Čo znamená skepsa generála Milleyho voči vojne na Ukrajine

Politika Washingtonu sa stále drží pravidla, že o konci vojny na Ukrajine, prípadnom prímerí či jeho podmienkach s Rusmi musia rozhodnúť Ukrajinci. Všetko ostatné bolo dlho považované za Mníchov, a teda zradu veľmoci.

Túto líniu stále reprezentuje vo vláde amerického prezidenta Joea Bidena minister zahraničných vecí Anthony Blinken, v pozadí ju garantuje vplyvná a neslávne známa Victoria Nulandová, štátna tajomníčka a v mocenskom rebríčku číslo 4 na ministerstve zahraničných vecí, či minister obrany a štvorhviezdičkový generál Lloyd Austin. Niektorí bývalí americkí diplomati tento vplyv nepovažujú za šťastný a prekáža im, že zahraničná politika USA myslí akoby v hraniciach Pentagónu, teda akoby bolo možné iba vojenské víťazstvo jednej či druhej strany. V tejto línii vystupuje aj samotný prezident Joe Biden.

V poslednom období sa však objavilo aj niekoľko iných hlasov z dôležitých miest americkej vlády a závan iného prístupu prenikol aj do dôležitých médií, od The Washington Post po The Economist, ktoré majú značný vplyv. A odlíšenie medzi dvoma skupinami nie je také jednoduché. Diplomatov a vojakov nájdeme na oboch stranách. A najväčšie pochybnosti o pokračujúcej vojne má generál, ktorý stojí na čele armády USA.

S Rusmi najskôr rokoval Jake Sullivan, Bidenov poradca pre národnú bezpečnosť, naposledy William Burns, pravdepodobne najskúsenejší diplomat v blízkom okolí Bidena, bývalý veľvyslanec v Moskve a dnes riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby (CIA). Nuž, a najvýraznejšie sa ozval najvyššie postavený vojak v hierarchii – predseda Zboru náčelníkov štábov ozbrojených síl USA Mark Milley. Ten vyvolal svojimi výrokmi – podľa toho, koho máme na mysli – v určitých kruhoch buď nádej, alebo neistotu. Milley sa síce teší, že Ukrajina zaznamenala v ostatnom čase dôležité vojenské úspechy, ale zároveň si myslí, že by to nemalo byť preceňované a najmä by z nich nemali plynúť očakávania, že Kyjev dokáže ruských vojakov vytlačiť z celého svojho územia.

Kto je generál Milley a čo jeho výroky môžu znamenať?

„Mark Milley je veľmi priamy človek. Veci nazýva tak, ako ich vidí, a nehrá sa so slovami. Ale sofistikovane chápe, ako svet funguje, takže nie je naivný,“ opísala Milleyho analytička Maren Leedová, ktorá s ním kedysi pracovala v spoločnom štábe.

Súčasní spolupracovníci generála Milleyho podľa zdrojov stanice CNN tvrdia, že ho jednoducho znepokojuje eskalácia vojny na Ukrajine, ale napriek tomu sa nesnaží odporovať politike Bidenovej administratívy. Možno predpokladať, že Milley je oveľa otvorenejší za zatvorenými dverami, ako vo svojich výrokoch pre médiá.

Milley v sérii svojich nedávnych vyjadrení napríklad tvrdil, že na Ukrajine zahynulo alebo skončilo so zraneniami nielen už vyše 100-tisíc Rusov, ale aj rovnaký počet Ukrajincov: „Rovnaké to je pravdepodobne aj na ukrajinskej strane. Je to veľké ľudské utrpenie,“ povedal krátko po tom, ako ruský minister obrany Sergej Šojgu nariadil stiahnutie z juhoukrajinského mesta Cherson, čo Kyjev označil za veľké víťazstvo. Milley tým spochybnil dlho pestovaný oficiálny úzus, že Rusi majú, ako útočiaca strana, až trojnásobne väčšie obete. Ukrajinci dlhodobo oficiálne vykazujú nízke straty, pri prevahe ruského delostrelectva je otázne, či reálnemu stavu zodpovedá aj parita v obetiach.

