Snem strany Spolu a deklarácia jej predsedu Miroslava Kollára, že zhasínajúcu vládu napokon predsa len podporí, opäť prebudila mediálny záujem o projekt expremiéra Mikuláša Dzurindu. Ukázalo sa totiž, že už v tejto chvíli môže byť síce okrajovým, no živým hýbateľom situácie.
Možný pád koalície a parlamentná atmosféra, v ktorej sa každý jeden poslanecký mandát vyvažuje zlatom, priniesli skupinkám nezaradených poslancov nové možnosti i dilemy. Zdá sa, že Dzurindov projekt, respektíve časové šance na jeho rozbeh, patria medzi dôvody, pre ktoré sa Kollár rozhodol živorenie aktuálnej vlády predĺžiť. A na sneme maličkej strany dať expremiérovi predčasný vianočný darček.
Voči Dzurindovmu projektu prejavuje isté sympatie aj dezertér zo strany SaS Martin Klus, ktorý hovorí o potrebe nového „SDK´98“. Klusova podpora nie je len akýsi zanedbateľný hlas zo záhrobia – pre liberálneho stredopravého voliča stelesňuje práve ten konštruktívny prístup, ktorý sa Richardovi Sulíkovi vymkol z rúk a po ktorom tento volič túži.
Doteraz sa Dzurindov projekt profiloval minimalisticky, ako záchranca desatín percent, ktoré paberkuje niekoľko mimoparlamentných subjektov a expremiér sa ich vraj snaží „integrovať“, aby neprepadli.
Konkrétne strany Spolu a Druckerova Dobrá voľba si udržiavajú niekoľko desaťtisíc voličov. Ak má Dzurindovo nové SDK napodobniť to staré z roku 1998, ktoré bolo spojením piatich strán, z ktorých väčšina mala minimálnu voličskú podporu, s trochou irónie sa dá povedať, že z toho slabšieho konca si väčšiu časť domácej úlohy splnil.
No snahy o zapojenie strán s relevantným výtlakom expremiérovi zatiaľ nevyšli. Má to svoje prirodzené príčiny. Spolupráca s OĽaNO je riskantná pre obe strany (išlo by o spojenie dvoch lídrov, ktorí si „pestujú“ 90-percentnú nedôveryhodnosť).
Pre kolektívnu pamäť KDH zasa Dzurinda stelesňuje podrazáctvo a takmer likvidáciu ich strany. Alojz Hlina síce dodnes netuší, prečo ho tá strana opustila, no básnenie o slovenskej CDU je u kresťanských demokratov stále červeným súknom.
To však neznamená, že Dzurindov projekt je automaticky na odpis. Existuje jedna cesta, ktorou by sa mohol presadiť. Možno jediná.
Sú dôvody, prečo práve bývalý volič Kiskovej strany môže mať o Dzurindu nadpriemerný záujem. Spasiteľské subjekty na čele s bájnym rytierom zachraňujúcim krajinu, s nečitateľnou, no o to vzletnejšou víziou, sa nehľadali len pred rokom 2020, tento dopyt môže byť v roku 2023 alebo 2024 ešte väčší.
No strana Za ľudí už dva roky rieši závažný problém. O svojho neohrozeného rytiera prišla po prvej ostrej bitke (voľby 2020), po ktorej ostal ležať smrteľne ranený. Dokáže ho nahradiť niekto rovnako zdatný či dokonca ešte silnejší, ergo niekto, kto bude lídrom nielen do volieb, ale aj po nich?
Dzurinda má svoje plusy a mínusy. Spomienky na Gorilu, cynické riadenie moci, prípadne obvinenia z „vierolomnosti“ (expredseda KDH Hrušovský) sú stále príliš živé, aby boli úplne zabudnuté, no v dnešných pohnutých časoch sa do popredia dostávajú úplne iné nároky na zručnosti lídra. Napríklad schopnosť riadiť vládu bez emócií a konflikty skôr riešiť, nie exponovať.
Situácia je taká katastrofálna, že po Dzurindovi sa cnie mnohým stredopravým voličom, pre ktorých tento muž symbolizuje krásne staré časy, keď bola politika síce tiež nečistou mocenskou hrou, no aspoň prebiehala v takom nejakom príčetnom móde. Tí so skromnejšími požiadavkami v ňom aspoň dokázali vidieť niekoho voliteľnejšieho ako je Mečiar a Fico. Dnes pre nich takýto líder v opozícii i v koalícii naozaj chýba.
