Idea progresu je relatívne mladá. V roku 1737 ju prvý navrhol Charles-Irénée Castel de Saint-Pierre. Predtým boli všetci presvedčení, že najlepšie časy ľudstva už dávno prešli a po nich je možný len pokles.
Zlatý vek: už sa pominul alebo len príde?
V antickej dobe sa verilo, že sa „zlatý vek“ – éra prosperity – nezvratne skončil v temnote storočí. Aj kresťanstvo umiestnilo raj na Zemi s jeho šťastnou a bezstarostnou existenciou do hlbokého praveku. Ľudia vtedy neočakávali od budúcnosti nič dobré. Zmeny sa odohrávali veľmi pomaly a neboli rozoznateľné počas života jednej alebo dokonca niekoľkých generácií.
Až po začatí priemyselnej revolúcie v osemnástom storočí sa premeny urýchlili. Súčasníci však neuverili hneď tomu, že technické a ekonomické inovácie zlepšia ich život. Naopak, na prvé monštruózne stroje pozerali s hrôzou a videli v nich produkty diabla. Pripomeňme si luddistov, ktorí nemilosrdne ničili nové výrobné prostriedky. No postupne mudrci bývalých dní prišli na to, že „zlatý vek“ sa môže prejaviť v budúcnosti aj pozitívnymi zmenami, ich dôsledky nazvali progresom.
Čo to je progres?
Na to je veľa vedeckých definícií, často zložitých a ťažkopádnych. V obyčajnom živote to však chápeme jednoduchšie. Vo vede a technike takto nazývame akékoľvek objavy, vynálezy a inovácie, hoci ich dôsledky môžu byť nejednoznačné.
Ak ide o socium, veci sa viac komplikujú. Rozlišujú sa dva hlavné prístupy k sociálnemu pokroku. Priaznivci prvého z nich považujú za znak progresu zvyšovanie organizácie a ovládateľnosti spoločnosti, inak povedané, zníženie entropie. Iní vidia jeho kritérium v náraste ľudskej slobody, čo v podstate znamená nárast entropie.
Inak povedané, tieto názory sú úplne protichodné. Okrem toho je jasné, že najvyšším stupňom organizácie a ovládateľnosti spoločnosti je totalita a neobmedzená sloboda je chaos. Toto je Scylla a Charybda, ktorým sa ľudstvo snaží vyhnúť.
Dôležitý pojem stále zostáva byť veľmi neurčitý. Vedci preto opäť pochybujú, že vývoj spoločnosti naozaj smeruje od nižších foriem k vyšším, od jednoduchých k dokonalejším a podobne. Voči tomu v bežných rozhovoroch progresom nazývame akékoľvek pozitívne transformácie. Je tu však háčik: každý má odlišné predstavy o tom, čo je dobré a čo zlé.
Progres a politika
Vylepšenia ponúkajú všetky politické sily. Nepamätám si stranu, ktorá sľubuje voličom skazu ich života. Ale každá z nich má vlastný pohľad na to, aké premeny potrebujeme. Preto navrhujú rôzne cesty k prosperite.
Existujú organizácie, ktoré sami seba priamo volajú „progresistické“. V rôznych krajinách sveta sa navzájom veľmi odlišujú. V USA je takéto hnutie ľavicové a dosť radikálne (pripomeňme akciu Occupy Wall Street) a v Nórsku sa tak nazývajú praví konzervatívci. V krajinách Latinskej Ameriky progresivisti často vyjadrujú záujmy veľkého kapitálu, priemyselníkov a podnikateľov, pre ktorých pokrok znamená zvýšenie ich zisku. Takže ten názov skoro nič nevysvetľuje.
Opäť čelíme neistote: pod rovnakým menom existujú organizácie, majúce protichodné ciele a hodnoty. Dôvodom je nepresnosť pojmu, ktorý pripúšťa akékoľvek interpretácie a špekulácie.
Kto sú „progresívci“?
Na Slovensku už niekoľko rokov funguje politické hnutie Progresívne Slovensko. Patrí skôr do liberálnej demokracie v štýle „slobodu silným, podporu slabým“. Ich pochopenie pokroku, uvedené medzi hlavnými hodnotami hnutia, nie je príliš konkrétne.
Nespokojnosť tradicionalistov s „progresívcami“ sa však dotýka nielen, a dokonca ani nie tak PS. Z obsahu diskusie vyplýva, že konzervatívci takto volajú predovšetkým prívržencov neobmedzenej slobody osobných a rodinných vzťahov, najmä LGBTI aktivistov a zástancov práv žien na potrat. V tom vidím minumálne dve závažné chyby.
Nemyslím si, že je dobrým nápadom politizácia súkromia alebo, naopak, sexualizácia politiky. Rozpory medzi konzervatívcami a liberálmi sú v podstate založené na rozdielnom chápaní spôsobov ekonomického a sociálneho rozvoja. Keď ich zredukujeme na pohlavné otázky, stratíme zo zreteľa hlavné orientačné body.
Dôležitejšie je však niečo iné. Prečo tradicionalisti spájajú názory svojich oponentov s pokrokom? Toto slovo, hoci je, ako sme už zistili, veľmi neurčité, pre väčšinu ľudí znie stále pozitívne. Keď nesúhlasíme s tým, že rozširovanie praxe a ideí LGBTI je progresívny fenomén, načo to tak voláme?
Tento jav by som radšej vôbec neviazal s pokrokom. Inak všetkých presvedčíme, že práve toto je vyšší cieľ a svetlá budúcnosť ľudstva.
A mali by sme uznať, že plynutie času môže priniesť nielen pozitívne transformácie, ale aj regresiu, že zlepšenia v jednej oblasti života často spôsobujú zhoršenie v niečom inom. A že existencia sociálneho progresu nie je vôbec taká samozrejmá, ako sa mnohým stále zdá.