Ďalej generál Milley, absolvent Princetonu, naznačil, že boje na Ukrajine sa ocitli v bode, z ktorého nemožno očakávať väčšie zmeny a pokračovanie vo vytláčaní Rusov, pričom s nastupujúcou zimou by mohol dozrieť čas na rokovania medzi Kyjevom a Moskvou. Niečo také nebolo počuť od výrokov známeho amerického diplomata Henryho Kissingera na ekonomickom fóre v Davose pred piatimi mesiacmi.

https://standard.sk/279276/ukrajinu-pokryl-prvy-sneh-zacina-sa-zimna-vojna/

Výroky amerického generála sú však o poznanie opatrnejšie. Myslí si, že taktické operácie sa počas zimy zrejme „spomalia“, čo by mohlo otvoriť „okno pre politické riešenie alebo prinajmenšom pre začiatok rozhovorov na iniciovanie politického riešenia“. „Pravdepodobnosť ukrajinského vojenského víťazstva, definovaného ako vykopnutie Rusov z celej Ukrajiny, čo má zahŕňať aj Krym, nie je z vojenského hľadiska vysoká,“ zdôraznil.

Milley prirovnal súčasnú situáciu k prvej svetovej vojne, keď sa obe strany ocitli v priebehu niekoľkých mesiacov v patovej situácii, ale bojovali ďalšie tri roky, a to za cenu miliónov životov.

Kyjev v obavách

Milley týmito svojimi poznámkami podráždil mnohých ukrajinských aj amerických predstaviteľov. Ukrajinci sa netajili obavami z možnej zmeny americkej politiky, keďže Biely dom predtým deklaroval, že za chrbtom Kyjeva nebude robiť žiadne dohody.

Administratíva Joea Bidena sa pokúsila Milleyho slová zmierniť a ubezpečila, že jedine ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj môže rozhodnúť o začatí mierových rokovaní s Ruskom a že „nik zo Spojených štátov ho netlačí“ k rokovaciemu stolu.

Je to však v rozpore so zisteniami denníka The Washington Post, ktorý s odvolaním sa na svoje zdroje napísal, že Bidenova administratíva súkromne nabáda ukrajinských lídrov, aby naznačili otvorenosť rokovať s Ruskom a upustili od požiadavky, že rokovať nebudú, kým bude pri moci ruský prezident Vladimir Putin.

Podľa denníka Bidenova administratíva netlačí Ukrajinu k rokovaciemu stolu, ale skôr ide o vykalkulovanú snahu zabezpečiť, aby mal Kyjev naďalej podporu od ďalších krajín, v ktorých sa voliči obávajú, že vojna bude pokračovať dlhé roky.

Podľa The Washington Post to ilustruje, v akej zložitej situácii sa ocitla Bidenova administratíva vo vzťahu k Ukrajine, keďže americkí predstavitelia verejne sľúbili, že budú podporovať Kyjev masívnymi sumami pomoci „tak dlho, ako to bude potrebné“, pričom však dúfajú vo vyriešenie konfliktu, ktorý si vybral trestuhodnú daň na svetovom hospodárstve a vyvolal obavy z jadrovej vojny.

Odtiaľ potiaľ

Ale aj medzi Washingtonom a Kyjevom zavládlo občas napätie. Napríklad po augustovom bombovom útoku neďaleko Moskvy, pri ktorom zahynula Daria Duginová, dcéra ruského radikálneho filozofa Alexandra Dugina. Podľa amerických tajných služieb totiž útok schválili zodpovední v ukrajinskej vláde. Kyjev dostal napomenutie.

https://standard.sk/258201/usa-si-myslia-ze-za-atentatom-na-duginovu-stoji-ukrajina-po-utoku-kyjev-napomenuli/

Do médií takisto prenikla správa, že Biden počas júnového telefonátu so Zelenským reagoval podráždene. Keď mu oznámil zásielku vojenskej pomoci za miliardu dolárov, Zelenskyj sa sťažoval, prečo Ukrajina nedostala viac. Biden mu zvýšeným hlasom pripomenul, že Spojené štáty sú voči Ukrajine dosť štedré, a preto by mohol preukazovať viac vďačnosti. Zelenskyj ešte v ten deň verejne ocenil Spojené štáty za ich štedrosť a odvtedy sa vraj vzťahy medzi prezidentmi zlepšili. Platí pritom, že oficiálne sú americké dodávky pôžičkami, nie darmi, ako v prípade niektorých menších krajín vrátane Slovenska.

