Islandský film Zabudnutá zem so slabým hrdinom

Kňaz Ragnar (Ingvar Sigurdsson) putuje s pomocníkmi drsnou krajinou do miesta svojho budúceho pôsobiska. Z jeho správania vyplýva, že nerozumie tomu, kde sa ocitol, zatiaľ čo jeho pomocníci, ktorí vodia malých koníkov naložených nákladom, áno. Kňaz cestu fyzicky a ani psychicky nezvláda, hoci odmietol pohodlnejšie cestovanie loďou.

Počas putovania nič okrem oblečenia nenasvedčuje tomu, že je kňazom. Správa sa ako nafúkaný fotograf. Krajinu okolo seba vníma ako plátno, nie ako svoj budúci domov, ktorému by sa mal pokúsiť porozumieť. Sledujeme nedorozumenia medzi skúsenými Islanďanmi a ním. Všetko prehlbuje kňazova neznalosť jazyka a jeho odkázanosť na tlmočníka. Tvrdé podmienky ostrova však neznamenajú, že jeho obyvatelia necítia spiritualitu. Naopak. Mýtické bytosti a legendy sú všade, priestor je nimi presýtený a pre Islanďanov sú samozrejmosťou. Očakávame, že Ragnar ako kňaz bude nositeľom dialógu, ktorý je jeho najvlastnejším poslaním.

Diváka zaujme nádhere nasnímaná krajina ostrova – jej premenlivosť, mnohotvárnosť a krutosť. Ragnara zmáha fyzické vyčerpanie, vlhkosť a chlad. Jeho sprievodcovia poznajú jej silu a zvláštnu mágiu. Priepasť medzi nimi a Ragnarom však nie je ideologická, spočíva v jeho slabosti, ľudskej nezrelosti a neskúsenosti. Úplne vyčerpaný prichádza do dediny, kde by mal pôsobiť. Stretáva sa s jej vodcom Carlom a dvoma jeho dcérami. V tomto prostredí sa znova prejavuje jeho detinskosť. A znova nebojuje s obyvateľmi ochotne stavajúcimi kostol a očakávajúcimi jeho prínos, ale sám so sebou. Keď sa ho Carlova dcéra Ida, skôr z nedostatku iných príležitostí ako s osudovej lásky, rozhodne prijať za partnera, situácia sa vyhrotí.

Zabudnutú zem prirovnávali kritici k Scorsesovmu Mlčaniu, ale tento prímer neplatí. Hrdina filmu Mlčanie,  jezuita otec Rodrigues bol kňazom každou svojou bunkou a jeho zápas o zachovanie viery v extrémne nepriateľskom prostredí bol drámou, ktorú si pamätáme po rokoch. Ragnarova viera sa rozpúšťa po prvých kvapkách dažďa a jeho zlyhávanie – či už ľudské, alebo kňazské – sa nás nedotýka, pretože nie je drámou, ale len obrazom slabého hrdinu.

Islandské filmy veľmi zásadne stavajú dramaturgiu na krajine a prostredí a Pálmason vkladá prírodu do príbehu ako zásadného hráča. Jej sila a nevyspytateľnosť zásadne ovplyvňuje správanie hrdinov a v konfrontácii s ňou sa stávajú tým, kým sú. Film latentne naznačuje aj sporný civilizačný prínos osadníkov na ostrove, ktorý je nádherný a dokonalý vo svojej prirodzenej kráse. Lenže pre všetky tieto témy je slabá hlavná postava malým hráčom. Nevieme si k nej nájsť cestu a necítime s ňou. Dramatický potenciál filmu je jednoducho nepresvedčivý a nezachránia ho ani skvelé prírodné zábery.

A nakoniec len jedna poznámka – režisér v diskusiách o filme prezradil, že legenda filmu (nájdenie starých fotografií, ktorých autorom je stratený kňaz) nie je pravdivá. A to je ďalším sklamaním.