Boomeri a iní strýkovia. Zúri vojna generácií?

Na mýtické myslenie zvádza zvlášť rétorika generácií, v ktorej sa vyžívajú politici, verejní intelektuáli a používatelia sociálnych sietí. Aj tento jav si vyslúžil vlastný názov – hovorí sa mu generacizmus. Kedysi bývala generácia relatívne nevinná kategória. Ako meradlo spoločenského vývoja sa stala podstatnou v čase, v ktorom odkaz na storočie alebo na kráľovskú dynastiu prestal mať výpovednú hodnotu. V popredí sa pojem ocitol v povojnovom období. Vojna proti sebe postavila tých, ktorí konflikt zažili, a tých, ktorí poznali až povojnové usporiadanie. Generačné vedomie a sociálna trauma mali tendenciu ísť ruka v ruke.

Dnes sa pojem generácie často javí ako nástroj, ako skutočnosť skôr utvárať ako popisovať. Často posmešné označenia jednotlivých generácií navyše fungujú ako strelivo v kultúrnych vojnách. Negatívny nádych slova boomer je príznačný. Pôvodne išlo o neutrálne označenie pre skupinu narodenú medzi rokmi 1946 a 1964 v Amerike. Slovný základ boom odkazoval jednoducho na prudký nárast počtu novorodencov.

Keď sa dnes povie „o. k., boomer“, myslí sa tým čosi ako „jasne, strýko“. Boomer je zaostalý muž nechápajúci súčasnosť. Pritom sa zabúda na to, že tí „skutoční sociologickí“ boomeri prináležali generácii, s ktorou sa spája napríklad sexuálna revolúcia. Ako strýko by sa vedľa týchto ľudí, ktorých heslom bolo „Je zakázané zakazovať“, mohol javiť kadejaký zástupca mladšej generácie.

O. k., boomer v našich končinách?

Tvrdenie, že generačná skúsenosť americkej povojnovej generácie je odlišná od tej v Sovietskom zväze, je banálna. Použitie slova boomer je preto v našich podmienkach zavádzajúce. Keby sme trvali na tom, že pre utváranie generácií je dôležitá kvantita, mohli by sme s boomermi porovnať Husákove deti v bývalom Československu. Títo potomkovia sedemdesiatych rokov dospievali v čase prevratu, a ich svet bol teda plný nekonečných možností. Výrazná konkurencia, vďaka ktorej trénovali vytrvalosť, bola vyvážená množstvom príležitostí a dnes sú spolu s povojnovou generáciou najčastejší zástupcovia elít.

Kým je neprimerané stotožňovať západných boomerov s československou povojnovou generáciou, mladšie Husákove deti, hlavne tie narodené medzi rokmi 1975 a 1980, možno porovnávať so západnou generáciou X vymedzenou rokmi 1965 a 1980. Do života týchto mladších Husákových detí už vstúpila globálna politika. Za pozornosť tu stojí kniha Prispôsobiví (2022) od štyridsiatničky Nory Bossongovej. Autorka sa zaoberá svojimi rovesníkmi, napríklad nemeckou ministerkou zahraničných vecí Annalenou Baerbockovou alebo jej vládnym kolegom, ministrom financií Christianom Lindnerom.

Bossongová je voči štyridsiatnikom, ktorí práve preberajú moc, kritická. Vytýka im nedostatok odvahy aj pasivitu. Príčinou je vraj nadmerná dôvera v chod dejín. „V detstve a mladosti sme videli, že aj tie najväčšie konflikty majú mierové riešenie: zažili sme studenú vojnu i zjednotenie.“ Na druhej strane si všíma, že v konfrontácii s mileniálmi, ktorých myslenie sa vyznačuje sklonom rozdeliť svet na obete a páchateľov, je miernosť štyridsiatnikov i ochota rokovať o kompromise nezanedbateľnou silou. V reakcii na výrok Tomasa di Lampedusa „Ak má všetko zostať pri starom, musí sa všetko zmeniť“ poznamenáva: „Ak chceme, aby sa všeličo zmenilo, musíme sa postarať o to, aby všeličo zostalo pri starom.“

Mileniáli bez peňazí, ale na antidepresívach

Popisy mileniálov narodených medzi rokmi 1981 a 1996 bývajú podobne znevažujúce ako prezývka boomerov. Ich chôdza je vratká, vlastne sa väčšinou rúca. Poznajú mnoho pohlaví, ale s nikým nespia. Zdôrazňujú sociálnu citlivosť, tú však vzťahujú len na niektoré skupiny, presnejšie na tie znevýhodňované. Naopak, pri popise mužov, ale aj žien vo vedúcich pozíciách neváhajú siahnuť po označeniach, ktoré sú ageistické, rasistické i sexistické.

