Horský záchranár Rudolf Golec: Nie je hanba otočiť sa z túry. Tatry počkajú

Práca horského záchranára nie je jednoduchá a nie je ľahké ani stať sa členom tímu horských záchranárov. Prečo práve toto poslanie?

Vedel som, že nechcem sedieť pri počítači, mať statickú a monotónnu prácu. Práve naopak, lákali ma adrenalín a akcia, a tak som nastúpil na urgentnú zdravotnú starostlivosť do Prešova. Škola ma veľmi chytila, chodil som na rôzne záchranárske súťaže. Dokončil som si bakalársky stupeň štúdia, záchranárske maximum, ktoré sa dá na Slovensku vyštudovať. Dá sa aj pokračovať, ale už to nie je urgent. Lákala ma však aj horská zdravotná služba. Bol to pre mňa vyšší stupeň, niečo, čo som chcel dosiahnuť. Je to vonku, v prírode, kopce, lyže, lezenie, páčilo sa mi to. Začal som sa o to viac zaujímať.

V tom období ste na to ale nemali dostatočné skúsenosti.

Je to pravda, potreboval som ich omnoho viac, no mal som to v hlave. Prvotne som začal pracovať v Poprade na záchranke. Z prvej výplaty som si kúpil skialpové lyžiarky. Za druhú som si už dokúpil aj viazania. Táto výbava ja drahá a keďže som nemal na to, aby som si kúpil všetko hneď, pokračoval som z každej výplaty.