Zázrak priateľstva

Kamaráti z „mokrej štvrte“ – to bol asi najväčší kompliment, aký sme kedysi, ako šráci, mohli dostať od podráždenej učiteľky, ktorú sme vytáčali do nepríčetnosti. Ako malí chlapci sme si neustále vymieňali dôležité životné poznatky. A tých poznatkov bolo medzi priateľmi viac než dosť.

Je znepokojivé počuť, že niekto nemá priateľov. Že niekto zomrel úplne sám. Že po ňom ani „pes neštekol“. Smutné je, že niekto nepestuje priateľstvá. Tak mi bliknú verše Tadeusza Różewicza o tom, ako „samota človeka narastá pod neónmi“.

Čo si človek počne, keď nemá priateľov? Psychológovia hovoria, že introverti majú zväčša iba jedného, ale poriadneho priateľa. Extroverti majú priateľov viac, ale kvalita ich vzťahov nebýva až taká silná. Ako raz poznamenal básnik: „Čím viac máme priateľov, tým viac by sme sa mali znepokojovať tým, že už nemáme priateľov.“ Napokon, fenomén „priateľstiev“ v digitálnom svete je toho dôkazom. Človek má na sociálnej sieti tisíc priateľov. No keď mu je zle, nemá komu zavolať a ani jemu nikto nevolá, aby išiel na kávu alebo na pivo. A pritom tisíc priateľov! Malá dedinka virtuálnych „priateľov“. Aká devalvácia toho slova!

Priateľstvo je hodnota, ktorú nachádzame v celej histórii naprieč všetkými kultúrami. Symbolom priateľstva je brečtan. Táto rastlina je večne zelená. Presne tak, ako by malo byť stále živé aj priateľstvo. Brečtan je popínavý, obrastie aj suchý strom a pokojne aj celú budovu. Má nesmiernu životnú silu rásť aj na miestach, kde nič iné nerastie.

Ďalším symbolom priateľstva je ruka. Podaná ruka je symbol mieru, súzvuku, prijatia. Ruka hladí, ošetruje, ale aj žehná.

Ikona priateľstva ležala v ruinách tisíc rokov

Existuje stará koptská ikona zo siedmeho storočia, ktorá sa volá Ikona priateľstva. Pochádza z Egypta, zo zaniknutého kláštora Báwít (koptsky Bawet). Kláštor a pustovne tam vznikali už od štvrtého storočia. Kláštor po moslimskej invázii upadol a okolo desiateho storočia celkom zanikol. O tisíc rokov neskôr tu Francúzi robili archeologický výskum. Našli viaceré vzácne umelecké predmety, ktoré tu čakali na svoje „vzkriesenie“. Medzi nimi bola aj spomínaná Ikona priateľstva. Originál ikony je v Luovri, ale jej kópie a reprodukcie kolujú po celom svete. Ikona priateľstva je zvlášť dôležitá pre komunitu Taizè.

Na ikone je Ježiš jednou rukou držiaci evanjelium a druhou rukou objímajúci svätca – priateľa, ktorý má len jeden zvitok evanjelia. Je to nádherné vyobrazenie vzťahu Boha a človeka, Učiteľa a učeníka. Človek sa sám od seba k Bohu nepovznesie, a tak sa Boh ponižuje a skláňa k človeku a stáva sa jeho priateľom. Ako keď vám malé dieťa chce pozrieť do očí – musíte sa k nemu skloniť. Alebo ho zobrať na ruky a zodvihnúť.

Iná interpretácia hovorí o geste požehnania. Je tu aj odvolávka na knihu Zjavenia apoštola Jána 1,17: „On položil na mňa svoju pravicu a povedal: ‚Neboj sa!'“

Aj Ježiš mal priateľov. Apoštola Jána mal najradšej, aj tam môžeme hovoriť o priateľstve. No napriek tomu dôležitú úlohu vedenia a rozvoja cirkvi zveril apoštolovi Petrovi. Pre jeho schopnosti, ale aj „neschopnosti“. Nie obľúbenému priateľovi Jánovi.

