Práca horského záchranára nie je jednoduchá a nie je ľahké ani stať sa členom tímu horských záchranárov. Prečo práve toto poslanie?
Vedel som, že nechcem sedieť pri počítači, mať statickú a monotónnu prácu. Práve naopak, lákali ma adrenalín a akcia, a tak som nastúpil na urgentnú zdravotnú starostlivosť do Prešova. Škola ma veľmi chytila, chodil som na rôzne záchranárske súťaže. Dokončil som si bakalársky stupeň štúdia, záchranárske maximum, ktoré sa dá na Slovensku vyštudovať. Dá sa aj pokračovať, ale už to nie je urgent. Lákala ma však aj horská zdravotná služba. Bol to pre mňa vyšší stupeň, niečo, čo som chcel dosiahnuť. Je to vonku, v prírode, kopce, lyže, lezenie, páčilo sa mi to. Začal som sa o to viac zaujímať.
V tom období ste na to ale nemali dostatočné skúsenosti.
Je to pravda, potreboval som ich omnoho viac, no mal som to v hlave. Prvotne som začal pracovať v Poprade na záchranke. Z prvej výplaty som si kúpil skialpové lyžiarky. Za druhú som si už dokúpil aj viazania. Táto výbava ja drahá a keďže som nemal na to, aby som si kúpil všetko hneď, pokračoval som z každej výplaty.
Chodil som po horách, spoznával ľudí, komunitu. Podarilo sa mi dostať k horským dobrovoľníkom, ktorým som bol vyše dvoch rokov. Tam nedostávate plat, no máte zmluvu a fasujete veci za to, že tam chodíte. Napríklad také lyže. Dostal som sa do ich prostredia, postupne sme sa s chlapmi spoznávali a oni spoznávali mňa. Keď mi zazvonil telefón a opýtali sa ma, či by som si vedel predstaviť robiť horského záchranára na profesionálnej úrovni, povedal som: jasné, že chcem. Neveril som, bol som veľmi prekvapený, pretože som si uvedomil, že je šanca, že sa mi to naozaj podarí. V záchranke som dostal trojmesačnú výpovednú lehotu, takže som v úvode plátal a makal aj tam.
Museli ste teda absolvovať dvojnásobné výjazdy. Keď hovoríme o horách, závisí ich počet v priebehu jednej služby predovšetkým od sezón?
Počet výjazdov za deň je špecifický, nedá sa veľmi hovoriť o priemernom počte. Áno, závisí to od hlavných sezón alebo období, ktoré zaraďujeme ako medzisezónne. V hlavnej letnej sezóne vieme mať za deň aj šesť zásahov. Za tú považujem prázdniny. Keď je pekne a sú otvorené chodníky, ľudia prichádzajú. Hlavná zimná je, naopak, vtedy, keď napadne sneh. Služby taktiež závisia od sezón. Ak mám záchranársku službu v hlavnej sezóne, hoc idem domov, musím byť do ôsmej nasledujúceho rána v pohotovosti. Mojou povinnosťou je prísť do dvadsiatich minút hore do Smokovca. V práci mám nachystané veci a musím byť pripravený zasiahnuť.
Nehody v horách majú rôzne príčiny, no mnohým výjazdom môžu predísť aj samotní turisti. V čom vnímate najväčší problém alebo neschopnosť ľudí reálne zhodnotiť svoje skúsenosti?
V minulosti boli chlapi tvrdí horali, horolezci, siláci s veľkou odvahou a hlavne schopnosťami, ale nemali až taký materiál. Nemali také dokonalé, ľahké a pevné laná, aké máme my teraz. Nemali také možnosti istenia, aké máme my. Nemali pevné a ľahké prilby či dobré topánky, ale dávali to. Dokonca si to kedysi vyrábali sami. Niekedy sa šili sedáky, skoby si sústružili a používali sa drevené kliny. Rozdiel je ten, že títo chlapi mali neskutočné skúsenosti, pretože v tých horách žili.
Čím sa to otočilo?
V minulosti boli skúsenosti, dnes absentujú. Ide viac o konzum. Doba napreduje, sú perfektné pomôcky na istenie, ľahké a efektívne, všetko je vymyslené a zbaliteľné. Je to dostupné. Ľudia si myslia, že keď majú materiál, nemôže sa im nič stať, ale opak je pravdou. Treba to aj vedieť použiť. Povedzme si na rovinu, hory sú in. Ide to na internete, Instagrame a Facebooku. Každý chce mať fotku tam a tam. Mnoho ľudí má na to aj peniaze, keďže je to dostupné, nakúpia si to. Je to taká slepá vec. Materiál si kúpite, dobrý aj veľa, ale nekúpite si skúsenosti. Tú vychodenosť, vylezenosť, pohyb. Áno, ak trošku rozmýšľate, môžete si na začiatok kúpiť napríklad kurzy lezenia alebo horského lezenia.
A čo horské poistenie? Aj to u mnohých ľudí absentuje. A potom prichádzajú do situácií, v ktorých nechcú zavolať horskú záchrannú službu, pretože tušia, koľko ich taký výjazd bez poistenia môže stáť.
