Putin by sa nesprával ako Chruščov a vojnu s Ukrajinou označil za čiastočne občiansku. Čo tým sleduje?

Medzinárodne vyvolala väčšiu pozornosť jeho odpoveď na otázku, či by sa v prípade hrozby jadrového konfliktu správal ako Chruščov. Otázku mu položil ruský novinár a expert na medzinárodné vzťahy Fjodor Lukjanov, ktorý vedie časopis Russia in Global Affairs. Putin to rázne odmietol. „Zajtra je 60. výročie rozhodujúceho dňa karibskej krízy, jej vyvrcholenie, keď sme sa v skutočnosti rozhodli ustúpiť,“ položil počas trojhodinovej debaty s Putinom na Valdajskom klube otázku Lukjanov, s tým, či si vie Putin predstaviť, že by sa správal ako Chruščov. „V žiadnom prípade. Za žiadnych okolností si neviem seba predstaviť v role Chruščova,“ odpovedal mu Putin.

Nemenej zaujímavá je Putinova poznámka z toho istého Valdajského klubu, kde súhlasil s tým, že na Ukrajine ide „čiastočne“ o občiansku vojnu. Ako sa dalo očakávať, toto porovnanie následne prevzali ďalší ruskí komentátori. Nielen kvôli tomu, že predtým ruské štátne orgány zakazovali Rusom nazývať tento ozbrojený konflikt vojnou, tento výrok si zaslúži pozornosť.

Slovo „čiastočne“ považujem v celom kontexte za mätúce. Veď vojna by mala byť buď občianskou alebo nie. V Rusku je to však inak. Pretože dávno minulá občianska vojna v Rusku, na ktorú ten výrok nepriamo odkazuje, niesla znaky, ktoré možno považovať za charakteristické aj pre vnútorný konflikt, aj pre vojnu s vonkajším nepriateľom.

Pre pochopenie Putinových slov sa preto musíme vrátiť do Ruska po komunistickom puči v roku 1917.

Občianska či svetová vojna

Táto vojna sa začala v roku 1917 a skončila pred 100 rokmi – koncom októbra 1922. Je možné, že práve milovníci historických jubileí podnietili Putina, aby porovnal súčasnú vojnu na Ukrajine s týmto starým a tragickým príbehom.

Pripomeňme, že Ukrajina, časť Bieloruska, Pobaltie a niektoré historicky ruské územia boli vtedy okupované Nemcami. Potom, ako slovenský čitateľ dobre vie, vypukol boj proti československému zboru legionárov, ktorý bol súčasťou vojsk protinemeckej koalície počas prvej svetovej vojny.

Okrem toho sa v Rusku vylodili anglickí a francúzski vojaci, ako aj jednotky z Austrálie, Grécka, Indie, Kanady, Poľska, Rumunska, Spojených štátov a Talianska. Vojna sa skončila evakuáciou japonských vojsk z Ďalekého východu. Hoci nešlo o oficiálne vypovedané vojny, taká široká medzinárodná účasť umožňuje niektorým historikom pripisovať tieto udalosti nie vnútornému konfliktu v Rusku, ale uvažovať o nich v kontexte prvej svetovej vojny.

V Rusku to má ešte širší kontext. Vladimír Lenin už v roku 1914 vyzýval k premene imperialistickej vojny na vojnu občiansku. V istom zmysle sa mu splnil sen. Naozaj vypukla vojna medzi krajanmi, obyvateľmi Ruska.

Prečo to ale Putin pripomína práve dnes? Jeho kritici často obviňujú Kremeľ z imperialistickej vojny na Ukrajine, že by práve preto Rusi radšej hodnotili túto vojnu ako občiansku vojnu? Sedí to? A čo by tým dosiahli?   

Červení proti bielym

Občiansku vojnu v Rusku spred storočia si účastníci pamätali ako úplne nemilosrdnú a extrémne krutú (a to aj na ruské pomery). Čitateľa historických kníh to neprekvapí, tieto črty možno pripísať mnohým ďalším občianskym vojnám inde vo svete. Pripomeňme, že v americkej občianskej vojne zomrelo viac Američanov, ako odvtedy zomrelo Američanov vo všetkých vojnách až dodnes. Je to zvláštne, ale neprimeraná a nadmerná krutosť sa prejavuje v boji medzi krajanmi ešte viac ako v bitkách s cudzincami. Pritom v ruskom prípade neboli prítomne žiadne známky náboženskej konfrontácie, medzietnickej a už vôbec nie rasovej nevraživosti.

V sovietskych interpretáciách sa to pripisovalo triednej nenávisti. Podľa oficiálnej historiografie sa v „Červenej“ armáde vraj sústredili robotníci a roľníci, ale v „Bielej“ armáde – buržoázia a šľachtici, teda vykorisťovatelia a utláčatelia ľudu. Tí prví sa chceli pomstiť svojim trýzniteľom, tí druhí sa snažili potrestať odbojný plebs.

Nebolo to zďaleka také jednoduché. Ruskej buržoázie a šľachty nebolo dosť na to, aby vytvorili viac ako miliónovú armádu. Obidve strany vykonávali mobilizáciu bez ohľadu na triedny pôvod regrútov. Bežným javom bol aj presun vojakov z jednej armády do druhej. Podľa niektorých odhadov údajne bojovalo v radoch „červených“ viac bývalých cárskych dôstojníkov ako medzi „bielymi“.

Beletria opisuje početné dramatické situácie, keď sa členovia jednej rodiny ocitávali proti sebe ako nepriatelia. Nie nadarmo sa občianskej vojne hovorí „bratovražedná“.