V evanjeliu čítame dojemný príbeh o Ježišovi a Lazárovi. Lazár bol ďalším Ježišovým priateľom. Lazár zomrel. Keď Ježiš stál pri Lazárovom hrobe, tak sa dočítame, že Ježiš „zaslzil“. Takýto prejav emócie rozochveného srdca je prekvapivý. Okolostojaci smútiaci tým boli tiež zaskočení. Poznamenávajú niečo v zmysle: „Pozrite, ako ho miloval.“

Tento príbeh v symbolickej rovine interpretuje nemecký benediktín Anselm Grün. Hovorí o tom, že Lazár je mužom, ktorý potlačil všetku mužnosť a mužskosť. Je dobrým chlapom, ale hnije, prijal osud toho, ktorý sa nechal pevne obviazať bezpečným domovom a milujúcou ženskou starostlivosťou, čím je totálne paralyzovaný a nakoniec uložený do hrobu a zavalený kameňom. Hrob je miestom, v ktorom stráca vzťah s Bohom, k ľuďom aj k sebe. Aby mohol ďalej žiť, musí sa stať autentickým mužom. To sa dá v jeho prípade tak, že počúvne príkaz svojho priateľa Ježiša, aby vyšiel z hrobu a napĺňal to, k čomu je povolaný. Grün si kladie otázku, čo všetko sa aj my snažíme v sebe zavaliť kameňom. Čo všetko v nás už hnije? Čo ukrýva „náš hrob?“ Prečo sme v ňom?

Filozofia si s priateľstvom nevie rady

Filozofia nevedela celkom interpretovať priateľstvo. Priateľstvo bolo pre filozofiu skôr tajomstvom či záhadou, no i napriek tomu nám zostalo niekoľko cenných postrehov od filozofov o priateľstve. Platón hovorí: „Kde niet rovnosti, tam niet priateľstva.“ To mnohé vysvetľuje. Prečo sa v priateľstvách stretajú ľudia z istých spoločenských vrstiev, istého postavenia a záujmov. Platónov postreh sa napokon zrkadlí aj v našej ľudovej slovesnosti: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“ V priateľstve býva aj prítomný aspekt napätia, o čom zase hovorí veta: „Protiklady sa priťahujú.“

Často sa zdôrazňuje akýsi aspekt reciprocity, alebo skôr „zištnosti“ priateľstva. Ak to preložíme do tvrdej reči, tak je to „vypočítavosť“, ktorá sa vkráda do motivácie budovať priateľstvo. Človek nejako podvedome cíti, že to nie je najsprávnejšia motivácia. Takto vnímal priateľstvo napríklad aj grécky filozof Epikuros. Aristoteles tiež oceňoval priateľstvo, vnímal ho, že sa nedá zredukovať iba na užitočnosť, cítil, že je tam akási vzájomná dobrá vôľa medzi osobami, ktoré ho pestujú.

Svätý Augustín vo Vyznaniach tiež spomína priateľov a priateľstvá. Dokonca preberá aj Cicerónovu definíciu priateľstva: „Priateľstvo znamená chcieť pre niekoho dobré veci, a to len preto, že ho máme radi a zároveň nám on praje to isté.“

Česká katolícka teologička a filozofka Lenka Karfíková dielo Vyznania od sv. Augustína považuje za „jednu z najdôležitejších kníh o priateľstve v európskej kultúre“, a to aj napriek tomu, že toto dielo je v prvom rade o duchovnej ceste hľadajúceho človeka.

Tisíc pohárikov nestačí

Zaujímavé je, ako sa na priateľstvo dívajú rôzne národy. Číňania vedia, že „s priateľom nie je žiadna cesta dlhá“. Japonci zasa, že „s priateľom sa aj do pekla ide veselšie“. Kórejci tvrdia, že „priateľstvo je pevnejšie než lastúra“. Tadžici majú poznanie, že „priateľ je zrkadlom priateľa“. Afganci zohľadňujú rozdielnosť pováh. Ich múdrosťou je veta: „Ruže sa priatelia s tŕňmi.“ Indické príslovie vraví, že pred nepriateľom sa môžeme chvastať, ale pred priateľom musíme hovoriť vždy pravdu. Vietnamci majú peknú múdrosť: „Nič si nepredal lepšie, ako to, čo si daroval dobrému priateľovi.“ Mongoli, ošľahaní vetrom stepí, zase tvrdia, že „jurtu podopiera kôl a človeka dobrý priateľ“. Odsek svetového kultúrneho dedičstva o priateľstve uzatvorme ešte jednou myšlienkou z Číny: „Keď piješ s dobrým priateľom, tisíc pohárikov nestačí. Keď s ním hovoríš, stačí pol slova.“

O priateľstve sa veľa premýšľa, veľa hovorí a azda ešte viac spieva, no ucelených štúdií o priateľstve je málo. Ako mi povedal jeden priateľ: „To sú všetko prirodzené veci. Ťažko písať a robiť reklamu na to, že voda je mokrá. Veď to všetci vieme.“ Tak je to aj s priateľstvom.

