Nástrahy na Rusov z nočnej rieky

Na brehoch rieky Dneper na Ukrajine. Skupina vojakov zniesla pod rúškom tmy svoj čln z piesku do vody. Ďalšia skupina s rachotom nakladala do svojho člna vybavenie, zatiaľ čo tretia sa potichu odpichovala veslami. Motory ticho hučali, člny sa otočili na otvorenú vodu a zmizli v tme.

Bojovníci z práporu Bratstva, dobrovoľníckeho tímu ukrajinských špeciálnych síl, prechádzali cez široké územie rieky Dneper, strategickej vodnej cesty, ktorá pretína Ukrajinu a stala sa deliacou čiarou južného frontu. Po znovudobytí mesta Cherson pred týždňom držia ukrajinské sily západný breh, zatiaľ čo Rusi stále držia východný breh.

Aby využili slabiny na ruskej strane, bojovníci Bratstva už niekoľko mesiacov uskutočňujú tajné prepady a ďalšie špeciálne operácie v rámci ukrajinskej protiofenzívy proti ruským okupačným silám. V túto noc bolo ich úlohou vkĺznuť na východný breh, položiť míny na cestu, ktorú využívajú ruskí vojaci, a zaútočiť na mínometnú pozíciu.

„Je to veľmi nebezpečná misia,“ povedal Oleksij Serediuk, veliteľ práporu. „Musia pristáť tam, kde je húf Rusov. Musia ich obísť a nastražiť míny.“

Od začiatku konfliktu, ktorý sa vyznačoval ťažkým leteckým a delostreleckým bombardovaním a krutou zákopovou vojnou, prápor Bratstvo absolvoval niektoré z najťažších misií konfliktu, vykonával predsunuté pozorovacie a sabotážne akcie pozdĺž frontových línií vrátane prvých bojov v okolí miest Kyjev a Charkov. Teraz, v boji o juh Ukrajiny, sa naučili používať člny a preniknúť na stranu rieky Dneper kontrolovanú Ruskom.

„Ideme pešo,“ povedal Serediuk. „Ak robíme prepad, môžeme prejsť až 35 kilometrov a stráviť akciou niekoľko dní.“

Skupina poskytla denníku The New York Times prístup k informáciám o dvoch nedávnych riečnych operáciách, ktoré sa uskutočnili pred znovudobytím Chersonu.

Jedna misia musela byť prerušená. Druhá bola čiastočne úspešná.

„Všetka činnosť na južnom fronte zvyšuje tlak na Rusov a ukazuje im, že na tejto frontovej línii budú musieť stratiť niektoré zdroje,“ povedal Serediuk. „Takže naše aktivity sú tiež určitým drobným príspevkom k celkovému výsledku, že Rusi tu musia prijať určité kompromisy.“

Plánovanie sa začína niekoľkodňovým prieskumom ruských pozícií operátormi dronov z jednotky. Potom porovnávajú správy spravodajských služieb s prieskumom na zemi a overujú ich s ukrajinskou armádou, ktorá má svoje vlastné zdroje.

Rieka, ktorá sa tiahne viac ako 1 600 kilometrov zo severu na juh Ukrajiny, je veľkou prírodnou prekážkou a predstavuje obrovskú výzvu pre každú armádu. Na niektorých miestach je široká 1,6 kilometra a v povodí nádrže je vzdialenosť od jedného brehu k druhému až 19 alebo 24 kilometrov.

Koncom októbra jednotka s dronmi, ktorá pracovala z lode, spozorovala ruské jednotky prichádzajúce do tábora. Zdalo sa, že sú to čerstvo zmobilizovaní branci, pretože vykazovali nízke operačné povedomie; niektorí ťahali kufre na kolieskach do dvoch spoločných budov, povedal Vitalij Chorny, vedúci zberu spravodajských informácií pre prápor Bratstvo.

Čerstvé informácie podnietili Ukrajincov, aby v tú noc zmenili cieľ svojho plánovaného útoku. Vyzbrojili dva tímy ručnými raketometmi, guľometom a automatickými zbraňami.

„Zaútočia na tieto dva domy a vyradia aj elektrický transformátor,“ vysvetlil Chorny. „Zistili sme, že menšie skupiny sú lepšie“ na skryté operácie, dodal. Väčšia skupina podľa neho pri predchádzajúcich operáciách znásobovala problémy. „Mali sme viac zranených, viac člnov a priťahovali sme na seba pozornosť.“

V ten večer sa tím krčil pred počítačovou obrazovkou v izbe na internáte a sledoval zábery z dronu, o ktorých ich informoval prieskumný dôstojník. Dôstojník s krycím menom Stoic, ktorý obsluhuje drony, odhadol, že v dvoch budovách najbližšie k pobrežiu sa nachádza 40 Rusov a ďalší sú rozmiestnení v osade.

V priebehu hodiny boli Ukrajinci vybavení okuliarmi na nočné videnie, zbraňami a nepremokavými plášťami a zostúpili na pláž. Spoločne odrecitovali modlitbu, potom naložili úzke gumené člny a vydali sa na cestu – zhrbené tiché postavy v tme.

