Čo ukázala rekonštrukcia SNG

V Bratislave máme čerstvo zrekonštruovaný súbor budov Slovenskej národnej galérie. Podarilo sa to? Malá poznámka k otvoreniu zrekonštruovanej galérie.

Tá budova vyvoláva polemiku od začiatku. Ale teraz sa niečo nezvyklé podarilo. Jej rekonštrukciou sme dokázali niečo zachovať a na niečo nadviazať. Špeciálne pri architektúre povojnového modernizmu je u nás takýto prístup stále vzácny. Stačí si spomenúť na nedávno asanovaný Istropolis – ten taký šťastný osud nemal. A šťastne sa to nemuselo skončiť ani s budovami Slovenskej národnej galérie.

V nedeľu počas otvorenia zrekonštruovanej SNG o tom v diskusii hovoril Martin Kusý – jeden z dvojice architektov, ktorí sa o rekonštrukciu galérie zaslúžili. Spomenul, že keď bolo v roku 2002 modernistické premostenie galérie pre havarijný stav uzavreté, uskutočnil sa prieskum s otázkou, či by si priali toto dielo od architekta Vladimíra Dedečka zachovať, alebo ho zbúrať. Viac ako 90 percent opýtaných bolo za likvidáciu stavby. Bolo medzi nimi aj niekoľko profesorov architektúry. Ako dodal architekt Kusý, pred nedeľnou prednáškou započul slová dvoch mladých návštevníkov galérie, ktorí medzi sebou hodnotili rekonštrukciu slovami: „mohli sa k tomu Dedečkovi správať citlivejšie“. Nasledoval smiech v celej sále, ale niečo sa za tých 21 rokov zmenilo. Pribudlo ľudí, ktorí dokážu oceniť aj diela povojnového modernizmu a ktorí chcú menej búrať a viac zachovávať. Prečo je to dôležité?

Pretože na Slovensku chýba kontinuita. Spoločenstvo (pokojne by sme mali použiť národ), ktoré začína stále odznova, sa nemôže diviť, že je stále na začiatku. Úspešné štáty a národy sa viac snažia o syntetizujúci pohľad na vlastnú minulosť. Neznamená to, že treba vlastnú minulosť adorovať so všetkými jej negatívami. Je však dobré vedieť oceniť svetlé stránky vlastnej minulosti. Tak je to aj s architektúrou z obdobia komunizmu. Je ľahké onálepkovať ju prívlastkom „socialistická či komunistická architektúra“ a odsúdiť tak všetky diela, ktoré vtedy u nás vznikli. Netreba však zabúdať, že povojnové obdobie bolo dôležité pre emancipáciu slovenskej kultúry a najviac kultúrnych verejných stavieb vzniklo práve vtedy. Či už je to budova Slovenského národného archívu, Slovenského rozhlasu, Slovenskej národnej knižnice v Martine, tieto (a mnohé ďalšie) diela spája výrazná architektúra a ambicióznosť. Tieto stavby sú sebavedomé. Niekedy až príliš. Sú to diela, ktoré sa nepáčia každému. Architektonické kvality však mnohým z nich nemožno uprieť. Niekedy treba pochopiť filozofiu diela, niekedy vidieť dielo obnovené a niekedy to chce len čas. V prípade Slovenskej národnej galérie bola potrebná kombinácia všetkých troch faktorov. Tých 21 rokov čakania vytvorilo priestor, aby pohľad na toto dielo dozrel. A chcelo by sa veriť, že podobne dozrela aj spoločnosť. 

Architektom Paňákovi a Kusému, vedeniu Slovenskej národnej galérie, aj vďaka podpore bývalého ministra kultúry Mareka Maďariča, sa pri rekonštrukcii podarili okrem iného dve výnimočné veci. Zachovať kontinuitu a vytvoriť pozoruhodné dielo. Projekt bol na slovenské pomery ambiciózny a kompromisy boli minimálne. Pri rekonštrukcii komplexu galérie sa navyše architekti snažili recyklovať pôvodné materiály a citlivo pristupovať ku všetkým vývojovým etapám. 

Najstaršou časťou komplexu je budova Vodných kasární, ktorej architektmi boli pravdepodobne G. B. Martinelli a F. A. Hillebrandt. Je to ten Hillebrandt, ktorý je autorom súčasnej podoby cisárskeho zámku Schloss Hof. Budova mala pôvodne štyri krídla, ktoré tvorili štvorcové nádvorie. V dôsledku rozšírenia nábrežia v štyridsiatych rokoch 20. storočia bolo predné krídlo asanované, čím sa dvor kasární otvoril smerom k Dunaju. V rokoch 1950 – 1955 bola stavba prispôsobená na účely Slovenskej národnej galérie. Priestory sa však veľmi rýchlo ukázali ako nedostačujúce. Bolo potrebné rozšíriť najmä výstavné a expozičné priestory. V architektonickej a urbanistickej súťaži bol ako najlepší vyhodnotený návrh Vladimíra Dedečka. Ten sa aj v rokoch 1969 – 1977 realizoval. Čiastočne. Cieľom Dedečkovho projektu bolo zachovať otvorenie nádvoria smerom k Dunaju a s ním aj pohľad od nábrežia na barokovú budovu Vodných kasární. Modernú prístavbu preto architekt vyzdvihol. Riešenie to bolo ambiciózne. Budova je z konštrukčného hľadiska v podstate most. 

Popri premostení bolo súčasťou projektu vybudovať okolo Vodných kasární ďalšie objekty. Celý projekt sa však nikdy nezrealizoval. Najvýraznejšie to vidieť pri samotnom premostení, ktoré je vtesnané medzi dva staršie objekty Esterházyho palác a funkcionalistický obytný dom. Projekt počítal s asanáciou oboch funkcionalistických objektov naľavo od premostenia, čo sa však nikdy neuskutočnilo. A to je, podľa dvojice architektov Paňák – Kusý, dobre. Práve tieto obmedzenia a nedokončené momenty sú impulzom pre tvorivého ducha architekta a navyše vďaka týmto kontrastom starého a nového môže moderná architektúra lepšie vyniknúť. 

Zásah Vladimíra Dedečka do podoby bratislavského nábrežia bol brutálny a možno necitlivý. Je pochopiteľné, že nie každému sa musí dielo páčiť. Mnohé neduhy stavby sa preto pokúsili architekti Paňák – Kusý zmierniť. Patrí k tomu napríklad náhrada obkladových materiálov kvalitnejšími či vytvorenie viacerých prepojení, vďaka ktorým je galéria miestom, ktoré nie je bariérou, ale priechodným verejným priestorom. 

Obnova Slovenskej národnej galérie môže byť precedensom. Ukážkou, že vieme minulosť prijať, že tu môže existovať kontinuita a že sme schopní ambicióznych projektov. A to nie je málo.