Aj ja sa tu radím do procesií jarkológov či nohavicológov a aj psychológov, historikov a muzikológov a folkloristov, aby som prišiel s vlastným výkladom, ako je to v demokratickej krajine, pevnej súčasti západnej civilizácie možné, že sa niečo také vyskytlo.
Môj výklad je založený na tom, že ak je niečo možné, tak sa to stane. Tak sa napríklad stane, že sa občas zrúti most, keď sa oň nikto nestará, alebo zo zoo utečie šakal, keď je v plote diera, alebo napríklad niekto, teraz už aj muž, príde do iného stavu, keď je to možné.
A tak sa Jaromírovi Nohavicovi stalo, že mu, možno pri holení, napadol rým USA – fusa, teda nárečovo fúzy. Potom sa k tomu rýmovalo Klusa, teda ten konkurenčný spevák, na rozdiel od Nohavicu však slušniak, obľúbenec slušných ľudí a potom už to išlo: husa i Husa, ešte rusá, no a nakoniec Rusa. Tým to bolo skoro hotové.
Aj obyčajnému človeku také nápady napadajú, ale nechá ich tak, v hlave sa rodí mnoho hlúpostí. Lenže Jaromír Nohavica je umelec a umenie sa rodí z nápadov, keď iné nie sú, tak sa berú tie, ktoré sú. USA/fusa je dobré východisko, na tom by sa dalo niečo postaviť, niečo drobné a jednoduché, ak sa to niečo nájde, bude to fungovať.
Tak sa ponúkla práve raketa spadnutá do Poľska. A pretože Nohavica je spevák, teda pesničkár, a nie politický komentátor, takže nie je povinný zisťovať si všetky okolnosti, ako to bolo, tak sa mu v hlave vyrojila naozaj skvelá pointa, že sa opýtame prezidenta USA. Haha, výborne, skoro to máme. Potom sa k tomu ešte nejako pridá hudba, ale na to je on profík, a vec je hotová. Je to neškodná volovina, to vie aj pán Nohavica, ale vie aj to, že také veci majú najväčší úspech, zároveň okolo toho bude rozruch, o ten sa postarajú tí, z ktorých si Nohavica zrejme už dávno nič nerobí.
Vie, že pre nich je stratený prípad, tak načo rozpaky. V skutočnosti to Nohavicovi takto najskôr vyhovuje, je to predsa stále trochu rebel, napríklad v okrese Ostrava určite, iné to aj tak už nebude. Ponúkne výtvor na kanál pani Bobošíkovej, ktorá po tom okamžite skočí. Inde už by mu to tak ľahko nevzali, nie že by o neho nebol záujem, ale zle by sa to potom vysvetľovalo. A je to. Nastane rozruch, píšu sa analýzy, pripomína sa, ako šiel kedysi s ľahkou devou na izbu a po medailu k Putinovi. Z toho sa potom vyvodzuje, že skončil ako stroskotanec a zapredanec, ktorý zosmiešňuje naše spojenectvo so Spojenými štátmi.
Predtým sa to volalo satira a sem-tam ju museli zniesť aj komunisti. A možno že takúto by aj v niektorých obdobiach zniesli. Je to trochu divné, keď s ňou má teraz problém toľko demokratov. Nemali by sa náhodou niekde opýtať oni? Nie u prezidenta USA, ale napríklad u psychiatra.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.