Dovolím si však tvrdiť, že autori porovnania súčasnej vojny na Ukrajine s tou sto rokov starou občianskou vojnou vôbec nemali na mysli bezohľadnosť bojujúcich strán. Aj keď ich dnešná bezohľadnosť nás naozaj núti spomínať na tie časy.

Falošná romanca

V Sovietskom zväze občiansku vojnu zheroizovali a zromantizovali až do krajnosti. Jej príbeh sa zmenil na súbor mýtov, za ktorými bolo ťažké nájsť skutočné udalosti. Jej realistické zobrazenie sa rýchlo a nadlho stalo takmer nemožné. Skutoční velitelia a hrdinovia boli umlčaní, pretože sa potom rýchlo stali obeťami stalinských represií alebo z Ruska emigrovali.

Môj otec, ktorý bol vojnovým historikom a uznávaným špecialistom v tom, čo sa týkalo tejto vojny, stále pracoval v archívoch a skúmal dokumenty tej doby, vrátane tých tajných. Raz som sa ho opýtal, načo stráca čas, keď mu nebude dovolené, aby zverejnil svoje odhalenia. Odpovedal mi takto: Aj keď nemôžem povedať celú pravdu, aspoň sa chcem vyhnúť klamstvu. No v Sovietskom zväze tak nerozmýšľali mnohí.   

S témou občianskej vojny sa dá narábať rôzne. Uvediem jeden príklad. „Nech akákoľvek nová vojna zas vrhla by svet do bojov, / ja padnem tak či tak v tej občianskej…,“ napísal raz básnik a skladateľ Bulat Okudžava (Bulat Okudžava: Ešte jedna romanca, 2014). Nebol to komunistický propagandista, ale úprimne veril, že to bola skutočná bitka za šťastie ľudstva, ktorej by sa rád zúčastnil aj za cenu svojho života.

Prokremeľské médiá sa teraz snažia presvedčiť verejnosť, že vojna na Ukrajine je spravodlivá a sleduje vysoké ciele, pre ktoré stojí za to sa obetovať. Tvrdia, že je to boj proti antikristovi a za pravoslávnu vieru, hoci na obidvoch stranách sú pravoslávni kresťania. Pred našimi očami vzniká nová mytológia, ktorej cieľom je inšpirácia obyvateľstva v účasti vo vojne a v ochote znášať ťažkosti a straty.

Aj tu môžeme uvidieť niečo spoločné s historickou občianskou vojnou. No zase musím konštatovať, že porovnanie týchto konfliktov, ktoré zaznelo z vysokej tribúny, malo iný účel.

S občianskou vojnou mala totiž čo dočinenia aj Ukrajina.                

Neúspešný štát?

Počas roku 2014 sme pozorovali na Ukrajine pravú občiansku vojnu – kyjevská vláda sa pokúsila silou usmerniť separatistov, ktorých (podľa Minskej dohody) všetci, vrátane Rusov, vtedy uznávali ako ukrajinských občanov. Od momentu, keď Rusko uznalo samostatnosť republík Donbasu a zapojilo sa do bojov na ich strane, ale táto vojna zmenila svoj obsah.

Existuje však názor, že konfrontácie medzi bývalými republikami Sovietskeho zväzu je možné považovať aj za občianske. Ako vieme, Sovietsky zväz sa zrútil pokojne a bez ozbrojených kolízií, ale zanechal po sebe veľa nevyriešených problémov. Na jeho bývalom území sa z času na čas rozohrávajú konflikty, ktoré niektorí odborníci nazývajú „oneskorené“, pretože ich pôvod siaha až do starých čias. Všimol si to aj britský historik Eric Hobsbawm, ktorý v svojej knižke On Empire (2008) napísal, že bipolárny svet počas studenej vojny stabilizovalo, že Američania ani Rusi nemali vo svete diaspóry. Po rozpade ZSSR to už pre Rusov nebola pravda.

Tento prístup, hoci má racionálne zrno, nie je úplne politicky korektný, pretože bojujúce strany sú nezávislé štáty, ktoré existujú už 30 rokov. Bývalý vzťah a dlhodobá spoločná história národov nezruší ich súčasnú samostatnosť.

A ešte jedna poznámka. Medzi odôvodneniami ruskej politiky a vojny voči Ukrajine však patrí určité miesto aj konceptu, že Ukrajina je zlyhávajúcim štátom, ktorý mal byť údajne neschopným plniť si svoje funkcie, a preto si nezaslúži štátnu suverenitu. Tieto tvrdenia zaznievajú spolu s tým, že Rusi a Ukrajinci sú jedným národom, čo by malo znamenať, že Ukrajina v podstate zostala súčasťou Ruska, a preto konflikt medzi nimi môže byť považovaný za „čiastočne“ občiansky.

Je príznačné, že o žiadnych iných postsovietskych štátoch nikto nič podobné nehovorí, aj keď sa tam prejavuje nestabilita a prebiehajú vnútorné konflikty, vrátane ozbrojených. Takéto hodnotenie Ukrajiny je preto cielené na jej poníženie a zdôrazňuje, že nie je pre Rusko rovnoprávnym partnerom.

Je tu aj jeden ďalší význam. V dôsledku občianskej vojny získala boľševická vláda kontrolu nad väčšinou územia bývalej Ruskej ríše. Ukrajina bola vtedy len krátko nezávislým štátom, aby sa potom integrovala do Sovietskeho zväzu. Porovnanie s tými časmi je jasným náznakom toho, akú budúcnosť jej prajú v Kremli.

Inak povedané, neočakávané pripomienky k občianskej vojne sú hlavne prostriedkom ideovej konfrontácie a psychologického boja, ktoré sú v súčasnej bitke nemenej dôležitou zbraňou, ako bomby a rakety.