Štyri životy a jeden odkaz veľkého Vladimíra

Na pultoch sa v týchto dňoch objaví kniha Františka Mikloška Vladimír Jukl. V prvej línii Veľkého príbehu.

Objavenie sa, životný príbeh a veľké víťazstvo, spirituálne, morálne, a v neposlednom rade i politické, takých ľudí ako Vladimír Jukl a jeho spolupútnik Silvester Krčméry, môže byť nám Slovákom oporou a povzbudením vo chvíľach, keď sa nám zdá, že nevieme, ako ďalej, keď upadáme na duchu a pochybujeme o sebe. Môže byť povzbudením našich sŕdc.

Paradoxne však, keď si uvedomíme, ako sú ľudia ako Jukl stále tak nedostatočne prítomní v povedomí slovenskej verejnosti, tak je načase, aby sme sa pýtali sami seba, čo sme my vlastne zač.

Kniha Františka Mikloška, ktorý do verejného života vyrástol práve pod vedením Jukla, Krčméryho a biskupa Korca, je vari signálom, že sa čosi začne v tejto veci meniť.

Vladimír Jukl so Silvestrom Krčmérym a Jánom Chryzostomom Korcom boli ústrednými postavami neformálneho hnutia kresťanov, a to duchovných i laikov, ktoré začalo na Slovensku rásť v 60. rokoch a ktoré dostalo aj neformálny názov „tajná cirkev“. Toto hnutie prerastalo počas dvoch desaťročí postupne z hnutia zameraného na náboženskú obrodu a slobodu až k nastoleniu požiadaviek nielen náboženských, ale i všeobecne politických, na Sviečkovej manifestácii 25. marca 1988. Svojím rozsahom a nenásilným spôsobom potom vtislo pečať i Nežnej revolúcii na Slovensku v roku 1989.

A vznik a históriu tajnej cirkvi nemožno vysvetliť bez mena Vladimír Jukl.

František Mikloško rozdeľuje Juklov život do štyroch období a každému venuje jednu kapitolu. Dovolil som si každé z tých období pomenovať.

Mladosť s kolakovičovskou víziou evanjelizácie Ruska

Vysokoškolák Vladimír Jukl patril do spoločenstva mladých ľudí, ktorých zhromaždil okolo seba Tomislav Kolakovič, chorvátsky kňaz a profesor. Toto spoločenstvo sa nazývalo Rodina, Kolakovič mu svojou charizmou vtlačil nezmazateľnú pečať a pripravil jeho členov na veľkú duchovnú misiu do prichádzajúcich desaťročí komunizmu.

Bol to Kolakovič, ktorý pri stretnutí Juklovi pripomenul svätého Vladimíra Kyjevského a veľkého filozofa Vladimíra Soloviova a povedal mu: „Hlaď, aby si ty bol tretím veľkým Vladimírom!“

Kolakovič vyznával myšlienku evanjelizácie Ruska, jeho opätovnú premenu z boľševickej na kresťanskú krajinu. Inšpirácia takejto premeny pochádzala z tretieho fatimského tajomstva. Ako je známe, Matka Božia v roku 1917 pri jednom zo zjavení trom deťom z Fatimy povedala, že zasvätenie Ruska jej Nepoškvrnenému srdcu je predpokladom obrátenia Ruska.

Vladimír Jukl bol ešte pred stretnutím s Kolakovičom obdivovateľom východného obradu a Kolakovičova vízia ho zaujala. A zapamätajme si v súvislosti s mladým Vladom slovo Fatima.

Kolakovič svojim mladým stúpencom jednak hovoril o svojich obavách o budúcnosť politiky vojnovej Slovenskej republiky, ktorá sa viazala na Hitlerovo Nemecko, a jednak ich pripravoval na to, že v budúcnosti môžu čeliť komunizmu.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania, ako píše Mikloško, „Kolakovič chodil po povstaleckých mestách a dedinách, presviedčal kňazov, aby sa zapojili do povstania alebo aspoň sa nestavali proti nemu“. Zároveň to pre neho bola príležitosť, aby vycestoval do Sovietskeho zväzu a dostal sa k sovietskym predstaviteľom.

Kolakovič sa vybral na povstalecké územie okamžite po vypuknutí povstania a 19-ročný Vlado Jukl bez zaváhania šiel s ním. Obaja prežili chvíle, keď im šlo o život. Do Sovietskeho zväzu sa Jukl nedostal, dostal sa tam len Kolakovič a jeho misia nebola úspešná.

Život v utrpení

Druhou etapou Juklovho života bolo utrpenie v komunistickom žalári. Súdený bol v procese „Mádr a spol.“ začiatkom 50. rokov, ale začalo to vlastne oveľa skôr. Už v roku 1946 ho zadržala Štátna bezpečnosť, absolvoval výsluch, okúsil bitku a mučenie. ŠtB sa zaujímala o Kolakoviča. Opäť si nemôžeme nespomenúť na kolakovičovskú víziu a na Fatimu.

