7 dní v kocke: Proti Matovičovi sa vzbúrili jeho vlastní. Dorazilo to celú vládu

1. Padlo to

Matovičovu presilovú hru so Sulíkom tento týždeň dorazila zvláštna nehoda – vzbura priamo v OĽaNO. Tá nakoniec spečatila osud celej vlády. Obyčajní nezvládli ani ústupové manévre (demisiu Matoviča), ani koncovku v hlasovaní. Hegerova vláda sa zrútila v podobnom štýle, akým pracovala – chaoticky.

Riešenie bude teraz v rukách prezidentky. Buď dosluhujúcu vládu poverí výkonom úradu až do zabezpečenia predčasných volieb, alebo si vymenuje vlastnú.

Keďže prezidentka žiada nové voľby, nemusí pri výbere premiéra prihliadať na parlamentnú väčšinu (hlavne ak je zjavné, že nijaká neexistuje). Celkom postačí, ak vyzve na urýchlené konanie volieb. S akoukoľvek vládou. Aj tou odvolanou… Ak sa to zasekne, môže vymenovať inú vládu a ak aj tá v parlamente narazí, hlava štátu môže rozpustiť Národnú radu.

Pádu Hegerovej vlády predchádzali výbušné udalosti v najväčšej koaličnej strane. Zlomila sa.

Liberálna skupina okolo ministra Budaja a poslancov z „platformy“ v stredu odmietla podporiť plány Matoviča. Žiadala, aby odstúpil a začal rokovať o pokračovaní zvyšku vlády s podporou SaS.

Šéf OĽaNO musel odložiť svoju pôvodnú hru z utorka. Tá vyzerala jednoducho a racionálne. Pádu Hegerovej vlády mala zabrániť dohoda so skupinou konzervatívnych poslancov okolo Tarabu. Taraba by podržal vládu v hlasovaní o nedôvere, podporil by kľúčový zákon o rozpočte 2023. A Matovič by výmenou za to pristúpil na Tarabove podmienky: zmenu Ústavy a predčasné voľby.

Do ringu však vstúpila Budajova progresívna frakcia Obyčajných. Podporil ju aj minister obrany Naď, veľká skupina poslancov OĽaNO (liberálna platforma) a rozkývaný bol, ako obyčajne, aj premiér Heger. Chceli presne to, čo Matovič odmietal – dohody so Sulíkom, resp. prezidentkou. A demisiu ministra financií. Hegerova vláda mala podľa ich naivných predstáv pokračovať bez Matoviča a s politickou podporou liberálov (SaS).

Výsledkom zrážky Matoviča s vlastnými ľuďmi bol hybridný kompromis. A pokus o pokračovanie Matovičovej hry malou okľukou.

Minister financií ponúkal demisiu, ak SaS vycúva z odvolávania vlády. No súbežne s tým žiadal nemožné – SaS sa mala zaviazať, že prikývne na rozpočet 2023 vrátane rodinných balíkov.

Rovnako nereálne vyzerali aj podmienky druhej strany. SaS už nechcela len odchod Matoviča plus ministra vnútra. Kolíková žiadala aj odchod ministra spravodlivosti Karasa. A Sulík chcel kompletne novú dohodu o zmenách v rozpočte – na čo už na konci decembra nebol čas.

Ponuka demisie a rokovania s SaS, na ktoré pod tlakom Budaja pristúpil Matovič, mali byť len pózou na uspokojenie rebelov v OĽaNO. Dohody na osi OĽaNO – SaS vyzerali celkom neschodne. Sulík podmienky Matoviča obratom odmietol.

Koncovku hry chcel po tejto malej odbočke zariaďovať Matovič podľa svojho pôvodného plánu. Hegerovu vládu mala zachrániť ponuka dohody o predčasných voľbách. Obyčajní sa vo štvrtok večer pokúšali rokovať najskôr o zmene ústavy, ktorá by umožnila nové voľby. V nádeji, že časť opozície potom stratí záujem o stínanie Hegera.

Záver bitky sa však načisto rozpadol. Matovič z ponuky demisie infantilným spôsobom vycúval. Lebo Sulík odmietol jeho podmienky a pokračoval v brúsení nožov. Zúfalé návrhy na zmenu programu parlamentu – najskôr riešiť voľby, potom osud vlády – neprešli. Šeliga to odmietol zo strachu, že by mu médiá vyčítali spoluprácu s tarabovcami. Presne na tomto pritom stála a padala posledná ústupová možnosť. Dohoda o voľbách mala zachrániť Hegerovu vládu. A udržať prezidentku mimo hry.

