Prečo vystúpiť z katolíckej cirkvi
Od aktivistov si svoje vypočula aj cirkev a veriaci. To bolo mimoriadne absurdné, podlé a nepravdivé. Tento teroristický čin predsa neschvaľoval nikto! To treba opakovať. Nikto!
Treba prízvukovať, že strelec bol ateista a k ateizmu sa otvorene hlásil. Čo myslíte, bolo by fér, keby veriaci ľudia ukázali prstom na ateistov a povedali by: „Za toto môžete vy! Strelec bol jedným z vás! Vy ateisti, pretože ste sami sebe normou a zákonom, môžete za to, že sa u nás niektorí obyvatelia necítia bezpečne.“ Bolo by to absurdné, podlé a nepravdivé. Našťastie, nikto z veriacich takto neuvažoval.
Podobné manipulatívne myšlienkové skratky sa šírili aj v prípade tragického úmrtia Violy Macákovej z novembra 2019. V tom čase sa predpokladalo, že Viola Macáková bola obeťou násilného trestného činu. Objavili sa špekulácie, že smrti mladého dievčaťa sa dalo zabrániť, ak by bol na Slovensku ratifikovaný Istanbulský dohovor. Ratifikácii neinterpretovateľného zákona zabránili kresťanskí aktivisti. Bolo teda namieste im niečo prišiť, kopnúť si do nich.
Bulvár si išiel svojou líniou. Konšpiroval o tom, že za tragédiou stojí tajomná kresťanská sekta, ku ktorej Viola Macáková patrila. Nebola to ani sekta, nebola ani tajomná. Bolo to legitímne kresťanské spoločenstvo, ktorému sa doteraz nikto neospravedlnil.
Polícia uzavrela celý prípad v máji 2021 s tým, že jej smrť nebola zapríčinená inou osobou… Neférové obvinenia na adresu kresťanov však vo vedomí spoločnosti rezonovali ešte dlho.
Bodka za Zámockou
Otázkou je, ako po takomto incidente, ktorý sa stal na Zámockej a rozčesol spoločnosť, nastaviť pravidlá ďalšieho pokojného spolužitia. Nemohlo byť nič symbolickejšie ako omša v Dóme svätého Martina, kde sa pod krížom, ktorý je symbolom utrpenia, odpustenia, ale aj nádeje, stretli všetci. Veriaci i neveriaci. Všetci, ktorí pochopili, že na zlo sa nesmie odpovedať ďalším zlom, ale pravdou. To bolo cenné.
Toto mala byť dôstojná bodka, ktorá spoločnosti ukáže, že vieme kráčať v pokoji do ďalších dní, že nás teroristický čin nerozdelí a nezastraší. Lenže prišiel obežník z Trnavy, v ktorom bola zraňujúca poznámka o vine a nevine obetí teroristického útoku na Zámockej. Popísalo sa toho veľa. Mnoho nenávistnej hlušiny ohlušovalo mediálny priestor. Po búrlivých reakciách, a to aj z prostredia cirkvi, prišlo arcibiskupovo ospravedlnenie.
Rozumní ospravedlnenie prijali. Tí, ktorí nevedia cirkvi prísť na meno, arcibiskupovým ospravedlnením pohrdli, mávli rukou alebo ho vysmiali a spustili ďalšiu proticirkevnú kanonádu s opakovaním myšlienky, že dusivú atmosféru v spoločnosti vytvára cirkev. To je, samozrejme, nepravda.
Ako funguje cirkev?
Napriek výhradám, niekedy oprávneným, je cirkev v našej krajine jednou z mála inteligentných a trvalo fungujúcich inštitúcií. Spomeňme si na koronu, v ktorej cirkev podporovala rozumné riešenia. V tichosti prijala dokonca aj úplné zatvorenie kostolov, aby v napätej situácii nerozdelila spoločnosť.
Kým sa ostatní vyžívali v strašení ľudí, cirkev v mediálnom priestore komunikovala pokoj, odvahu, trpezlivosť, rozvahu a nádej. Prispela tak k duševnému zdraviu obyvateľstva. Cirkev zo svojej podstaty nemohla a ani nemôže prebrať rétoriku osudovej beznádeje a aktivistického nihilizmu, a tým ničiť ľudské duše.
Spomeňme aj dobrovoľníkov – farárov a rehoľníčky, ktorí pomáhali v nemocniciach či pri roznášaní nákupov dôchodcom. Katolícka charita išla na plné obrátky.
