Kto uvažuje o tom, ako ukončiť vojnu na Ukrajine

Presne na Štedrý deň pripadne výročie vojny na Ukrajine. Ukrajincov čaká studená zima a mizerná perspektíva. Najhoršie na tom všetkom budú rodiny obetí, ktoré zahynuli. A niekde popritom aj neodbytná myšlienka, že ak sa vojna dala predpokladať, ako to tvrdí stále viac pozorovateľov a politikov, dalo sa jej aj predísť.

A predísť sa jej malo.

Prorocké varovanie Georga Kennana vyjadrené jeho hlbokým životným príbehom o rozširovaní NATO ako o „osudovej chybe“ je stále na stole, a už nezmizne z moderných dejín medzinárodno-politického myslenia. Rovnako ako to bolo s Keynesovým varovaním dôsledkov prvej svetovej vojny pre vojnu druhú, z ktorých sa neskôr ťažilo pri usporiadaní Európy a západného sveta po roku 1945.

Kennanov odkaz nás bude ešte dlho dobiehať a všetky z toho prameniace zamýšľané a nezamýšľané následky budeme ešte dlho s námahou počítať. Tento architekt politiky zadržiavania počas studenej vojny to v roku 1997 v článku pre New York Times povedal pokorne priamo: „Rozširovanie NATO by bolo najosudnejšou chybou v americkej politike v celej ére po studenej vojne.“

Kennanov myšlienkový odkaz sa vynára v nových podobách aj dnes, a z názorovej strany, ktorú by na prvý pohľad málokto očakával – od ľudí Reaganovej éry.

Bruce Fein, bývalý zástupca námestníka generálneho prokurátora za prezidenta Ronalda Reagana, pred nedávnom v článku pre The Hill navrhol spôsob, ako ukončiť vojnu na Ukrajine tak, aby Kongres USA podobne ako v roku 1798, pri zrušení obrannej zmluvy s Francúzskom, rozhodol o prijatí zákona o vystúpení Spojených štátov z NATO.  

Posun vo vnímaní vojny na Ukrajine v americkej verejnej debate je zrejmý aj z nedávneho textu Douga Bandowa. Bývalý špeciálny asistent prezidenta Ronalda Reagana v článku pre American Conservative s názvom „Vojna na Ukrajine dosahuje bod zlomu“, popisuje rozdielne vnímanie vojny v súvislosti s pádom rakiet ukrajinskej protivzdušnej obrany na poľské územie. A snahu prezidenta Ukrajiny z tohto incidentu vytvoriť tlak na priamy vstup NATO do vojny s Ruskom. Bandow nezvyčajne otvorene vo vzťahu k prezidentovi Ukrajiny píše: „Zelenského postoj je, samozrejme, pochopiteľný. Záleží mu na Ukrajine, nie na USA a v prípade potreby by s radosťou bojoval s Ruskom až do posledného Američana.“ 

Po takmer desiatich mesiacoch vojny na Ukrajine nikto presne nevie, kam môže táto vojna ešte eskalovať, ako sa skončí a s akým výsledkom. Už je ale možné opatrne napísať niekoľko všeobecnejších poznámok.

24. február 2022 sa už navždy zapíše do svetového kalendára tragických udalostí, podobne ako 1. september 1939, kedy si pripomíname začiatok druhej svetovej vojny.

Základnú periodizáciu vojny na Ukrajine je možné rozdeliť na dobu pred a po 24. februári 2022. Po 24. februári nesie zodpovednosť za strašnú vojnu na Ukrajine Rusko a osobne jeho prezident Putin. V čase pred 24. februárom nesú zodpovednosť za vznik tejto vojny USA a NATO.  

Táto vojna nebola nevyprovokovaným činom, ako to od istého momentu opakujú západní politici na čele s prezidentom Bidenom, podobá sa skôr na to, čo sa deje v Petriho miske. Rusko, Spojené štáty a Ukrajina za viac ako dekádu kultivovali v tejto miske mikrosegmenty možnej vojny, a zároveň tým zvyšovali vlastné politické stávky. Budúca vojna sa dala predpokladať, dalo sa jej ale predísť, ak by na všetkých stranách existoval predpoklad sa jej na prvom mieste vyhnúť. S vojnou kalkulovalo nielen Rusko, ale aj Spojené štáty a Ukrajina. Ak medzi nimi existovali rozdiely, boli len v načasovaní a dátume jej vypuknutia. 

Vojna na Ukrajine je nebezpečná aj preto, lebo pri nej blúdime v kruhu dominantnej ideologickej interpretácie, sprevádzanej flotilou semiotických klamstiev. Kým si neuvedomíme, že nielen ruský naratív o vzniku vojny je falošný, ale falošný je aj americký a ukrajinský explanačný rámec vojny, nedokážeme tento konflikt rozumne uchopiť a nájsť spôsob jeho ukončenia tak, aby nakoniec nebol výlučne výsledkom hry s nulovým súčtom.  

Ak nechceme budúci rok vidieť, ako sa v Európe môže zrodiť nová demarkačná línia pozdĺž rieky Dneper, podobne ako je Zelenou líniou rozdelený Cyprus, alebo ako prebieha demarkačná línia v blízkosti 38. rovnobežky v Kórei, musia európske štáty čo najskôr nabrať odvahu prehovoriť o tom, akú architektúru spoločnej bezpečnosti chcú dosiahnuť na svojom kontinente. A možno to budú musieť byť slová, ktoré sa nebudú páčiť vo Washingtone ani v Kyjeve. 

Členstvo Ukrajiny v NATO európsku bezpečnosť neposilňuje, ale, naopak, ohrozuje. Členstvo Ukrajiny v EÚ bude obrovskou výzvou na hranici adaptačných možností všetkých strán. Ak myslia európske krajiny myšlienku prijatia Ukrajiny do EÚ vážne a v predvídateľnom čase, musia Američanom a Rusom jasne odkázať, že nechcú v Európe žiadnu obdobu Maginotovej línie.

Silou sa vojna na Ukrajine nedá rozumne skončiť, len nerozumne predlžovať. Daňou za predlžovanie tejto vojny sú a ešte budú tisíce mŕtvych na oboch stranách a nakoniec – Boh uchovaj – to môže hroziť aj na tej našej strane.

Hrozná vyhliadka.

Človek len ťažko môže uveriť, že z tej vojny môže vzísť niečo dobré. Čo, ak nie Vianoce do toho môže vniesť aspoň malé svetielko nádeje?