Utiecť z pekla sa nedá

Pokiaľ ste mladá žena, budete v kasárňach 6 rokov. Je vysoko pravdepodobné, že vás budú sexuálne obťažovať a možno vás zneužijú. Našťastie, prepodvýživu nemáte menštruáciu, čo je veľká výhoda, pretože hygienické prostriedky sú nedostupné. Po vojne vám odporučia vydaj a vyberú partnera.  Budete bojovať o prežitie detí. Nikomu nebudete dôverovať  a udať vás môže aj vlastný partner. Vedúca vášho paneláka hocikedy príde do vášho bytu a zisťuje, prečo ste si kúpili nové šaty. Žijete v najlepšej krajine na svete – Kórejskej ľudovodemokratickej republike.

Informácie, ktoré o Kórejskej ľudovodemokratickej republike prinášajú svetové médiá, sú extrémne. Nina Špitálniková [čoskoro s ňou prinesieme rozhovor] v Severnej Kórei študovala. Má teda so životom v tejto krajine ojedinelú a hlbšiu skúsenosť. Publikuje o nej články a píše knihy. Tá posledná sa volá Svedectvo o živote v KĽDR, vyšla aj po slovensky a je pokusom vidieť realitu komplexnejšie.

Niekoľko rokov sa stretávala  s ľuďmi, ktorým sa z územia Kimov podarilo utiecť. Vyrastali v severokórejskom režime a mali skúsenosť so životom v novej krajine. [Respondenti žili väčšinou Číne alebo Južnej Kórei, kde sa za prísnych bezpečnostných podmienok nahrávala väčšina rozhovorov].

Zaujímal ju bežný život ľudí, ktorí navonok pôsobia ako roboti. Veľmi pomaly získavali od krajiny, kde vyrástli, odstup. Hodnoty, ktoré boli nemenné a o ktorých sa nediskutovalo, sa v novom prostredí  rozplynuli. Nina Špitálniková bola zvedavá nielen na to, ako sa títo ľudia cítili  vo vypätých chvíľach, ale aj v tých normálnejších a šťastnejších. Totalitný režim vždy zásadne poznačí aj medziľudské vzťahy. Všadeprítomná nedôvera, ideológia a sledovanie prenikli aj do súkromných životov, nezabili však schopnosť prežívať emócie. A práve túto časť ich života, dosiaľ úplne ignorovanú, kniha objavuje. Dnes nám je ideológia tejto krajiny vzdialená, hoci s totalitou má stredná a staršia generácia bezprostrednú skúsenosť.

Pri čítaní knihy je dobré si uvedomiť, že krajina na Ďalekom východe je nám cudzia nielen ideologicky, ale má inú kultúrnu a civilizačnú históriu. Vzťahy v rodine a vzťahy medzi pohlaviami sa historicky vyvíjali inak a je dobré to mať na zreteli. Na zložitosť situácie utečencov vplýva aj fakt, že sa mnohí ocitli v jednej z technologicky najvyspelejších krajín sveta. Prijať Juhokórejský mimoriadne hektický životný štýl presýtený elektronickými novinkami nie je jednoduché ani pre človeka, ktorý žil v krajine s dostatkom informácií. Priepasť medzi severom a juhom kedysi jednotnej krajiny je obrovská a zväčšuje sa zo dňa na deň.

Po rozhovoroch  s desiatkami utečencov najrozličnejšieho veku a povolaní sa do knihy sa dostal len zlomok a mnohé na nej prekvapí. V prvom rade – zo Severnej Kórey uteká stredná a vyššia trieda – často aj protežanti režimu. Tí najchudobnejší si to nemôžu dovoliť. Pokiaľ bol život s Severnej Kórei pre nich ťažký, tak životu v Južnej Kórei vôbec nerozumejú. Juhokórejčania nimi pohŕdajú. Doma, pokiaľ patrili k vyššej kaste, boli elitou. Pokiaľ na slobodu nie ste zvyknutý, vie byť desivá. V Severnej Kórei strana riadi vás pracovný a súkromný život a ľudia nemajú vôbec skúsenosť s napĺňaním voľného času. V starej domovine platí trojgeneračná vina a tak sa na slobode trápia tým, čo kruté sa stalo s  príbuznými. Jedna z respondentiek spomína popravu sedemročného dieťaťa /!/ za prehrešok jeho rodiča. Rozhovory boli pre utečencov nesmierne ťažké, prerušované výbuchmi plaču, hnevu a iných emócii a Nina Špitálniková zachytáva vo svojich poznámkach aj túto ich stránku. Sú svedectvom  o tom, ako človeka fatálne formuje jeho prostredie.

Nina Špitálniková, ktorá realitu pozná, dokáže odlíšiť okatú lož a pri sporných faktoch rámuje výpovede poznámkami. Kniha je zaujímavá aj pre bežného čitateľa, ale detailné overovanie výpovedí z viacerých zdrojov z nej robí materiál na ďalšie vedecké bádanie. O tejto zvláštnej krajine sme zvyknutí počúvať hrozné veci a mnohé fakty, ktoré kniha ponúka, sú naozaj šokujúce. Objavia sa v nej aj momenty  prežívania šťastia v stresujúcich každodenných podmienkach. A ľudia sa dokázali tešiť  pre nás z neuveriteľných vecí –  z trocha iného strihu vlasov než aký je oficiálne  povolený, z nájdeného cukríka, ktorý sa dal opatrne lízať niekoľko nekonečne šťastných dní. Zo zabitej veveričky. Bola jediným mäsom, ktoré rodina počas hladomoru skonzumovala. Konfrontácia s takouto krutou realitou vyvoláva v čitateľovi veľmi silné emócie.

Pre mňa bolo najsmutnejším poznaním, že ľudia, ktorí sa zo Severnej Kórey dostali na slobodu, sú väčšinou stratení. Život v totalite, ktorú si nevedel predstaviť ani Orwell, z nich urobil  väzňa svojich návykov, drilu, spomienok a všadeprítomného strachu.