Keď sa začala vojna, kto bol prvý na hraniciach? Kým sa štátne inštitúcie a mimovládky skoordinovali, farári, biskupi a skauti už dávno pomáhali zúfalým utekajúcim matkám s deťmi. Toto je tichá, no premieňajúca sila kresťanstva a cirkvi.
Vráťme sa však k trnavskému obežníku a k tomu, čo spôsobil. Katolícku cirkev podľa zverejnení niektorých médií opustili desiatky ľudí. Osoby, ktoré spravujú stránku bezcirkvi.sk, sa pochválili, že tlačivo na vystúpenie z katolíckej cirkvi si za rok fungovania ich stránky stiahlo už tisíc ľudí. Do septembra to bolo 500 ľudí, po tragédii na Zámockej a obežníku z Trnavy vraj ďalších 500.
Reálne čísla reálnych vystúpení z katolíckej cirkvi po teroristickom akte na Zámockej mi nie sú známe, ale priateľ – teológ vravel, že je to niečo okolo dvanásť ľudí.
To by znamenalo, že tlačivá sa sťahujú, no keď si potenciálny odpadlík predstaví, že v zhone dní sa má ísť ešte odpisovať z cirkvi a “naťahovať sa s farárom”, tak zrejme mávne rukou a nechá to na iné, horšie časy.
„Dvanásť, to je celkom dobré číslo, nie? To nie je taká veľká strata...“ uvažoval som.
„Dvanásť? Dobré číslo? To je tragédia obrovských rozmerov! Veď skús priviesť na krst a do kostola dvanásť ľudí. Ak sa ti to podarí, si veľký misionár. A my sme ich dokázali vyhnať...“ schladil ma.
Mal pravdu. Keby bolo cirkev na začiatku opustilo dvanásť apoštolov, dnes by o kresťanstve nebolo ani zmienky.
Pripomenulo mi to myšlienku protestantského teológa 16. storočia Sebastiana Castelliona, ktorý bol veľkým podporovateľom náboženskej tolerancie, čím prišiel do konfliktu aj s Kalvínim. Castellion sa pýtal: „Kto by sa chcel stať kresťanom, keď tí, čo vzývajú Kristovo meno, vraždia iných kresťanov bez milosrdenstva? Či je Kristus Moloch, ktorý chce, aby mu obetovali ľudí? Ó Kriste, kde si, keď ťa volajú v tejto krvavej jatke?“
Podobné otázky si musíme položiť aj my veriaci. Kto by sa chcel stať kresťanom, keď nás vidí vo svetle obvinení, či už falošných, alebo pravdivých. Čo zanedbávame, keď spoločnosť nevidí to dobré, čo je v cirkvi? Nespoliehame sa príliš na to, že pravda sa obháji aj sama? Stačí sa pozrieť na aktuálny konflikt na východ od nás. Ruský patriarcha sa oháňa krížom, Ježišom a “prorockými” vetami a zároveň schvaľuje zabíjanie ľudí vo vojne. Kto už by len túžil byť takýmto kresťanom…
Keď pred časom prišiel na Slovensko ukrajinský evanjelický biskup Pavlo Schwarz, poďakoval sa Slovákom za ich službu a zároveň poznamenal, že mnohí z Ukrajincov, ktorí u nás hľadajú útočisko, nemajú s kresťanstvom žiadnu skúsenosť. Pripomenul nám zodpovednosť, ktorú máme, že podľa nás potom budú vnímať všetkých kresťanov.
Odluka od buka do buka
Po Zámockej sa znova ozvali hlasy, ktoré volajú po odluke cirkví od štátu. Tentoraz v sofistikovanejšej podobe. Žiadajú iba finančnú odluku. Na peniaze ľudia reagujú. Ako slogan by sa to mohlo chytiť – „Finančná odluka!” Kresťanov to zasa až tak neurazí, veď ide len „o peniaze“, nie o to, že ich niekto chce po tridsiatich rokoch od zamatovej revolúcie vypoklonkovať z verejného priestoru. Keď odluku navrhujú tí, ktorí cirkev nemajú radi, mám tendenciu neveriť ich „dobrým” úmyslom.
Ako príklad uveďme susedné Česko. V Česku sa odluku podarilo zrealizovať. Situácia je tam iná, hlavne historicky. Odpadnutie od katolicizmu malo u našich západných susedov národnoobrodzovaciu úlohu hlavne po vzniku ČSR. Bolo potrebné sa oslobodiť od monarchie a jej vplyvu. Česi sa mohli oprieť o bohatú protestantskú tradíciu, o horiacu hranicu Jána Husa a Bielu horu.
