S Nemcami, aj s tými futbalovými, sú stále nejaké problémy, majú taký nepríjemný sklon niekoho stále poučovať, ukazovať, ako sa veci majú robiť, pričom ani oni sami z tých svojich receptov tiež nie sú nadšení, ale boja sa to priznať. Aj to ich gesto s rukou na ústach pôsobilo dosť trápne a kŕčovito, akoby sa do niečoho nútili bez toho, aby vlastne vedeli, do čoho. Sú z toho potom neurotickí, ako je neurotické celé Nemecko, a na neurotické Nemecko nie je nikto veľmi zvedavý, z neurotického Nemecka ide trochu strach.
Pritom takto Nemci kedysi, a nie je to zasa tak dávno, nevyzerali. Bol to obvykle veľmi impozantný a zdravo sebaistý tím, áno, samí Siegfriedovci, ale to práve od Nemecka človek očakával a tiež sa toho vždy dočkal. Hrali futbal, ktorý nejako zodpovedal tomu, akú predstavu o Nemcoch máme a čím by sa Nemci mali vyznačovať: bol strohý, útočný, dôsledný, vytrvalý a neúprosný, k súperom aj k sebe. Bolo to podobné, ako keď sledujete mierovú verziu predstáv o germánskom charaktere. Tým to bolo práve zaujímavé a akosi vzrušujúce.
Okúzlenie vlasatými futbalistami s bokombradami
Ja som si nemecký futbalový tím zamiloval na majstrovstvách sveta v (západnom) Nemecku v roku 1974. Boli to majstrovstvá pred skoro päťdesiatimi rokmi, ktoré som sledoval. Vyhrali na nich západní Nemci po finále so skvelými Holanďanmi a výborní Poliaci s Grzegorzom Latom boli tretí, keď porazili Brazíliu. Takže niečo ako prvá láska, dalo by sa povedať. Doteraz si pamätám na to okúzlenie tými vtedy dosť vlasatými futbalistami s bokombradami, ktorí mi s odstupom rokov pripadajú o toľko sympatickejší ako tí dnešní nagelovaní a pokérovaní narcistickí panáci s miliónovými gážami.
Západní Nemci mali vtedy bezchybný tím, v ktorom žiarili hráči Bayernu Mníchov: mená ako Beckenbauer, ktorého pre jeho elegantný a dokonalý štýl prezývali Kaiser, Gerd Müller, ktorý okrem toho, že mal tie masívne bokombrady, vedel vyvinúť svojím mohutným nožným svalstvom úžasnú ekvilibristiku na malom priestore. Takže tiesnený aj tromi obrancami dokázal spracovať loptu a takmer bez náprahu vystreliť s obrovskou razanciou na bránu. Vlasatý Paul Breitner, pripomínajúci George Harrisona: práve Breitner pri tom finále vyrovnával z penalty, ktorú kopol podobne frajersky, ako to o dva roky neskôr urobil Antonín Panenka v Belehrade Seppovi Maierovi.
Ten mal pre mňa v detstve aj ten mimoriadny význam, že mi pomáhal prekonávať istý pocit outsiderstva, ktorý mi bol daný. Brankárom boli a myslím, že stále sú, v chlapčenskom futbale mládenci, ktorí mali jednak sklony k introverzii, a potom to boli tí, ktorí si chceli zahrať, na čom sa bolo nutné najskôr dohodnúť. Ísť do brány sa totiž nikomu nechcelo, ale niekto to vziať musel. Tak som to bral väčšinou ja: nie kvôli tomu, že by som bol zasa tak submisívny alebo, nedajbože, horší útočník, ale preto, že som hlavne chcel, aby sa hralo.
Utešovalo ma však, že v bráne vtedy stáli dvaja takí úžasní muži, ako bol práve tento Sepp Maier a potom náš Ivo Viktor, Germán a Slovan. Mal som ich rád oboch rovnako a žiadne nacionálne napätie mi do toho nevstupovalo. Keď hrali naši s Nemcami, samozrejme, fandil som našim, teda Čechom a Slovákom (nesmiem zabudnúť ani na Maďara Kolomana Gögha), ktorých bola za trénera Vengloša v národnom družstve väčšina, ale Nemci vo mne nevzbudzovali žiadne kmeňové atavizmy, pretože som si ich vážil bez ohľadu na to, že momentálne hrajú proti nám.
Zakolísanie pri futbalovom vlastenectve
Raz som však silne zakolísal vo svojom prirodzenom futbalovom vlastenectve: bolo to pri historicky asi najväčšom výprasku našej reprezentácie práve od Nemcov v roku 1986, keď sa hrala na Strahove kvalifikácia na majstrovstvá sveta v Mexiku. Prehrali sme po zúfalom výkone 5:1! Nemci, ktorých trénoval práve Franz Beckenbauer, nás rozdrvili potupným spôsobom. Ja som sa vtedy so svojím gymnaziálnym kamarátom Ivošom Keillwerthom (sám bol napoly Nemec zo Sokolova) dostal veľmi rafinovaným trikom na štadión: prezliekli sme sa za zmrzlinárov, vzali sme si na seba biely plášť, azda sme si zohnali aj nejakú tácku či čo, jednoducho prešli sme bránou na štadión Evžena Rošického bez lístka a vďaka tým plášťom sme sa dostali na hlavnú tribúnu hneď vedľa lóže.
Pozrel som sa na ňu a užasol som. Okrem Husáka, ktorý bol už vtedy poloslepý, tam sedel azda celý Ústredný výbor KSČ, funkcionári, tí najvyšší aparátnici, ktorých som mal prvýkrát a našťastie aj naposledy možnosť vidieť takto zblízka. Bol tam Jakeš, ktorý ešte ale nebol generálny tajomník, boli tam vrchní ideológovia Vasil Biľak a Jan Fojtík, bol tam šéf pražskej strany Antonín Kapek a myslím, že si spomínam aj na ďalších, vtedy som tých triednych nepriateľov poznal, doteraz by som ich spoznal: Josef Kempný, Josef Korčák, Peter Colotka, Alois Indra... Celý ten kolaborantský spolok. Pár metrov odo mňa.
A ako nám tí Nemci súkali jeden gól za druhým, upadali tie ich plechové, šedivé, ale dobre zaopatrené držky do väčšej a väčšej pochmúrnosti, sťahovali sa do urazenej grimasy a z ich výrazov sršala obrovská „nasranosť“. Taký debakel s ich úhlavným nepriateľom, so západnými Nemcami! A ja, ako som sledoval jedným okom bezmocnosť nášho mužstva a druhým tú popudenosť tej asi najhoršej politickej vrchnosti, čo tejto krajine kedy v nových dejinách vládla, presúval som svoje sympatie k tomu elegantnému a bravúrne hrajúcemu a vyzerajúcemu mužstvu západných Nemcov, ale vlastne aj k celej tej krajine, ktorú som sa naučil mať rád vďaka futbalu. Stále sa tohto citu nemôžem tak ľahko zbaviť, aj keď to svoje vtedajšie Nemecko by som podľa jeho tímu nespoznal.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.