Takých prípadov je mnoho. Hoc aj majú úraz, aj zablúdia, nevolajú, lebo si hovoria, musíme to dať, nemáme poistenie. Týmto zmýšľaním sa len čoraz viac ,,potápajú“. Nevedia, kde sú, majú zranenia, a tým sa predlžuje len to, že to odsúvajú. A nakoniec zavolajú na číslo záchrannej služby, pretože dôjdu k záveru, že radšej zaplatia, ale neprídu o život. Treba si vybrať, či máme pomôcť, alebo ideme riešiť peniaze. Tie boli a budú, ale život je život. Máme rodiny, kamarátov, chceme žiť, či nie?
O svoj život v horách prišiel nejeden turista a návštevník Tatier. Silným miestom pamiatky je vo Vysokých Tatrách aj Symbolický cintorín. Spája sa vám s týmto miestom niečo osobné?
Spomínam si na starčeka, ktorý mal vyše deväťdesiat rokov. Vyrážal zo Štrbského plesa a chcel ísť na Symbolický cintorín, ktorý je pod Popradským plesom. Na polceste spadol a rozbil si hlavu, nevládal, no napriek tomu kráčal ďalej. Mnoho ľudí prešlo okolo neho a nikto nezavolal záchrannú službu, až neskôr, no za ten čas sa dosť vytrápil. Keď sme prišli a ošetrovali ho, prišlo nám ľúto, pretože nám povedal, že chcel ísť na cintorín zapáliť sviečku svojim kamarátom, bol to horal. Vedel, že už nemá pred sebou veľa života a túžil ísť preto za nimi. Bol to veľmi pekný príbeh. Zároveň smutný, že si ľudia nevšimli alebo nechceli všimnúť, že treba niekomu pomôcť. Na druhej strane pekný príbeh kamarátstva.
Keď ste boli v turistike nováčik, uvedomovali ste si naplno možné nebezpečenstvo? Predpokladám totiž, že s príchodom práce záchranára prišla aj zvýšená miera opatrnosti.
Keď sme s lezením začínali ako mladší, až tak sme si to neuvedomovali. Naliezli sme do ťažkých ciest, no teraz to, samozrejme, vnímame inak, pretože vieme, čo to znamená. Máme väčšie skúsenosti. Zlé situácie a smrteľné úrazy v horách sa dejú presne tam, kde radi chodíme, tie miesta často navštevujeme. Ľudia idú do hôr za zážitkami a dobrými pocitmi, pre ktoré to robia, no niektorých si to tam nájde. O to viac sa snažíme robiť všetko bezpečne, uvedomujeme si, čo sa môže stať.
Poďme sa dotknúť aj praktických rád, ktoré môžu mnohým pomôcť. Čo všetko je potrebné pred túrou naplánovať, naštudovať a nezabudnúť zbaliť?
Keď si vyberiete, že niekde idete, potrebujete si to naplánovať. Podľa typu túry. Kedy treba vyraziť, naštudovať si v deň túry počasie, jeho vývoj, či bude pekne, dážď, zamračené, čo si treba zbaliť na oblečenie. Zistiť, koľko by približne táto túra mohla trvať, aby ste sa niekde zbytočne nezdržali. Zbaliť si vhodné oblečenie, obuv, dostatok tekutín, energetické zásoby ako jedlo, tyčinky, ovocie.
Veľmi dôležité je mať nabitý telefón. Keď viete, že chcete fotiť a natáčať, zoberte si so sebou externú nabíjačku. Veľmi dôležitá je lekárnička. Môže sa niečo stať vám, môžete byť niekomu v okolí pomáhať. Je veľmi smutné, ak človek vie, čo má v takej situácii robiť, ale nemá na to materiál. Samozrejme, dá sa aj improvizovať, roztrhať tričko, ale ak máte malú lekárničku, ktorá obsahuje základné veci, je to dobré. Nezaberie to v ruksaku až toľko miesta, aby to v ňom nemohlo byť pre prípad potreby.
Iste treba zvážiť aj svoje sily a kondíciu.
Nikdy nie je dobré hnať sa za cieľom. Ak vidíme, že niečo nestíhame, nevadí. Tatry na nás počkajú. Budú tu aj dávno po nás. Nie ja hanba sa z túry otočiť. Povedať si, toto nedám, na toto asi nemám. Ak vidíme, že na chate pod Rysmi už nevládzeme, nejdeme na vrchol. Netreba byť hrdina za každú cenu. Dá sa dotrénovať, nabrať väčšiu kondičku a prísť nabudúce. Opakujem, že Tatry počkajú. Do hôr treba chodiť s otvorenými očami a otvoreným srdcom.
Napriek tomu, že príroda prináša predovšetkým relax a pokoj, dokáže vás v nej niečo mimo práce aj rozhnevať?
V Tatrách nemám rád odpadky a papieriky. Ak si niečo vieme vyniesť hore, vieme si to aj zniesť dole. Prázdnu fľašu, obal od keksíka. Zastavuje sa mi rozum, keď vidím, že turistické značky sú popísané grafitmi, pokreslené symbolmi, ktoré nemajú význam a nedajú sa ani prečítať.