Napriek tomu som pátral a v rukách mi pristála kniha Ignáca Leppa Cesty priateľstva. V roku 1964 vyšla v Paríži, u nás ju v skromnom vydaní i náklade priniesla Dobrá kniha v roku 1994. Samotný príbeh Leppa stojí za to. Bol horlivým hľadačom pravdy. Prešiel kľukatou cestou života. Bol komunistom a marxistom, no nakoniec sa stal katolíkom a v roku 1941 bol vysvätený na kňaza. Je autorom desiatok kníh, jeho autobiografia nesie názov Od Karla Marxa po Ježiša Krista. Bol psychológom a psychoanalytikom, v neposlednom rade sa ako jeden z mála pokúsil definovať priateľstvo v ucelenej knižnej podobe.

V úvode knihy sa vôbec neostýcha presviedčať osamelého moderného človeka: „Priateľstvo predstavuje jednu z najzákladnejších životných hodnôt, ba dokonca môže urobiť ľudský život neporovnateľne krajším a plodnejším.“

O osamotení človeka nového veku píše toto: „Na zdolanie pocitu opustenosti vôbec nestačí zlomiť fyzickú izolovanosť pohrúžením sa do anonymného zástupu. To, čo je tragické v živote moderného človeka, čo spôsobuje jeho opustenosť, je nedostatok dialógu, duchovného spoločenstva s druhými. Tlačenica ľudí, s ktorou sa stretávame na verejných miestach, nenapomáha dialógu, v skutočnosti ho sťažuje. Priateľstvá uzavreté v takýchto okolnostiach sú povrchné, neosobné, sú iba funkčné…“

Lepp hovorí aj o tom, že oná „opustenosť“ spôsobuje pocit nešťastia a pesimistický náhľad na život a na ľudstvo. Všíma si fenomén vysokej intelektuálnej zrelosti, ktorá so sebou nesie istú citovú chudobu a citový chlad. Poukazuje na paradox rozhovorov vzdelaných ľudí, ktorí si často nemajú čo povedať. Iným faktorom sú ľudia, ktorí majú reálne všetko – od rodiny, peňazí, kariéry, vzdelania, domova až po zdravé deti, no stále trpia „komplexom nešťastia“. Ten pramení z toho, že napriek všetkým úspechom nikdy nezažili skutočný citový kontakt.

Lepp uvažuje, ako sa rodí priateľstvo, aké sú mechanizmy vzniku priateľstva. Je fascinovaný tým, že trvalé priateľstvá existujú ako medzi svätcami, tak aj medzi zločincami, medzi géniami, ako aj medzi jednoduchými ľuďmi. Lepp hovorí aj o tom, čo nie je priateľstvo, čo len vykazuje známky priateľstva, ale v skutočnosti je to len kolegialita, solidarita či súputníctvo. Autor sa zamýšľa nad fenoménmi priateľstva a lásky, ako sa navzájom určujú a ako sú prepletené.

Priateľstvo medzi mužom a ženou (ne)existuje!

Samostatné kapitoly Lepp venuje priateľstvám medzi mužmi a mužmi, medzi ženami a ženami. Neobchádza ani „najošemetnejšiu“ tému priateľstva, a to medzi mužom a ženou. Lepp tvrdí, že takého priateľstvá sú možné, aj napriek rizikám, ktoré sú spojené s možnou erotickou komplikáciou.

Ukazuje úspešné nesexuálne žensko-mužské priateľstvá medzi svätcami Klárou a Františkom z Assisi, medzi Teréziou z Avily a Jánom z Kríža či medzi Janou de Chantal a Františkom Saleským. Svätý ženevský biskup však nepopieral, že vzájomné duchovné sympatie s Janou de Chantal boli posilnené zmyslami, konkrétne zrakom a sluchom. Lepp spomína aj nesvätcov a ich „zmiešané“ priateľstvá. Dobrým príkladom je Michelangelo a renesančná poetka markíza Vittoria Colonna z Pescary.

Autor zohľadňuje aj priateľstvo medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi učiteľom a učeníkom. To znamená, že priateľstvá sa dajú pestovať na rôznych platformách.

Na záver môžeme povedať, že je dobré mať priateľov a tiež, že kto mal v živote aspoň jedného skutočného priateľa, mal nesmierne šťastie. Zároveň je tu aj nádej pre tých, ktorí priateľa nemali, že ho môžu získať. Komunikáciou, hĺbkou, dôverou, žičlivosťou a prajnosťou. Lebo priateľ je od slova „priať“.

Naše uvažovanie zakončime ešte jednou myšlienkou Ignáca Leppa: „Človek, ktorý nemá priateľov, môže mať iba pesimistický náhľad na život a na ľudstvo, a to aj keby vyťažil zo života veľa radosti. Práve priateľstvo zaručuje šťastie a radosť, a to dokonca aj uprostred tých najväčších ťažkostí.“