Tá budova vyvoláva polemiku od začiatku. Ale teraz sa niečo nezvyklé podarilo. Jej rekonštrukciou sme dokázali niečo zachovať a na niečo nadviazať. Špeciálne pri architektúre povojnového modernizmu je u nás takýto prístup stále vzácny. Stačí si spomenúť na nedávno asanovaný Istropolis – ten taký šťastný osud nemal. A šťastne sa to nemuselo skončiť ani s budovami Slovenskej národnej galérie.
V nedeľu počas otvorenia zrekonštruovanej SNG o tom v diskusii hovoril Martin Kusý – jeden z dvojice architektov, ktorí sa o rekonštrukciu galérie zaslúžili. Spomenul, že keď bolo v roku 2002 modernistické premostenie galérie pre havarijný stav uzavreté, uskutočnil sa prieskum s otázkou, či by si priali toto dielo od architekta Vladimíra Dedečka zachovať, alebo ho zbúrať. Viac ako 90 percent opýtaných bolo za likvidáciu stavby. Bolo medzi nimi aj niekoľko profesorov architektúry. Ako dodal architekt Kusý, pred nedeľnou prednáškou započul slová dvoch mladých návštevníkov galérie, ktorí medzi sebou hodnotili rekonštrukciu slovami: „mohli sa k tomu Dedečkovi správať citlivejšie“. Nasledoval smiech v celej sále, ale niečo sa za tých 21 rokov zmenilo. Pribudlo ľudí, ktorí dokážu oceniť aj diela povojnového modernizmu a ktorí chcú menej búrať a viac zachovávať. Prečo je to dôležité?
Pretože na Slovensku chýba kontinuita. Spoločenstvo (pokojne by sme mali použiť národ), ktoré začína stále odznova, sa nemôže diviť, že je stále na začiatku. Úspešné štáty a národy sa viac snažia o syntetizujúci pohľad na vlastnú minulosť. Neznamená to, že treba vlastnú minulosť adorovať so všetkými jej negatívami. Je však dobré vedieť oceniť svetlé stránky vlastnej minulosti. Tak je to aj s architektúrou z obdobia komunizmu. Je ľahké onálepkovať ju prívlastkom „socialistická či komunistická architektúra“ a odsúdiť tak všetky diela, ktoré vtedy u nás vznikli. Netreba však zabúdať, že povojnové obdobie bolo dôležité pre emancipáciu slovenskej kultúry a najviac kultúrnych verejných stavieb vzniklo práve vtedy. Či už je to budova Slovenského národného archívu, Slovenského rozhlasu, Slovenskej národnej knižnice v Martine, tieto (a mnohé ďalšie) diela spája výrazná architektúra a ambicióznosť. Tieto stavby sú sebavedomé. Niekedy až príliš. Sú to diela, ktoré sa nepáčia každému. Architektonické kvality však mnohým z nich nemožno uprieť. Niekedy treba pochopiť filozofiu diela, niekedy vidieť dielo obnovené a niekedy to chce len čas. V prípade Slovenskej národnej galérie bola potrebná kombinácia všetkých troch faktorov. Tých 21 rokov čakania vytvorilo priestor, aby pohľad na toto dielo dozrel. A chcelo by sa veriť, že podobne dozrela aj spoločnosť.
Architektom Paňákovi a Kusému, vedeniu Slovenskej národnej galérie, aj vďaka podpore bývalého ministra kultúry Mareka Maďariča, sa pri rekonštrukcii podarili okrem iného dve výnimočné veci. Zachovať kontinuitu a vytvoriť pozoruhodné dielo. Projekt bol na slovenské pomery ambiciózny a kompromisy boli minimálne. Pri rekonštrukcii komplexu galérie sa navyše architekti snažili recyklovať pôvodné materiály a citlivo pristupovať ku všetkým vývojovým etapám.
