že stačí s niekým si zavolať, napísať mail? Nebolo by potrebné vychádzať za ľuďmi do terénu? 

My celé tie roky intenzívne spolupracujeme so záchrannými zložkami. Znamená to, že keď nám volá človek v suicidálnej kríze, snažíme sa mu privolať pomoc záchranných zložiek. Práve to je často efektívne a ich pomoc je potrebná. Sme veľmi radi, že záchranné zložky rozumejú našej službe a pripájajú sa k nám, ale všimli sme si, že existuje akási „šedá zóna“ ľudí, ktorí nie sú skupinou, ktorá si vyžaduje pomoc záchranných zložiek. Z odborných postupov a skúseností vieme, že by postačil osobný rozhovor. Akási psychologická prvá pomoc. A kvôli tejto šedej zóne vznikol tzv. krízový intervenčný tím, ktorí pracuje v teréne, ak na našej linke identifikujeme, že potrebuje práve takýto typ pomoci.

Ste schopní odpovedať na každé volanie o pomoc?

Nie sme. Bohužiaľ, nie. Tento rok sme boli schopní odpovedať na každé druhé volanie. Je to pre nás veľmi frustrujúce a aj osobne, myšlienka, že je tu ešte raz taký počet ľudí, ktorí nás potrebujú a nedovolali sa našej pomoci, je ťažká.

Čo má IPčko v pláne do budúcna?

Práve preto, že napriek množstvu odborníkov a psychológov v našom tíme, dopyt je stále väčší, vo februári spúšťame ďalší nábor, aby sme naše rady mohli rozširovať a byť k dispozícii ešte viac. Radi by sme rozšírili našu ponuku služieb „face to face“. Po skončení pandémie sa chystáme otvoriť Klub Machovisko, v rámci ktorého naši kolegovia budú k dispozícii pre mladých ľudí v kríze osobne v Starom Meste v Bratislave.  

Množstvo ľudí vo vašom tíme pracuje dobrovoľnícky, ste nezisková organizácia. Ako vás ľudia môžu podporiť?

Naším najväčším snom je stabilne udržať naše služby, ale keďže sme neziskovka, naše financie nie sú stabilné. Máme niekoľko podporovateľov a partnerov, ale naša služba stojí na pravidelných darcoch. Obyčajných ľuďoch, ktorí si povedia, že naša práca je dôležitá a chcú venovať svojich 5 eur mesačne práve nám.  Ak by ste sa tak rozhodli, všetky potrebné informácie nájdete na našich stránkach. Za každú podporu sme veľmi vďační.