Naposledy Biden otvorene spochybnil Zelenského vyjadrenie, že raketa, ktorá nedávno dopadla v Poľsku a zabila dvoch ľudí, čo vyvolalo obavy zo zatiahnutia NATO do vojny, nebola ukrajinská. Poliaci po tragédii v obci Przewodów informovali, že tam dopadla raketa ruskej výroby, čo bol úmyselne nejasný výrok, ktorý naznačoval, že by za útokom mohli byť Rusi. Tí to hneď dementovali, ale oficiálni ukrajinskí predstavitelia, ako je minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba, okamžite tvrdili, že obvinenia, že išlo o raketu ukrajinskej protivzdušnej obrany, sú ruskou konšpiračnou teóriou. Že išlo o ukrajinskú raketu, napokon potvrdil Biden aj Poliaci.

Ako si niektorí všimli, Ukrajincom sa za neúmyselné zabitie dvoch Poliakov ospravedlniť veľmi nechcelo.

Nesúlad medzi predstavami Joea Bidena a Volodymyra Zelenského spomenul v auguste aj vplyvný komentátor The New York Times Thomas L. Friedman, zrejme najbližší píšuci novinár americkému prezidentovi, ktorý navyše avizoval, že sa k téme vráti. Po tomto texte však Friedman šesť týždňov nenapísal ani jeden článok, o Bidenovej kritike Zelenského už odvtedy nepovedal ani slovo.

Analytici

Ale späť k Milleymu a úvahám o možných mierových rozhovoroch.

Niektorí analytici označili výzvy na rokovania za nezmyslené odhalenie obáv z eskalácie. „Tieto výzvy signalizujú nedostatok strategickej trpezlivosti a výdrže, čo Rusko len povzbudzuje. Navyše, oficiálna, podhodnotená diskusia o rozhovoroch môže mať obzvlášť neúprimnú formu: Rozhodnutie rokovať je na vás, ale nedáme vám zbrane, aby ste sa dostali ďalej, ako ste zašli,“ poznamenal americký analytik Eliot Asher Cohen.

Podľa neho Západ nemôže mať v úmysle len „pomôcť Ukrajine brániť sa“. „Musíme Ukrajine pomôcť poraziť ruskú agresiu a vyhnať ruské sily z uznaných medzinárodných hraníc Ukrajiny,“ píše Cohen. Pripustil, že „v určitom okamihu budú rozhovory“, ale „medzitým je čas odovzdať muníciu a prestať hovoriť o rozhovoroch“.

"The calls for negotiations, like the strategically inane revelations of our fears of escalation—inane because they practically invite the Russians to get inside our head and rattle us—are dangerous," @EliotACohen writes: https://t.co/5gwEWMCZd1

— The Atlantic (@TheAtlantic) November 22, 2022

Za pozornosť stojí článok britského novinára Lionela Barbera. S odvolaním sa na svoje zdroje píše, že Milley v súkromí hovoril o vhodnej príležitosti rokovať o mieri aj s Bidenovými najbližšími poradcami vrátane Jakea Sullivana a Williama Burnsa. Hovoril o „Kissingerovej chvíli“, príležitosti „pre veľkého stratéga“ nastoliť mier, ktorý uspokojí ukrajinské ambície stať sa nezávislým národom ukotveným na Západe a zároveň zabrániť úplnému poníženiu ruského prezidenta Vladimira Putina.