ŠtB zatkla Jukla 14. augusta 1951, v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie. Ocitol sa vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave u „Dvoch levov“, po pár mesiacoch potom v pražskej Ruzyni. Vyšetrovateľov vždy okrem iného zaujímalo i Kolakovičovo pôsobenie. Vladimír Jukl zakúšal mučenie a krutý psychický teror. Prokuratúra vykonštruovala obvinenie z vyzvedačstva a velezrady. V júni 1952 súd odsúdil členov obžalovanej skupiny na dlhoročné tresty väzenia, padli aj dva rozsudky smrti. Vladimírovi Juklovi súd vymeral 25 rokov väzenia.

Juklov heroický životný príbeh som v zásade poznal, ale František Mikloško zhromaždil v knihe veľké množstvo zaujímavých informácií, tak o vyšetrovacej väzbe, ako aj o jeho utrpení v mnohých československých žalároch. Ruzyň, Mírov, Pankrác, Ilava, Olomouc, Leopoldov, to všetko boli dlhé, predlhé zastavenia na Juklovej krížovej ceste.

Vladimír Jukl bol väznený za vieru trinásť rokov, šesť mesiacov a deväť dní.

Život v trpezlivej evanjelizačnej práci

Skutočným prejavom heroizmu môže byť aj to, keď človek po svojej nespochybniteľnej ťažkej životnej porážke vidí svoje dielo zmarené, ale napriek tomu vstane a začne opäť budovať to, čo považuje za potrebné. Vladimír Jukl so Silvestrom Krčmérym to dokázali. Dokázali to vďaka neochvejnej viere v Boha.

Jukl bol stále mužom Fatimy. Tak aj nazvali spoločenstvo, ktoré založili v sedemdesiatych rokoch. Fatima. Jedným z cieľov spoločenstva bola stará myšlienka napomôcť evanjelizáciu Ruska. Kniha prináša opäť zaujímavé informácie, ktoré mi neboli známe.

Jukl s Krčmérym a biskupom Korcom však dokázali na slovenskej pôde oveľa viac. Krok za krokom budovali kresťanské spoločenstvá, krúžky vysokoškolskej mládeže, obrovské dielo samizdatu.

Mikloško osobitne zdôrazňoval Juklove počiny a zásluhy vo viacerých udalostiach, ktoré boli historickými míľnikmi, či to bolo zakladanie samizdatových časopisov, petícia za pozvanie pápeža Jána Pavla II. do Československa a 1 100. výročie smrti svätého Metoda. To všetko vyústilo do pokojného ducha Sviečkovej manifestácie a Nežnej revolúcie na slovenských námestiach. Do príchodu slobody.

Spoločenstvo Fatima považujem za jadro tajnej cirkvi a tajná cirkev bola kresťanským ľudovým hnutím, ktoré dodalo slovenskému vzdoru voči komunizmu masový charakter. A boli to Jukl a Krčméry, ktorí líniu tohto hnutia načrtávali. Nenadarmo ich nazývali generálmi tajnej cirkvi.

Život v pokore

Po príchode slobody Vladimír Jukl nikdy nestál na pódiu na novembrovom námestí. Pritom sa svojím životom zaslúžil o tie ľuďmi zaplnené námestia tak ako málokto. V dňoch po Novembri sme ho mohli vidieť v televízii v Štúdiu dialóg, ktoré sa každý večer snažilo zaplniť štyridsaťročnú medzeru po chýbajúcich informáciách, ktoré komunistický režim zatajoval.

Ale potom sme ho viac-menej nevídali. Vladimír Jukl mal vtedy 65 rokov. Pol roka pracoval v redakcii Katolíckych novín. V rokoch 1991 až 1995 pôsobil ako tajomník Konferencie biskupov Slovenska, zaviedol a slúžil poludňajšie omše v Dóme sv. Martina.

Povedať, že Vladimír Jukl bol zabudnutý, je asi trochu nepresné. Neviem, či nie je presnejšie povedať, že nebol ani poznaný. Predstavujem si, ako Vladimír Jukl kráčal počas dní Novembra nepoznaný po ulici a okolo neho šli ľudia, ktorí sa tešili zo slobody a nevedeli, za čo všetko tomuto staršiemu mužovi vďačia.

My kresťania sme po ňom siahli, keď sme sa ocitali v kríze. Naše KDH tiež vyrástlo prevažne z tajnej cirkvi. Po roku 1998 sme sa po konflikte s Mikulášom Dzurindom ocitli na dne a spomínam si na jedno väčšie zhromaždenie členov KDH, na ktoré bol Jukl pozvaný. Povzbudzoval nás a hlásil sa k nám.