Za sto rokov sa však Česko nestalo osvietenou baštou ateizmu. Čím sa stali v duchovnej oblasti, nevedno. Ako hovorieva kňaz a psychiater Max Kašparů: “Mám plný kostel prázdných lavic.” Niekto hovorí o pohanstve, niekto o jogínoch, iní prisahajú na Toltékov a kniha Štyri dohody so šamanom Dušekom je ich novou Bibliou.
Odluka v Česku nabrala reálne kontúry. Po rokoch mediálno-aktivistickej masáže sa spustil proces. Cirkvi dostali na rozlúčku balíky peňazí, aby si rozbehli „vlastný biznis“, aby boli sebestačné, aby mali s čím začať v novej ekonomickej realite.
Zaujímavé je, že ľudia, ktorí celé roky žiadali odluku, teraz ukazovali na cirkvi ako na zlodejov, ktorí zo spoločnej pokladnice kradnú veľké peniaze, aby si zabezpečili pohodlný život v budúcnosti.
Učí nás to, že tým, ktorí cirkev nenávidia, tým sa nedá vyhovieť a vlastne sa im ani nemá chcieť vyhovieť.
Kto vystupuje z cirkvi
V mojom okolí je zopár ľudí, ktorí z katolíckej cirkvi vystúpilo. Dobrý kamarát, vychovaný v katolíckej viere so všetkým, čo k tomu patrí, podľa jeho slov pochopil rozumom, že: „Boh nie je.“ Že nie je duchovný svet. Že je iba matéria. Aby sa neskladal na inštitúciu, ktorá pracuje s metafyzikou, z cirkvi aj formálne vystúpil. Na otázku, či by si nechal posvätiť byt, odpovedá, že s tým nemá najmenší problém, pretože to nič neznamená. Je to oprskanie steny vodou, nad ktorou niekto niečo zamrmlal.
Vnímam aj iné prípady. Odchádzajúci ľudia poukazujú na zlyhania cirkvi, na utajované sexuálne škandály, na pedofíliu, na slovenský štát, na križiacke výpravy, na inkvizíciu, na zlato vo Vatikáne a teraz aj na trnavský obežník či vraždu na Zámockej.
Lenže tieto zlyhania, či už systémové, alebo individuálne, neschvaľuje nikto z veriacich. To je jedno zo základných nepochopení, keď sa vytvára dojem, že veriaci schvaľujú všetky tieto tragické zlyhania. Nie, neschvaľujú!
Vystupujúci z cirkvi majú z času na čas potrebu urobiť niečo viditeľné, niečo ako “ateistický coming out” a oznámiť svetu, že už našli pravú slobodu. Opisujú tŕnistú cestu stretnutia s neľudským farárom, ktorý sa im ich zámer snažil silou-mocou zákerne prekaziť. Robil obštrukcie, neodpovedal na maily alebo nechcel akceptovať ich túžbu po vystúpení z cirkvi. Jeden sa vraj vyhrážal, že to roztrúbi po dedine…
Je tu ešte jedno nepochopenie. Totiž, že cirkev nefunguje ako politická strana. Ľudia, ktorí vnímajú svet politicky, pripisujú aj cirkvi politický rozmer. Preto nechcú byť súčasťou tejto tradičnej a zápecníckej „politickej sily“. Cirkev však stojí nad politikou, má vyššie ambície a dovidí ďalej.
Odchádzajúcim prekáža aj vzťah cirkvi k ochrane nenarodených. No a v neposlednom rade máme tu aj tému posledných rokov, vzťah cirkvi ku komunite lesieb, gejov, bisexuálov, transsexuálov, intersexuálov a ostatných queer ľudí. Chcel by som podotknúť, že cirkev prijíma všetkých ľudí bez rozdielu.
Vystúpenie z cirkvi sa spája aj s určitým naivným idealizmom nereálnych očakávaní. Odchádzajúceho sklamali konkrétni ľudia, pretože boli ľuďmi. On hľadal spoločenstvo dokonalých bytostí, osôb altruistických a svätých a našiel bandu pokrytcov, ktorí sa cyklia vo svojich zlyhaniach, potom sa vyspovedajú, oľutujú a padnú zase do svojich nerestí. S tými odchádzajúci nechce mať nič spoločné.
Škoda, že len málokto z odchádzajúcich hovorí o Ježišovi. Takmer všetci hovoria len o ľuďoch.