Ale ktokoľvek sa uchyľuje k výsmechu celej generácii, mal by si uvedomiť, ako výrazne sa líši sociálne a ekonomické postavenie týchto ľudí od predošlých vekových kohort. Tu vysvitne, že pojem generácia nie je márny, odmietnuť treba len reči oslobodené od dát. Biedny životný pocit mileniálov súvisí podľa sociológov s neutešenou finančnou situáciou. Možnosti tejto skupiny totiž výrazne zaostávajú za možnosťami ich rodičov. Platí to pre Česko aj ďalšie západné krajiny. Zhoršenie ekonomického zázemia je také výrazné, že anglický sociológ Bobby Duffy hovorí o „kaskáde klesajúcich ziskov naprieč generáciami a západnými krajinami“.

Ilustratívny je výskum britského think-tanku Resolution Foundation. Výskumníci sa zamerali na ekonomickú situáciu obyvateľov v USA, Veľkej Británii, Španielsku, Taliansku, Nórsku, Fínsku a v Dánsku. Porovnali priemerné reálne disponibilné príjmy, čo znamená príjmy upravené s ohľadom na infláciu a po odpočítaní nákladov na bývanie, súčasných tridsiatnikov, štyridsiatnikov a šesťdesiatnikov. Prepady boli značné naprieč krajinami, dosť výrazný bol napríklad v Taliansku. Príslušníci generácie X tam poberali o 11 percent nižší príjem ako boomeri, kým mileniáli mali v priemere o 17 percent nižší príjem ako zástupcovia generácie X.

Tento trend stojí pri vzniku ďalšieho názvu: hovorí sa o generácii zostupu, ktorej predstavitelia neveria, že bude lepšie. Frustráciu z nedostatku možností kompenzujú silnými vyhláseniami na sociálnych sieťach a v médiách, kde sa, naopak, cítia ako doma. Dvadsiatnička Sophia Passmannová, ktorá patrí k najvýraznejším feministickým hlasom súčasného Nemecka, hovorí v knihe S husacou kožou (2021) o neistote sprevádzanej vážnosťou, s ktorou títo mladí ľudia prežívajú seba samých. Pocit ohrozenia nepraje irónii ani nadhľadu, čo robí mileniálov menej sympatickými.

Klam generačných konfliktov

Nezovšeobecňovať nemožno, myslenie na zovšeobecňovaní spočíva. Lenže život je konkrétny a tvárou v tvár jeho pestrosti pôsobia generačné nálepky ako opisy druhov v zoologickej záhrade. Neminie síce deň, aby niekto neupozorňoval na nebezpečenstvo rozdelenej spoločnosti, lenže práve generačné nálepky bývajú synonymami pre rozdelenie. Navyše skresľujú skutočnosť.

Pohľadom do médií či diskusií na sociálnych sieťach ľahko nadobudneme dojem, že mladí sú klimatickí aktivisti, skôr fanatici, kým najobľúbenejšou činnosťou boomerov aj iných strýkov je znečisťovať planétu. Dáta hovoria inak. Je síce faktom, že klimatický žiaľ je zvláštnosťou tínedžerov, ale záujem o klímu prestupuje generáciami. Extinction Rebellion, jednu z najvýraznejších aktivistických skupín dneška, založili šesťdesiatšesťročný Roger Hallam a päťdesiatnička Gail Bradbrooková. David Attenborough, britský prírodovedec a výrazný hlas volajúci po ochrane prírody, má deväťdesiatšesť rokov. Generačný spor vo veci klimatickej ochrany sa nekoná ani u nás. Výskumný tím Česká klíma pri Masarykovej univerzite síce v roku 2021 zistil, že občianska angažovanosť v ochrane klímy s vekom klesá, tento pokles je však taký mierny, že nemožno hovoriť o generačnom konflikte.

Pripisovať ľuďom jednej generácie narcizmus či lenivosť je podobne neadekvátne, ako prisudzovať ľuďom nad päťdesiat nezáujem o čokoľvek, čo prekračuje horizont ich života. Pomýlené je preto volanie mladšej generácie, nech sa tá staršia láskavo stará o ich budúcnosť, s vysloveným či zamlčaným predpokladom, že starí chcú budúcnosť prejesť a znečistiť. Akoby tí starí nemali deti alebo mladších blízkych, ako by nebolo prirodzenou ľudskou túžbou, aby dielo pretrvalo aj smrť. Žeby Gilgamešova stavba hradieb bol len výstrelok jednej sumerskej generácie?

Vzniká ešte jedno podozrenie: že si generacizmus nerozumie so slobodou. Reči o generáciách podnecujú omyl, že ľudské skupiny sú jednoliate, že individualita je druhotná. A kým štát možno opustiť, generácia budí dojem osudového spätia. Inými slovami, úmerne tomu, ako rétoricky posilňujeme význam generácie, znižujeme dôstojnosť človeka a jeho slobody.

Mytológia generácií je lákavá, pôsobivá, pohodlná – a aj nebezpečná, zvlášť v čase, keď si vďaka technológiám môžeme dovoliť viesť oddelené životy. Hérakleitos povedal, že keď snívame, všetci sa ocitáme vo vlastných svetoch; naopak, keď bdieme, delíme sa o jeden svet. Používať generačné nálepky je niečo ako snívanie s otvorenými očami.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.