Trhy indikujú, že cena elektriny opäť rastie. Podľa analytikov energetickú krízu ešte nemáme za sebou a riziko, že na vrchole tejto zimy môžeme čeliť reálnemu nedostatku základných zdrojov, zďaleka nie je zažehnané. Nevraviac o tom, že Európa sa morálne zaviazala mať pripravené rezervy na rozdávanie, ak Putin zhasne a vypne Ukrajinu.
Blíži sa obdobie chladnejšieho počasia a rýchlejšieho stmievania, keď minieme viac plynu aj elektriny. Tá je čoraz viac vyrábaná z takzvaných obnoviteľných zdrojov, ktoré v zime, skrátka, „nevyrábajú“, respektíve veľmi obmedzene. Energetické sústavy budú napnuté.
Do toho prichádza pozoruhodná informácia, že Švajčiarsko, jeden z predstaviteľov ekologickej avantgardy – rozumej prechod na nespoľahlivé zdroje, ktorým sa hovorí ekologické –, má na stole návrh zákazu jazdy elektromobilov.
Pravdaže, zrejme to nebude preto, že by ich osvietilo a náhle objavili fantazijnosť elektromobilovej ideológie. Je to skrátka preto, že sa boja blackoutov.
Tá fantázia a ten blackout sú však spojené nádoby. Staviť na nespoľahlivé zdroje energií a zároveň zaťažiť sústavu masívnym novým dopytom po elektrine (elektroautá), je cesta do pekla (pre súčasníka synonymum blackoutu). Ide predsa o bazálnu matematickú súvahu: ak budeme elektrickú sieť zaťažovať rýchlejšie, než ju stihneme budovať, výsledkom môže byť jedine blackout.
Jeden by povedal, že dospelí ľudia rozumejú, že dva a dva sú štyri a že to budú vedieť predvídať. V Európe sa na to dá spoľahnúť čoraz menej.
Nejde pritom len o elektroautá, obmedzenia rátajú aj s tým, že v čase vrcholného náporu sa nebude môcť prať viac než na 40 a na diaľniciach sa maximálna povolená rýchlosť zníži na 100 km/h (vo Švajčiarsku je 120). Ak by švajčiarska sieť nebola podporovaná francúzskymi jadrovými elektrárňami, krajina by „zhasla“ už dnes.
Nie je to prvý podobný prípad. Americká Kalifornia bude vôbec prvý štát na svete, ktorý zakáže autá so spaľovacím motorom (2035). Tamojší analytici – do tejto kategórie už dnes môžeme radiť každého, kto vie narátať do troch –, sa prirodzene pýtajú, ako to chcú zvládnuť. Regulačné úrady v najľudnatejšom americkom štáte krátko po zverejnení plánu na zákaz konvenčných áut prišli s požiadavkou, aby motoristi obmedzili nabíjanie elektromobilov, keďže už dnes hrozí preťaženie elektrickej siete a reálne blackouty. V súčasnosti pritom „autá na baterky“ tvoria len dve percentá tunajšieho vozového parku, a tak vzniká logická otázka – čo bude v roku 2035, keď ich z rozhodnutia politbyra bude povinne podstatne viac?
Švajčiarski súdruhovia tak spolu s kalifornskými kolegami riešia kvadratúru kruhu: na jednej strane chcú drasticky obmedziť majiteľov elektrických povozov (niektorí analytici pri tomto type vozidiel odmietajú používať slovo auto). Na druhej strane dlhodobo prevychovávajú spoločnosť na to, že vymeniť uhlíkového tátoša za elektroauto je povinnosť takzvaných lepších ľudí a nositeľov svetlej budúcnosti.
Medzitým na Slovensku
Rozhodnutie pre elektroautá nebolo rozhodnutím odborníkov, ale politickoideologickým rozhodnutím. Európa pritom ani v súčasnej situácii nie je schopná pootvoriť a pre svoje dogmy naďalej platia „plány“ na likvidáciu konvenčného spaľovania a jeho skorého nahradenia elektromobilmi. Výpočty svetlej budúcnosti, na ktorých Brusel svoje vízie postavil, sú pritom postavené na dezinformačných hausnumerách, nezohľadňujú napríklad znečistenie životného prostredia spôsobené masívnym nárastom potreby vzácnych kovov na batérie, nové formy surovinovej kolonizácie tretieho sveta a ani nové podoby geopolitickej závislosti – tentoraz od Číny.
Do tejto atmosféry u nás vstupuje prezidentka Čaputová, ktorá sociálne najpopulistickejšej vláde Európy vyčíta málo populizmu. Vraj sa naša vláda nestará o rastúcu chudobu, do veľkej miery ubiedenú vinou šialenej klimatickej politiky, ktorú ona sama podporuje. Ide o bezbrehú ilúziu: ani tu sa nečrtá šanca, že by jej zideologizované prostredie bolo schopné reflektovať svoje omyly.
Upozorňovať na rastúcu chudobu a zároveň naďalej podporovať všetky ideologické nezmysly, ktoré nás k nej priviedli, je mementom, že liečba niektorých klimatopatológií bude dlhodobá a nebude bezbolestná. Nič nie je ťažšie, ako zbaviť sa odhodlanej viery v náboženskú dogmu. Obzvlášť, ak je dané náboženstvo silne zakorenené vo vašom sociálnom prostredí a jej odmietnutie z vás robí adepta pre inkvizíciu.
Ako nazvať situáciu, keď napohľad bohumilá idea narazí na fyzikálne a prírodné zákony, a napriek tomu nie je schopná priznať si chybu, ale, naopak, bude ďalej tlačiť na pílu? Kresťanom sa vyčítajú akési pokusy o návrat do stredoveku, ale pri týchto ideológiách máme do činenia s návratom k antike, presnejšie k pohanským náboženstvám.
Paranormálne fantázie takzvaných „lepších ľudí“ zachraňujúcich svet už začínajú byť vážne nebezpečné. Green New Deal je pavedecký fanatický nezmysel takých masívnych rozmerov, že je spôsobilý privodiť rozklad Európskej únie.
Komunistická viera „poručíme vetru, dešti“ je ako prirovnanie k súčasnej situácii stále nedostatočná. Tu totiž čelíme viere, že ak sa budeme prostredníctvom klimatickej ideológie klaňať prírodným božstvám, doprajú nám vysokú efektivitu slnečných a veterných elektrární. A na základe týchto náboženských predpokladov naplánujeme energetickú politiku a chudobu pre desiatky miliónov Európanov na desaťročia dopredu.
Z tohto plánu trčí čoraz väčšie nebezpečenstvo rozkladu Európy pre sociálne pnutia, ktoré sa ešte nejaký čas budú stupňovať a stále netušíme, kde sa to skončí.
V 17. storočí sme čelili bezprecedentnej 30-ročnej vojne, ktorá sa radí medzi takzvané náboženské konflikty (medzi kresťanským denomináciami). Spor o klimatický prístup k našej planéte, boj za uhlíkovú neutralitu a za presadzovanie elektromobility nie je kultúrna vojna, ale skôr ideová.
Vzhľadom na východiskové body by sme ju možno mali začať nazývať náboženskou.