Dag Daniš

A hlavne: bude to oveľa viac, ako si môže dovoliť slovenská spoločnosť s nalomenou kondíciou.

Tvrdenie odborárov, že slovenský lekár zarobí menej ako český, bola ukážková polopravda. Platy sa nemajú porovnávať len v absolútnych číslach, ale aj v pomerných, ktoré zohľadňujú možnosti daňových poplatníkov a štátnej pokladnice. Príklad: český lekár tento rok zarábal 2,8-násobok priemernej českej mzdy. Slovenský lekár doteraz zarábal 2,9-násobok priemernej slovenskej mzdy.

Od januára 2023 to na Slovensku bude 3,8-násobok priemerných platov. Českí lekári môžu len ticho závidieť…

Visolajský pritom naliehal, aby to bolo ešte viac. Inými slovami: žiadal, aby bol rozdiel medzi zárobkami lekárov a priemernými slovenskými platmi ešte väčší. Fajn, v poriadku, akceptovalo sa to. Do veľkej miery sa to akceptovalo už v polovici novembra, keď sa mali platy lekárov skokovo zvýšiť o tretinu – v čase, keď reálne príjmy ostatných padli najviac za 22 rokov.

Až potiaľto sme mohli nátlak lekárov považovať za oprávnený a vo výsledku úspešný. Za svoju prácu a nasadenie s nadčasmi si zaslúžia primeranú odmenu. Takú, aby neutekali zo Slovenska.

Zlomilo sa to až pred týždňom v utorok, keď lekári ponuku neprijali a stupňovali požiadavky na príplatky za prax. Prepálili to. Vláda nakoniec kapitulovala a výsledok vysvetlila ako „dohodu“.

Nové platové podmienky lekárov pritom nie sú sporné len finančne (v pomere k napnutému rozpočtu), ale aj morálne. Lekárom treba pripomenúť, že majú voči pacientom, ktorí sa im skladajú na platy a mnohým aj na úplatky, vysoké dlhy. Vyššie ako v iných krajinách.

Z pohľadu pacienta je totiž zdravotná starostlivosť v nemocniciach najhoršia za posledné desaťročia. Plánované hospitalizácie a operácie sa tri roky rušili, odkladali alebo obmedzovali. Najskôr kvôli pandémii a núdzovému stavu. Potom kvôli nedostatku zdravotníkov = obmedzeným kapacitám. Najnovšie vinou hromadných výpovedí nemocničných lekárov.

Dohnať dlhy nemocníc voči pacientom nebude možné ani po stiahnutí výpovedí. Dôvod: vážny nedostatok personálu. Väčšina z rozvojových opatrení, ktoré si presadili lekári, môže zabrať a zlepšiť stav nemocníc až o pár rokov. Výnimkou je, samozrejme, zvýšenie platov. To sa v plnom rozsahu prejaví už od januára.

Ďalej: lekári majú po pandémii aj dosť vážny reputačný problém. Prehnané a nezmyselné pandemické opatrenia síce presadila vláda, no zodpovednosť za to nesú aj nemocnice a lekári. Preto, že väčšina z nich mlčala. Vynútené plošné výtery, nosenie rúšok vonku, tlaky na plošné očkovanie mladých, odstavenie necovidových lôžok, lockdown pre neočkovaných, hoci vírus sa šíril aj medzi plne zaočkovanými… To všetko boli neprimerané a absurdné nápady bez medicínskeho opodstatnenia. No ozval sa proti nim málokto.

Ambulantní lekári mali aspoň čiastočné výhrady, ale nemocniční boli až na pár výnimiek ticho. Slovensko bolo jednou z mála krajín, kde lekári nemali zásadnejšie pripomienky k pandemickej politike a kde celkom chýbal aspoň náznak vecných polemík v lekárskej komunite.

Iste, zdravotníkom z nemocníc patrí vďaka za starostlivosť o tisíce covidových pacientov. No zároveň s tým treba dodať, že preventívne odstavenie veľkej časti necovidových oddelení postihlo desiatky tisíc pacientov s vážnejšími diagnózami. Mnohí z nich sa už „splácania dlhov“, respektíve obnovenia starostlivosti po pandémii nemusia dožiť.

Toto by dnes mala byť hlavná výzva nemocníc a lekárov. Otázka, či má lekár zarábať v priemere 4 250 eur, ako vyzerala ponuka Matoviča, alebo 4 574, k čomu dokopali Hegera, mala byť druhoradá.

No nebola.

Odborári to síce celý čas zatĺkali, ale ich hlavná a ku koncu jediná starosť bola bitka o ďalšie príplatky k zvýšeným platom. Za toto si už vďaku ani rešpekt nezaslúžia.

Lebo vo výsledku tu máme len ďalšie stupňovanie absurdného a chorého stavu. Slovenský lekár zárobkom o päť rokov predbehol kolegu v ekonomicky silnejšom Česku. Žije v roku 2027. A slovenský pacient… Slovenský pacient si môže lámať hlavu, či sa pozerá na nemocnicu 21. storočia alebo na verne zatuchnutý skanzen povojnovej republiky.