Nadšenie nahradilo zúfalstvo. Reportáž z Chersonu

Je to to isté miesto, ktoré v polovici novembra pulzovalo radosťou po tom, ako ho oslobodili ukrajinské sily, vytlačili ruské jednotky a uštedrili armáde Vladimíra Putina jednu z jej najtrápnejších porážok.

Teraz je Cherson vyľudnený. Je tu zima. Ľudia hovoria, že sú osamelí a ulice sú zľadovatené.

Hlavné námestie, na ktorom sa konalo množstvo osláv po oslobodení – ľudia sa objímali, bozkávali, robili si selfie s ostrieľanými vojakmi a radostne mávali modro-žltými ukrajinskými vlajkami –, je prázdne, až na niekoľko čiernych psov, ktoré sa tu prechádzajú. Aj ulice, ktoré sa naň napájajú, sú prázdne. Pár ľudí zahalených do tmavých búnd sa po nich plahočí – osamelé postavy pod šedou oblohou.

Svetlá na hlavnej ulici sú zhasnuté. V riedkom zimnom vzduchu sa vznáša zápach sadzí z ohňov. Do elektrickej siete v Chersone, tak ako v mnohých iných ukrajinských mestách, neúnavne búšia ruské rakety, čím sa snažia zraziť túto krajinu na kolená, a ľudia kúria polenami, aby si zohriali domovy.

Takmer všetky obchody sú zatvorené. Jeden z mála tých, ktoré zostali v pondelok otvorené, ponúkal na všetko 50-percentnú zľavu. Vnútri sa o pult opustene opierala predavačka Nataša Sekerešová.

"V iných častiach sveta ľudia začínajú oslavovať sviatky," povedala. "Tu sa niet z čoho tešiť."

Vymenovala strasti: Žiadna elektrina. Žiadna tečúca voda. Žiadne teplo. Nemá ani žiadnych zákazníkov. Čoskoro, povedala, nebude mať prácu.

Jej šéf, majiteľ obchodu, ho plánuje zatvoriť hneď, ako sa predá zvyšný tovar – hŕstku plastových zapaľovačov, poloprázdnu škatuľu tyčiniek Picnic, malú pyramídu plechoviek so zahusteným mliekom a pár ďalších vecí.

"Čo potom zostane pre mňa?" spýtala sa.

Kým rozprávala, vošiel dnu muž zabalený v obrovskej kožušinovej bunde.

"Potrebujete chlieb?" spýtal sa. Pracoval v obchode na druhej strane ulice.

"Nie," povedala. "Nemám ho komu predať."

"Ja tiež nie," povedal. "Toto mesto je prázdne."

Veľa ľudí odišlo hneď po oslobodení. Odvtedy sa ich evakuovalo ešte viac. Ruské bombardovanie sa zintenzívnilo, za posledné dva týždne prišlo 170 útokov. Rusi ostreľujú civilistov mínometmi, raketami, delostrelectvom, dokonca aj paľbou z tankov.

"Je to naša veľká bolesť," povedal Jaroslav Januševyč, náčelník vojenskej správy Chersonu. Rusi sú preč, povedal, ale "stále berú životy".

Ukrajinská armáda sa ich snaží vytlačiť ďalej, aby sa Cherson dostal z dosahu delostrelectva. Ruské jednotky ho okupovali viac ako osem mesiacov, ale podľa oficiálnych predstaviteľov nebude skutočne oslobodený, kým nebude oslobodené aj územie okolo Chersonu.

Neďaleko hlavného námestia sa dvaja 11-roční chlapci hrali hru, pri ktorej šprintovali po ľadovej ploche a potom sa kĺzali, ako ďaleko sa dalo. V chlade sa im skveli oči. V pondelok klesla teplota takmer na mínus 7 stupňov Celzia. Bol to prvý deň sneženia.

"Už tri roky som nebol v triede," povedal jedenásťročný Ľoša a počítal voľno od pandémie Covidu, a potom od vojny. "Vlastne už chcem byť v škole."