Dzurinda teda na jednej strane nedokáže Andreja Kisku nahradiť v roli morálne nedotknuteľného „svätého obrázka“ na poličke, no na rozdiel od neho má aj mnohé nezanedbateľné výhody: netreba ho dokopávať do pozície lídra a pracoval by v plnom nasadení, nielen na polovičný úväzok. Napokon, žije v Bratislave, má odrastené deti a aj jeho manželka je celkom zvyknutá na neľahký život s vrcholovým politikom. Dzurinda má nepopierateľný ťah na bránu a leadership.
Jednako len, ani tí, ktorí nie sú jeho fanúšikmi, nemôžu poprieť, že v dnešných časoch, nesúcich sa v znamení absolútnej deštrukcie politiky, do ktorej sú zapojené všetky relevantné subjekty na scéne – pričom vyhliadky do budúcna sa javia rovnako beznádejne – , predstavuje Dzurindova ponuka vítanú alternatívu, symbol konštruktívneho prístupu k moci a vzopretie sa aktuálnej "emokracii", ktorej majú všetci plné zuby.
Skrátka, nedá sa poprieť, že v dnešných časoch dokonca aj muž ako Dzurinda dokáže stelesňovať predstavu či víziu istej stabilizácie.
V tomto zmysle Dzurinda ako spasiteľ prichádzajúci v pravý čas dokáže symbolizovať Kiskovu emóciu u jeho voličov ešte lepšie, ako to dokázal sám exprezident
Presne tieto myšlienkové pochody sú typickým prvkom voličov Kiskovej strany, ktorí hľadajú záchranu v podobe „nového“, schopného a jednotu tvoriaceho lídra stredopravej koalície, ktorý sa obklopí nezaťaženými odborníkmi. Ak je na našej scéne niekto, kto dnes dokáže reprezentovať Kisku 2.0, a tak nakopnúť jeho polomŕtvy, nie však ešte úplne exitovaný projekt, mohol by to byť práve on.
Proatlantický Dzurinda by pre nich nebol ohrozením ani z hľadiska možnej "zmeny geopolitického kurzu", z ktorej majú títo voliči momentálne hysterické obavy.
V tejto chvíli sa šance nového integračného projektu dajú odhadovať len veľmi ťažko. Môže skončiť na smetisku, no za istých okolností sa môže stať rozhodujúcim prvkom volieb, ak by po úspešnom úvode dokázal prilákať väčšie množstvo voličov, ktorí posledné dva roky poletujú medzi Matovičom, Sulíkom a progresívcami, ale nikde sa im tak celkom nepáči.
Na ten úspešný úvod však musí získať do svojej koalície stranu Za ľudí, ktorej stále deklaruje podporu približne tretina Kiskových bývalých voličov. Dzurinda by tak s Kollárom a Druckerom teoreticky štartoval na približne štvorpercentnom základe, na ktorom sa dá stavať. Hoci politická podpora nefunguje mechanicky pomocou aritmetického sčítania podpory daných subjektov, pokus to nemusí byť márny.
A mohol by rásť. Vo vzduchu poletuje približne stotisíc nerozhodných voličov od SaS, ktorí opúšťajú Sulíka pre jeho nevypočítateľné správanie. Nezabúdajme, že ide predovšetkým o bývalých voličov SDKÚ, alebo minimálne o ich typológiu. Tak, ako kedysi Sulík vykradol Dzurindovu stranu, teraz to môže prúdiť čiastočne opačným smerom.
No loviť by následne mohol aj v širších vodách. U progresívcov momentálne kotví ďalších približne 150-tisíc voličov, ktorí sú tam len preto, že nemajú byť kde inde. Pred dažďom sa síce dočasne ukryjú pod prvý dáždnik, ktorý je poruke, ale v strane bez agendy, ktorá by ich zaujímala, dlho nepobudnú. Nevyčkávajú práve na „kiskovsko-dzurindovský projekt“?
Zmŕtvychvstanie bájneho modrého fénixa a vzkriesenie strany Za ľudí môžu byť dve strany rovnakej mince.
A pre Dzurindu aj tou poslednou, s ktorou sa ešte môže pokúsiť hrať.