Vysoké štátne vyznamenanie dostal od Poliakov v roku 2010. Bol som pri jeho dojímavom ďakovnom prejave v tom istom roku po prevzatí Ceny Jána Langoša v bývalej budove Národnej rady na Župnom námestí. „Nech žije Pán Boh!“ znela nečakane silným hlasom jeho posledná veta. Bol to jeho Boh, jeho všetko, ktorému zasvätil svoj život.

Problém s Juklom a Krčmérym majú kresťania i sekulárna slovenská spoločnosť.

Biskupom mal byť, nie kaplánom!

Problém nás, slovenských kresťanov, spočíva v tom, že viac-menej poznáme ich obrovské zásluhy, ale ako keby nám z toho nič nevyplývalo. Je to súčasť väčšieho problému našej určitej nemohúcnosti. Nedá sa oddeliť od toho, ako sa kresťania dopracovali do súčasného neutešeného stavu v zmysle ich politického vplyvu.

Niečo napovedá historka, ktorú spomína Mikloško v knihe. Zabudli sme sa zmieniť o tom, že na rozdiel od Silvestra Krčméryho, ktorý ostal laikom, Vladimír Jukl bol kňazom. Za kňaza ho tajne vysvätil biskup Korec v roku 1971.

V roku 1994 sa Jukl, vtedy takmer sedemdesiatročný, dozvedel o želaní kardinála Korca, aby sa Jukl stal kaplánom.

Nuž, kaplán Jukl, to mi znie trochu kuriózne. Domnievam sa, že mal byť biskupom. Len nám to vtedy nenapadlo.

Problém sekulárnej verejnosti

Špičky slovenskej sekulárnej verejnosti mená ako Jukl a Krčméry, samozrejme, poznajú. Roky sa medzi nimi stretávam so zvláštnym prístupom, s akým odsúvajú tajnú cirkev niekde na okraj.

Medzi nimi je rozšírený názor, že tajná cirkev bola iba náboženskou záležitosťou a jej činnosť teda smerovala len k slobode pre kresťanov. Tým tajnej cirkvi, a teda aj ľuďom ako Jukl, upierali celospoločenský význam.

Lenže to tak nie je. Komunistická spoločnosť bola totalitná, teda režim mal tendenciu akékoľvek spolčovanie a organizovanie sa udržať pod svojou kontrolou a v rámci svojej ideológie. Tajná cirkev však bola mohutnou, aj keď neformálnou organizáciou, ktorá sa vyvíjala nezávisle od režimu a čoraz viac v konflikte s ním. Táto skutočnosť už bola sama osebe nahlas nevyslovenou, ale reálnou výzvou komunistickému režimu.

A neskôr už išlo o výzvu priamo vyslovenú. Jednou z požiadaviek Sviečkovej manifestácie, ktorá bola vyvrcholením pôsobenia tajnej cirkvi, bola požiadavka, aby boli rešpektované ľudské a občianske práva všetkých občanov.

Preto bol november 1989 aj politickým víťazstvom tajnej cirkvi. Aj politickým víťazstvom Vladimíra Jukla.

Raz budeme musieť ľuďom ako Jukl postaviť pamätníky.

Juklov odkaz

Čo nám odkazuje život Vladimíra Jukla? Je toho viac. Potreba nezlomnosti. Slovenská spoločnosť na tom nie je dnes dobre. Ale sme na tom stále lepšie, ako bol Vladimír Jukl vo väzenskej cele. Nikdy si nezúfal. My by sme tiež nemali.

Trpezlivosť a práca. „Verejne vystúpime, keď nás bude mnoho,“ hovoril Jukl. Vedel pracovať roky a roky, kým sa tajná cirkev nestala silou, ktorá pohne spoločnosťou. Keď si spomínam na začiatky KDH, stále sa mi navracia myšlienka, že mnohí zakladajúci členovia zabudli, že tak ako v neslobode, aj v slobode budú musieť trpezlivo pracovať sami na sebe. Podaktorí si mysleli, že budú automaticky rásť až do neba.

Vernosť pravde. Jukl v časoch nacistického vplyvu a hroziaceho komunistického nebezpečenstva prijal kolakovičovský vzdor voči obom. Išiel do Povstania, potom trpel v komunistických žalároch. Realita  geopolitických ideových tlakov na Slovensko zo Západu i Východu ostáva, len tlaky sú subtílnejšie. Slovensko je súčasťou civilizácie západného kresťanstva. Neslobodno zlyhať nepomenovaním čohokoľvek lživého, nech to prichádza z ktorejkoľvek svetovej strany.

A napokon Juklova pokora. Aj ňou sa stal veľkým, ako mu to predpovedal Kolakovič.    

František Mikloško: Vladimír Jukl. V prvej línii Veľkého príbehu, Postoj Media 2022, 215 strán