Keďže nikto nevedel myslieť dva kroky dopredu, celé to spadlo.

2. Hľadá sa termín volieb

Pre väčšinu zúčastnených je to vlastne vykúpenie. Zašli ďaleko za hranu príčetnosti. Ak by to po štvrtkovom delíriu vláda prežila, bol by to zločin proti prírode a jej zákonom.

Nereálne podmienky na pokračovanie Hegerovej vlády si totiž nedal len Matovič. Uletené nápady mala aj Budajova liberálna frakcia Obyčajných. Predstava, že demisia Matoviča by mohla reštartovať veľkú dohodu so SaS a udržať Hegerovu vládu až do roku 2024, bola celý čas úsmevná.

Je predsa jedno, či Matovič sedí na ministerstve alebo v parlamente. Kým bude jeho OĽaNO najväčšou vládnou stranou, Matovič ostane hlavnou postavou koalície (a koaličnej rady). Krízový stav a konflikty so SaS by nutne pokračovali. Neprekonateľné rozpory už boli na všetkých úrovniach – osobnej, politickej, programovej, mentálnej…

Matovičovi Obyčajní a Sulíkova (Kolíkovej) SaS nedokážu sedieť za jedným stolom. A ak áno, tak len za cenu otravných prestreliek a vzájomného vydierania.

To už hádam stačilo. Ďalšie kolá kickboxu Matoviča so Sulíkom by vydržal ešte rok a pol sledovať málokto.

Keďže normálna spolupráca koalície s SaS bola nemožná a podporu menšinovej vlády zo strany Tarabu hystericky odmieta liberálna frakcia OĽaNO (spolu so Šeligom), jedinou únikovou cestou sú predčasné voľby. Platí to už niekoľko mesiacov.

Matovič, Boris Kollár a Tarabovi poslanci pracovali na júnovom alebo septembrovom termíne volieb. A zrejme v tom budú pokračovať.

Predčasné voľby ešte pred pádom Hegera podporovali všetci dôležití hráči: prezidentka Čaputová, predseda parlamentu, väčšina v koalícii (od utorka už aj s Matovičom) a tiež väčšia časť opozície.

Vo štvrtok večer sa vlastne bojovalo už len o to, čo bude medzitým. Teda, či sa bude vláda dočasne opierať o Tarabu, alebo o Sulíka s Kolíkovou… Alebo o nikoho, lebo padne a na scénu nastúpia núdzové riešenia z Prezidentského paláca.

Poslanci si museli vybrať tretiu možnosť.

Jediný problém je už len technický. Na zmenu Ústavy a na následné politické rozhodnutie o nových voľbách treba 90 hlasov poslancov. To je vzhľadom na stupeň chaosu v parlamente náročná výzva.

Pre mnohých bude riskantná, no iné riešenia v réžii parlamentu sa jedno po druhom minuli. A zodpovednosť za to nenesie len Matovič.

Pod rozklad sa podpísali aj tí, ktorí zúrivo (a neprezieravo) odmietali menšinovú vládu opretú o Tarabu, resp. o konzervatívnu väčšinu v parlamente. A namiesto toho sa dokola pokúšali vyvolať fyzikálne nemožný úkaz: OĽaNO bez Matoviča. V stabilnej koalícii. A v službách Sulíka s Kolíkovou.

Šialenci.

3. Merkelová priznala, ako to bolo s Rusmi

Angele Merkelovej môžeme byť vďační za jej zvláštne priznanie, ktoré čiastočne vysvetľuje príčiny vojny na Ukrajine. A nepriamo uznáva vážne chyby Západu a Európy v prístupe k Rusku.

Merkelová pri spomienkach na rok 2014 naznačila, že rokovania s Ruskom o mierových Minských dohodách boli len formálne. V skutočnosti išlo o kupovanie času pre Ukrajinu, aby sa mohla vyzbrojiť a pripraviť na vojnu.

Na Minské dohody v tom čase naliehalo Rusko. Žiadalo ochranu pre miliónové ruské a ruskojazyčné menšiny na Ukrajine. A žiadalo politické práva pre tieto menšiny – federalizáciou Ukrajiny, ktorá bola roky rozdelená na ukrajinské a proruské regióny.