.@lionelbarber: Why the USA is thinking the unthinkable over a ceasefire in Ukrainehttps://t.co/PGO04EMght

— The New European – Think Without Borders (@TheNewEuropean) November 16, 2022

„Generál Milley sa však úplne nemýli,“ konštatuje Lionel Barber s tým, že „v určitom okamihu bude priestor na diskusiu, na spôsob Kissingera, o určitej forme uvoľnenia, ktorá povedie k širšej diskusii o stave povojnovej Ukrajiny. To by zahŕňalo budúce členstvo v EÚ, ale aj cestu k členstvu v NATO alebo bezpečnostné záruky NATO, čo by bolo členstvo pod iným názvom.“

Americko-ruské rokovania

Pripomeňme, že v posledných mesiacoch prenikli na verejnosť viaceré správy o kontaktoch na vysokej úrovni medzi Američanmi a Rusmi, hoci Washington trvá na tom, že rozhovory o ukončení vojny na Ukrajine sú výhradne záležitosťou Moskvy a Kyjeva.

Ako odhalil začiatkom novembra denník The Wall Street Journal, Jake Sullivan v snahe znížiť riziko, že vojna na Ukrajine prerastie do jadrového konfliktu, viedol v uplynulých mesiacoch tajné rokovania s vysokopostavenými ruskými predstaviteľmi.

Šéf CIA Burns, jeden z najskúsenejších diplomatov v Bidenovej administratíve, ktorý pôsobil aj ako veľvyslanec v Rusku a strávil s Putinom dlhé hodiny, zas podľa medializovaných informácií rokoval v Turecku s riaditeľom ruskej Služby vonkajšej rozviedky (SVR) Sergejom Naryškinom. O urovnaní vojny na Ukrajine vraj „nediskutovali“. Burns len tlmočil Naryškinovi dôrazné varovanie „pred následkami použitia jadrových zbraní“ a upozornil ho na riziko „zhoršenia strategickej stability“.

Už samotný fakt, že sa Američania a Rusi stretávajú, je však zmenou oproti prvým mesiacom vojny. Už len preto, že sa tým minimalizuje riziko, že nepríde k omylu alebo nedorozumeniu, ktoré by mohli eskalovať konflikt. Číňania napríklad prerušili po návšteve predsedníčky americkej Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiovej na Taiwane s Američanmi kontakt úplne a pomyselný červený telefón vraj nezdvíhajú, aj keď zvoní.

Akú rolu v tom celom hrá generál Milley? A keďže bol nominantom prezidenta Trumpa, možno za jeho konaním vidieť nejakú republikánsku stopu, čo by mohlo nabrať na význame zvlášť teraz, keď republikáni získali pod kontrolu Snemovňu reprezentantov?

Tvrdý chlapík

Krátka odpoveď znie nie. Presnejšie, vôbec nie. Vo funkcii predsedu Zboru náčelníkov štábov ozbrojených síl USA je síce od roku 2019, kam ho nominoval prezident Donald Trump, ktorý ho považoval za „tvrdého chlapíka“. A tieto typy mal on rád.

Lenže Milley vedel svoje presvedčenie predviesť aj Trumpovi. A to spôsobom, ktorý sa mu nepozdával a za ktorý ho kritizovali najmä neokonzervatívni jastrabi v americkej zahraničnej politike.

V knihe Peril (Nebezpečenstvo) od novinára Boba Woodwarda, ktorý odhalil aféru Watergate, a reportéra denníka The Washington Post Roberta Costu, sa píše, že Milley počas bývalej administratívy dvakrát tajne volal svojmu čínskemu náprotivku z obáv, že Trump by mohol v dôsledku hroziacej porážky vo voľbách rozpútať vojnu s Čínou, informoval portál novinky.cz.

Milley zavolal čínskemu generálovi Li Cuo-čchengovi najprv 30. októbra 2020, štyri dni pred americkými prezidentskými voľbami, a potom 8. Januára 2021, dva dni po tom, čo nahnevaní Trumpovi priaznivci obsadili budovu amerického Kongresu.

„Generál Li, chcem vás uistiť, že americká vláda je stabilná a všetko bude v poriadku,“ povedal Milley v prvom telefonickom rozhovore. Volal mu, pretože spravodajské služby naznačovali, že v dôsledku vojenského cvičenia v Juhočínskom mori a pre Trumpove nepriateľské výroky voči Pekingu je Čína presvedčená, že USA chystajú útok.