Túto misiu, podobne ako iné, zmarili okolnosti. Keď dorazili k cieľu, našli na brehu veľké množstvo ruských vojakov, ktorí si zriaďovali pozorovacie pozície a guľometné stanovište pozdĺž pobrežia. Keďže Rusi boli v početnej prevahe, Ukrajinci sa zdržiavali mimo dohľadu a čakali na príležitosť, ale po niekoľkých hodinách sa jeden z člnov pokazil a operáciu odvolali.

Serediuk tento neúspech označil  za súčasť svojej práce. „Vždy sa niečo pokazí,“ povedal. Jednotka však má podľa neho za sebou významné úspechy. Nedávno zlikvidovali ruský mínomet, ktorý ich a ďalšie ukrajinské jednotky dlho trápil, a zostrelili ruský vrtuľník.

Niekedy boli prestrelky veľmi intenzívne, povedal 23-ročný Stoic. Na svojom telefóne pustil video, na ktorom jedna z ich jednotiek pri  operácii spustila paľbu z útočných pušiek z člna, pričom guľky dopadali do okolitej vody, keď sa blížili k pobrežiu.

Miestni obyvatelia sa v oblastiach obsadených ruskými jednotkami ukázali ako ochotní a spoľahliví informátori, povedal Serediuk. Zistili, že v obsadených oblastiach pôsobia ukrajinskí partizáni – povstalci bojujúci v utajení –, ktorí vyhadzujú do vzduchu ruskú techniku.

„Nevieme, odkiaľ sa objavili,“ povedal o partizánoch, ale dodal, že je dobrým zvykom udržiavať partizánske bunky autonómne, aby ich nepriateľ neodhalil. „Nevieme, ako dostávajú zbrane, a je dobré, že to nevieme.“

Nedostatočná koordinácia na ich vlastnej strane však občas spôsobovala problémy. Po strate dronu v hodnote 20 000 dolárov sa skupine podarilo zistiť, že ho zostrelila neďaleká ukrajinská jednotka, povedal Stoic.

Dva týždne po prerušenej operácii sa jednotka vydala za novým cieľom, ruským táborom s dvoma mínometnými stanovišťami. Tím bol pripravený na cestu v troch člnoch a podpornom člne. Medzi nimi bola skupina ruských dobrovoľníkov, politických utečencov, ktorí žili na Ukrajine niekoľko rokov a chopili sa zbraní na strane Ukrajincov.

K tímu sa pripojila jedna vojačka vyzbrojená ručnou protitankovou zbraňou. Táto žena, ktorá používa krycie meno Vita, je Serediukova manželka a získala takmer mýtickú povesť vďaka tomu, že prežila boj zblízka s ruskými jednotkami.

Vydali sa na cestu pod studeným, jasným mesiacom a rýchlo mizli v šere.

Dobrovoľníci boli na túto prácu najvhodnejší, pretože boli najviac pripravení prijať riziko, povedal Serediuk, ktorý v noci zostal pozadu, pil kávu a čakal na správy.

Jeho dobrovoľníci sú jednotní v tom, že chcú získať späť celé ukrajinské územie vrátane anektovaného Krymského polostrova a bojovať až do Ruska. „Všetci snívame o tom, že pôjdeme do Čečenska, do Kremľa a až na Ural,“ povedal. Čo sa týka prezidenta Vladimira Putina, povedal: „Zabite ho v jeho bunkri. Moja malá jednotka to dokáže.“

Ich malé sabotážne útoky podľa neho nestačili na to, aby oslobodili okupované oblasti. „Na to budú potrebné pozemné sily.“ Ale povedal, že si uvedomil hodnotu ich práce, keď videl škody, ktoré ruská sabotážna jednotka dokázala spôsobiť za ukrajinskými líniami pri meste Bakhmut v auguste.

„Malo to veľmi veľký dopad,“ povedal, „a museli sme vynaložiť veľa úsilia, aby sme ich našli.“

Situácia na Ukrajine sa rýchlo menila v súvislosti s príchodom tisícov novomobilizovaných ruských vojakov a následným ústupom z Chersonu tento mesiac, povedal Serediuk v neskoršom rozhovore. „Našou úlohou je teraz ich ústup urýchliť,“ povedal, „zmeniť ich ústup na chaotický útek.“ Úloha zostane rovnaká, ale budú sa púšťať hlbšie na územie ovládané Ruskom.

Vojaci sa vrátili pred svitaním a vylodili sa na tej istej pláži, prechladnutí, unavení a skúpi na slovo. „Výborne,“ povedal jeden vojak, ktorý sa vracal na pláž. Jeden čln sa pokazil, ale do pol hodiny operačný veliteľ hlásil, že všetci sú späť na základni.

„Položili sme míny a potom sme sa vrátili bez akéhokoľvek hluku,  oni nás nevideli,“ povedal jeden 18-ročný vojak. Povedal, že sledoval Rusov zo vzdialenosti približne 100 metrov. „Niektorí kráčali, niektorí stáli, niektorí len sledovali svoje telefóny,“ povedal. Ale jednotka sa neposunula ďalej, aby zaútočila na mínometné stanovištia. Rozloženie terénu nebolo dobré, mesačné svetlo bolo príliš jasné a skupina príliš veľká, povedala Vita, Serediukova manželka. „Veľa topánok, veľa hluku,“ povedala. „A veľmi sme mrzli.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku The New York Times. Všetky práva vyhradené.