Cirkev neverí výstrelkom
Cirkev je nemódna záležitosť. Vo svojej nemennej podstate je v spore s človekom, ktorý podlieha módnym trendom. Český aforista a básnik Eduard Martin vyslovil myšlienku, že had presvedčil Adama a Evu, že byť v raji je nemoderné. Vekmi to zašlo až tak ďaleko, že človek uveril, že „svet stvorila veľká a všemohúca ničota“ a novým „ópiom ľudstva sa stal ateizmus“.
Cirkev sa vymyká trendu doby, lebo nehovorí o abstraktných “ľudských právach”, ktoré znamenajú všetko a nič, ale hovorí o “právach človeka”. Jemne odlišná formulácia a pozrite aký rozdiel.
Graham Greene v knihe úvah Paradox kresťanstva vyslovuje myšlienku, ktorá zrkadlí rozpor medzi nemennosťou kresťanstva a okolitým svetom. Kým viera je pevným bodom, svet je miestom, ktorým zmietajú nálady, výstrelky a módne trendy.
Keď sa kresťanstvo nechce poddať dobovému šialenstvu, začína narastať napätie. Hry na vzájomný rešpekt však nemôžu trvať donekonečna. Keď sa napätie nahromadí, skôr či neskôr niekto prvý hodí kameňom a rozpúta melu.
Tento moment Greene opisuje takto: „V okamihu, keď je vojna otvorene vyhlásená, napätie medzi kresťanstvom a svetom sa končí.“
Odkedy som si túto vetu prečítal, vracia sa mi pred oči v nových a nových súvislostiach. Premýšľam, či už tu tá doba znova je, alebo sa ešte v zapálených ranách a pod chrastami zbiera hnis, ktorý exploduje v novom konflikte? Zrejme sme niekde na pomedzí. Napätie narastá.
Vyzerá to, že sa končí čas, keď sme si užívali komfort zdvorilostných tančekov, kým nám opäť niekto našu náboženskú vieru nezadefinuje ako: „Slepé, na vedeckom poznaní a rozume nezaložené uctievanie nadprirodzených bytostí. Náboženské predstavy, s ktorými je viera spätá, sú mylné a ich nepravdivosť dokazuje rozvoj praxe a poznania. Náboženská viera prikazuje veriacemu, aby ignoroval všetky fakty odporujúce jeho náboženským predstavám. Takáto viera zavrhuje všetky rozumové dôvody a vystupuje ako nezmieriteľný protivník vedy a poznania.“
Takto vieru definovala marxistická veda, ktorá bola reálnou „pavedou“, apoštolkou beznádeje a ponižovaním skutočnej vedy, na ktorú sa, paradoxne, odvolávala. Aj v socialistickom Československu fungoval pod akadémiou vied Ústav vedeckého ateizmu, ktorý však za celú svoju históriu nevyvrátil existenciu Boha ani nepotvrdil jeho neexistenciu. Toľko premárneného času!
Čo ďalej?
Ako napísal kardinál Martini v polemike s Umbertom Ecom, ktorú viedli v roku 1995 na stránkach časopisu Liberal: „Pomenovanie vecí je dôležité, pretože nie je náhodné. Je ovocím pôsobenia inteligencie a porozumenia, ktoré – ak je zdieľané s niekým iným – vedie k teoretickému uznaniu spoločných hodnôt. Domnievam sa, že v tomto smere nás čaká ešte dlhá cesta, pričom táto cesta sa nazýva cvičenie sa v inteligencii a odvahe pri spoločnom skúmaní jednoduchých vecí.“
Táto výzva kardinála Martiniho by mohla byť začiatkom nového pravdivého dialógu medzi svetom a cirkvou. Musíme sa snažiť o hľadanie spoločných prienikov. Napokon, už pred dvetisíc rokmi boli pod Ježišovým krížom zhromaždení vagabundi aj svätci. Niektorí zo zvedavosti, iní v domnienke, že sú súčasťou výkonu spravodlivosti, iní zo súcitu a lásky.
Výzva pre nás veriacich je, aby sme boli autentickí, no zároveň aby sme nedávali zámienky na vystúpenie ľudí z cirkvi. Aby kvôli nám nikto neodchádzal. Aby sme boli prijímajúci, odpúšťajúci a láskaví.
A výzva pre odchádzajúcich je, aby sa ešte pred tým, ako odídu, poslednýkrát skúsili pozrieť na kríž. Ten umučený chlap pribitý na dreve kríža má stále otvorenú náruč a čaká na naše návraty.