Spolu so svojím kamarátom Kyrylom zabíjajú čas poflakovaním sa po námestí a čakajú, kým si s vojakmi podajú ruky a možno od nich dostanú vojenskú nášivku na suchý zips.

"Snažili sme sa rozprávať s Rusmi," povedal Ľoša, "ale veľmi s nami nekomunikovali. Ale títo vojaci" - naklonil hlavu smerom k oddielu Ukrajincov, ktorí prechádzali okolo s útočnými puškami – "sú v pohode."

Takmer každý deň od oslobodenia tu zahynie ďalší človek. Ruské jednotky často ostreľujú mesto v noci, keď ľudia spia. Ľudia sa cítia obzvlášť zraniteľní, pretože tu nie je veľa protibombových krytov alebo pivníc, ako je to vo väčšine ukrajinských miest, v ktorých sú kryty pozostatkami studenej vojny. Hladina podzemnej vody je príliš vysoká na to, aby sa dali vykopať.

"Nemáme sa kde ukryť," povedala Olena Jermolenková, ktorá žije pri rieke.

Keby bolo v okolí viac ľudí, počet obetí bombardovania by bol určite vyšší. Ale v meste s predvojnovým počtom obyvateľov okolo 300 000 zostalo v centre mesta možno niekoľko tisíc ľudí.

Minule, kým som čakala v kaviarni na druhej strane ulice na misku polievky, narazil granát do budovy banky tak blízko mňa, že som cítila, ako mi tlaková vlna udrela do uší. Niekoľko sekúnd som počula zvláštne zvonenie. Potom nastalo ticho.

Na Seniavynej ulici v nedeľu popoludní zasiahla strela desaťposchodový obytný dom. Tetiana Roščynová bola vo svojej kuchyni a varila mäsovú polievku. Výbuch otriasol celým blokom. Okná vybuchli a vsypala sa smršť skla.

"Musíte pochopiť, že toto je čisto obytná štvrť," povedala. "Žiadna armáda. Žiadne továrne. Len byty."

Cherson býval významným priemyselným centrom, kde sa nachádzal jeden z najväčších ukrajinských prístavov, z ktorého sa do sveta prepravovala oceľ a obilie. Teraz je hlavná budova prístavu pokrytá grafitmi. Jej okná sú rozbité. Dovnútra fúka sneh.

"Nedokážem vám ani opísať, aké je prežívať toto," povedala. "Je to ako naozaj zlý sen."

Anatolij Makarenko, sused, povedal, že keď sa pozrel na tie zničené budovy, chcel "chytiť automatickú zbraň" a sám bojovať proti Rusom.

Má 75 rokov.

V pondelok čakal tím troch žien pracujúcich pre miestnu samosprávu, aby pomohli ľuďom, ktorí sa snažili dostať cez rieku a vrátiť sa do Chersonu. Vojenskí predstavitelia im cez víkend oznámili, že umožňujú ľuďom použiť rieku na útek; po oslobodení k nej totiž uzavreli prístup, aby sa Rusi nepokúšali preniknúť späť.

Oficiálni predstavitelia uviedli, že na močaristých ostrovoch oproti Chersonu žije v malých letných domoch možno niekoľko stoviek ľudí, väčšinou dôchodcov. Ukrajinci ich nazývajú "šedou zónou", priestorom medzi bojujúcimi armádami.

V pondelok popoludní však podľa oficiálnych predstaviteľov nikto z ľudí z tejto šedej zóny nevstúpil na vodu. Nikto sa nepokúsil prejsť na druhú stranu, okrem jedného páru, ktorý žil o niečo ďalej, v meste, ktoré stále držia Rusi, a ktorého čln bol rozstrieľaný.

"Nikto neprichádza," povedala jedna zo žien čakajúcich na ich príchod. "Príliš sa boja."

Článok pôvodne vyšiel v denníku The New York Times. Všetky práva vyhradené.