„Nezaútočíme na vás ani proti vám nevykonáme žiadne bojové operácie,” uistil ho vtedy Milley.

Zašiel však ešte ďalej, keď čínskemu generálovi sľúbil, že ak by sa USA chystali zaútočiť, tak ho vopred varuje. „Generál Li, vy a ja sa poznáme päť rokov. Keby sme na vás zaútočili, včas vám zavolám. Nebude to prekvapenie,“ vyhlásil podľa knihy Milley.

Po tom, čo Donald Trump prezidentské voľby prehral, podnikol Milley v januári sériu krokov, ktoré mali zabrániť prípadnému rozkazu odchádzajúceho prezidenta na odpálenie jadrových zbraní.

Vysokopostaveným armádnym predstaviteľom nariadil, aby bez jeho vedomia neprijímali rozkazy od niekoho iného. „Nikdy neviete, čo je prezidentov spúšťací bod,“ povedal generál podriadeným.

Postupoval teda rovnako ako v auguste 1974 americký minister obrany James Schlesinger, ktorý v čase aféry Watergate povedal generálnemu štábu, aby prípadný rozkaz o útoku od Richarda Nixona u neho overil.

Druhýkrát volal Milley Limu 8. januára, vtedy sa mu ho však darilo presvedčiť horšie, že USA nezaútočia. „Sme na sto percent stabilní. Všetko je v poriadku, len demokracia môže byť niekedy odfláknutá,“ povedal.

Podľa autorov knihy generál vedel, prečo s ním Li nesúhlasí. Súhlasil totiž s predsedníčkou Snemovne reprezentantov, demokratkou Nancy Pelosiovou, že Trumpovi ochabli mentálne schopnosti. Milleymu dala v telefonáte najavo svoje obavy úplne otvorene. „Snažím sa vám povedať, že keď ho nedokázali odradiť od útoku na Kapitol, ktovie, čo urobí nabudúce. A je vo vedení Bieleho domu niekto, kto robí niečo iné, než že mu lezie do jeho tlstého zadku? Vy viete, že je šialený,“ povedala mu Pelosiová. Milley jej podľa knihy odpovedal, že s ňou vo všetkom súhlasí. Tá odpoveď nebola na vojaka, ktorý má zostať nestranný, práve šťastná, ale Milley si tým možno zachoval svoje miesto po zmene administratívy.

Zradca?

Trump všetky obvinenia spochybnil a označil ich za „vykonštruované“ a Milleyho konanie označil za „zradu“, za ktorú by mal byť súdený.

„Ja som nikdy nepremýšľal o útoku na Čínu,“ povedal Trump konzervatívnej televíznej sieti Newsmax. Niečo na tom je. Bola to predsa práve Trumpova kritika „nekonečných vojen,“ ktorá mala značný podiel na tom, že sa dostal v roku 2016 do Bieleho domu, navyše, na rozdiel od svojich predchodcov, Trump žiadnu vojnu nezačal, ani sa do nijakej nepripojil, ako to bolo v prípade Obamu a napadnutia Líbye. Neokonzervatívni republikáni v Kongrese preto Milleyho konanie kritizovali jedným hlasom s Trumpom. On konal z osobných dôvodov, neokoni skôr z presvedčenia.

Najvyššie postavený republikán v senátnom výbore pre tajné služby Marco Rubio napísal americkému prezidentovi Bidenovi list, v ktorom naliehal na Milleyho okamžité odvolanie. Vraj oslabil štáb a „uvažoval o zradnom odovzdaní tajných informácií Komunistickej strane Číny pred prípadným ozbrojeným konfliktom“.

Zdá sa, že tak ako v prípade Číny, aj v prípade vojny na Ukrajine zachováva generál Milley jedno presvedčenie. Že si je až príliš vedomý negatív vojny. Zjavne si je toho vedomý viac ako americkí diplomati s myslením Pentagónu. A to je pomerne dobrá správa.