Ústava hovorí, že „Poľská republika zabezpečí právnu ochranu života každého človeka“ (Článok 38). Na rozdiel od iných súdov ten poľský zobral princíp rovnosti vážne. Keď treba chrániť „každého človeka“, tak potom aj nenarodené postihnuté dieťa.

Sudca poľského ústavného súdu Justyn Piskorski uviedol, že ustanovenie umožňujúce potraty postihnutých detí „umožnilo legalizáciu eugenických praktík“. Nešlo podľa neho o „autoritársku eugeniku“, ktorá dosiahla vrchol v podobe zverstiev spáchaných lekármi v nacistickom Nemecku, ale o „liberálnu eugeniku“.

Znova na správnej strane

Poliaci boli na správnej strane počas nacizmu a stoja na správnej strane aj teraz.

Takmer polovica detí, ktoré boli podľa doterajšej legislatívy v Poľsku legálne zabíjané potratmi, boli deti s Downovým syndrómom, čo je najčastejšia genetická príčina pre potrat. Downíci budú už v Poľsku chránení.

Eugenické potraty sú témou aj v Spojenom kráľovstve, ale trochu inak ako v Poľsku. Podľa BBC je tam zabitých potratom 90 percent detí, ktorým diagnostikovali Downov syndróm. Zaujímavý je článok na BBC, ktorý rozpráva príbehy viacerých mamičiek detí s Downovým syndrómom. Tu sú citáty, ktorými opisujú postoje lekárov.

„Bola veľmi agresívna a povedala mi, že zo žien, ako som ja, je jej zle. Načo sa vôbec trápiť so skríningom, ak s tým nemienime nič spraviť?“

„Podporu som mala len vtedy, ak som si vybrala potrat, čo predpokladali. Ale stratili záujem, keď som povedala, že si chcem Jaxona nechať.“

„Vo všetkej úprimnosti nám potrat ponúkli 15-krát, hoci sme veľmi jasne povedali, že to nie je pre nás možnosť, ale oni vyzerali, že naozaj tlačia, že naozaj chcú, aby sme šli na potrat.“

„V 38. týždni lekári povedali veľmi, veľmi, veľmi jasne, že ak si to rozmyslím ráno pred vyvolaním pôrodu, mám im povedať, lebo to stále nie je neskoro.“

„Povedali mi, že kým dieťa nezačalo zostupovať do pôrodných ciest, stále môžem na potrat.“

Päť krokov pred nami

To sú lekári, čo poviete? A mnohí takíto chodia aj po našich nemocniciach a možno už čoskoro pomôžu svet očisťovať od poľských downíkov. Slovenská legislatíva nie je pripravená, aby tomu zabránila.

V centre tejto témy je otázka, aká sme spoločnosť. Alebo aká spoločnosť chceme byť. Spoločnosť zdravých, silných, samostatných jedincov, ktorej progres nezdržujú chorí a slabí? Alebo spoločnosť, kde majú svoje miesto všetci? Ktorá z nich je plnohodnotnejšia, čistejšia, kvalitnejšia, ľudskejšia?

Poliaci na svojej ceste k rovnosti nenarodených detí spravili ďalší krok. A ako poznamenal jeden môj priateľ, sú už dobrých päť krokov pred nami.