Jiří Peňás

S Nemcami, aj s tými futbalovými, sú stále nejaké problémy, majú taký nepríjemný sklon niekoho stále poučovať, ukazovať, ako sa veci majú robiť, pričom ani oni sami z tých svojich receptov tiež nie sú nadšení, ale boja sa to priznať. Aj to ich gesto s rukou na ústach pôsobilo dosť trápne a kŕčovito, akoby sa do niečoho nútili bez toho, aby vlastne vedeli, do čoho. Sú z toho potom neurotickí, ako je neurotické celé Nemecko, a na neurotické Nemecko nie je nikto veľmi zvedavý, z neurotického Nemecka ide trochu strach.

Pritom takto Nemci kedysi, a nie je to zasa tak dávno, nevyzerali. Bol to obvykle veľmi impozantný a zdravo sebaistý tím, áno, samí Siegfriedovci, ale to práve od Nemecka človek očakával a tiež sa toho vždy dočkal. Hrali futbal, ktorý nejako zodpovedal tomu, akú predstavu o Nemcoch máme a čím by sa Nemci mali vyznačovať: bol strohý, útočný, dôsledný, vytrvalý a neúprosný, k súperom aj k sebe. Bolo to podobné, ako keď sledujete mierovú verziu predstáv o germánskom charaktere. Tým to bolo práve zaujímavé a akosi vzrušujúce.

Okúzlenie vlasatými futbalistami s bokombradami

Ja som si nemecký futbalový tím zamiloval na majstrovstvách sveta v (západnom) Nemecku v roku 1974. Boli to majstrovstvá pred skoro päťdesiatimi rokmi, ktoré som sledoval. Vyhrali na nich západní Nemci po finále so skvelými Holanďanmi a výborní Poliaci s Grzegorzom Latom boli tretí, keď porazili Brazíliu. Takže niečo ako prvá láska, dalo by sa povedať. Doteraz si pamätám na to okúzlenie tými vtedy dosť vlasatými futbalistami s bokombradami, ktorí mi s odstupom rokov pripadajú o toľko sympatickejší ako tí dnešní nagelovaní a pokérovaní narcistickí panáci s miliónovými gážami.

Západní Nemci mali vtedy bezchybný tím, v ktorom žiarili hráči Bayernu Mníchov: mená ako Beckenbauer, ktorého pre jeho elegantný a dokonalý štýl prezývali Kaiser, Gerd Müller, ktorý okrem toho, že mal tie masívne bokombrady, vedel vyvinúť svojím mohutným nožným svalstvom úžasnú ekvilibristiku na malom priestore. Takže tiesnený aj tromi obrancami dokázal spracovať loptu a takmer bez náprahu vystreliť s obrovskou razanciou na bránu. Vlasatý Paul Breitner, pripomínajúci George Harrisona: práve Breitner pri tom finále vyrovnával z penalty, ktorú kopol podobne frajersky, ako to o dva roky neskôr urobil Antonín Panenka v Belehrade Seppovi Maierovi.

Ten mal pre mňa v detstve aj ten mimoriadny význam, že mi pomáhal prekonávať istý pocit outsiderstva, ktorý mi bol daný. Brankárom boli a myslím, že stále sú, v chlapčenskom futbale mládenci, ktorí mali jednak sklony k introverzii, a potom to boli tí, ktorí si chceli zahrať, na čom sa bolo nutné najskôr dohodnúť. Ísť do brány sa totiž nikomu nechcelo, ale niekto to vziať musel. Tak som to bral väčšinou ja: nie kvôli tomu, že by som bol zasa tak submisívny alebo, nedajbože, horší útočník, ale preto, že som hlavne chcel, aby sa hralo.

Utešovalo ma však, že v bráne vtedy stáli dvaja takí úžasní muži, ako bol práve tento Sepp Maier a potom náš Ivo Viktor, Germán a Slovan. Mal som ich rád oboch rovnako a žiadne nacionálne napätie mi do toho nevstupovalo. Keď hrali naši s Nemcami, samozrejme, fandil som našim, teda Čechom a Slovákom (nesmiem zabudnúť ani na Maďara Kolomana Gögha), ktorých bola za trénera Vengloša v národnom družstve väčšina, ale Nemci vo mne nevzbudzovali žiadne kmeňové atavizmy, pretože som si ich vážil bez ohľadu na to, že momentálne hrajú proti nám.