Pripomeňme, že Putin bol v tom čase, v rokoch 2014 a 2015, pod silným tlakom ruských nacionalistov, aby na Ukrajine vojensky zakročil. Centrálna ukrajinská vláda totiž vstúpila do vojenského konfliktu so separatistami z Doneckej a Luhanskej oblasti. Tisíce ľudí, občanov Ukrajiny z ruskojazyčných menšín, padli v bojoch. A ďalší milión sa zmenil na utečencov. Mierili do Ruska.

Putin však v roku 2014 vojenský konflikt odmietal. Separatistov podporoval nepriamo, dodávkami zbraní a vojenských inštruktorov. Podobne postupovali aj krajiny NATO pri vyzbrojovaní a cvičení ukrajinskej armády. Mierovým riešením mali byť s podporou Francúzska a Nemecka tzv. Minské dohody.

Merkelová po ôsmich rokoch priznáva, že to bol len trik. Nemecku nešlo o mierové riešenie, ale o získanie času, aby sa Ukrajina pripravila na vojnu. V réžii krajín NATO.

Putin sa po Merkelovej priznaní tvári zaskočene a urazene. Ako niekto, koho Európa vodila za nos. V skutočnosti však zrejme Putin až taký zaskočený nie je. Celý čas musel vedieť a vidieť, že krajiny NATO Minské dohody ignorujú a namiesto politických riešení preferujú vyzbrojovanie ukrajinskej armády. Ukrajina sa s podporou NATO pripravovala na vojnu. To isté robilo, samozrejme, aj Rusko.

Merkelová priznala ešte jednu zaujímavú vec. Tvrdí, že ak by Rusko vojensky zakročilo už v roku 2014, Ukrajinu by hladko získalo. Po osemročnom vyzbrojovaní Ukrajiny zo strany Západu to už tak hladko nejde.

Mimochodom, Merkelovej priznanie trochu inými slovami ponúkol už skôr aj generálny tajomník NATO Stoltenberg. Pochválil sa, že krajiny Aliancie od roku 2014 intenzívne vyzbrojovali ukrajinskú armádu a zabezpečovali jej vojenských inštruktorov NATO. Preto Rusko po invázii z februára 2022 uviazlo.

Samozrejme, Merkelovej slová treba vnímať v kontexte. Bývalá kancelárka čelí kritike za to, že pre Ukrajinu neurobilo Nemecko (ani EÚ) dosť. Merkelová sa bráni, že jej rokovania s Putinom o Minských dohodách zabezpečili Ukrajine osem rokov na prezbrojenie.

Bývalá kancelárka však zabudla dodať dve dôležité veci. Krivá politika Európy pri Minských dohodách neviedla k mieru ani k zastrašeniu Ruska, ale k veľkej vojne. A následkami dnes najviac trpí Európa: konkrétne EÚ, Rusko a najviac Ukrajina.

4. EÚ sa mení na dlhovú úniu

Na Ukrajine ešte ostaneme. EÚ presadila plán na jej systémové financovanie. Dáva dokopy 18 miliárd eur pre rok 2023.

EÚ pôvodne tento „finančný nástroj“ vymyslela ako úverovú linku. Ukrajinská ekonomika sa zrútila, Kyjev si na finančných trhoch nedokáže požičiavať peniaze pre potreby rozpočtu. Banky, ktoré by nakupovali ukrajinské dlhopisy, neexistujú, prípadne si pýtajú extrémne vysoké rizikové prirážky. Brusel prišiel s finančným bajpasom: miliardy eur si od bánk požičia EÚ a posunie ich Ukrajine.

Zo skúseností však vieme, že triky na oklamanie trhov nefungujú. To, čo na začiatku vyzeralo ako úverová linka, bude nakoniec priama dotácia na vojnu.

Dnes je totiž zrejmé, že Ukrajina nebude schopná desiatky miliárd eur Európskej únii splácať. Na rad potom prídu ručitelia. V preklade EÚ a jej členské štáty vrátane Slovenska (a slovenských daňových poplatníkov).

Splátky istiny mamutích úverov EÚ sú odložené o desať rokov. Do roku 2033. V tom čase to už asi nebude 18 miliárd, ale násobne viac. Ukrajina bude odkázaná na priame financovanie z EÚ roky.

Z čoho EÚ požičané potom zaplatí, nevieme.

S jej dlhovým bremenom a odkladmi splátok sa to totiž nabaľuje. Pandemický plán obnovy za 750 miliárd eur sa riešil podobne. EÚ si požičala. Splátky sa odložili o osem rokov. Do roku 2028.

Ak zrátame desiatky miliárd eur na podporu Grécka, stovky miliárd eur na pandemický plán obnovy a desiatky miliárd eur pre Ukrajinu, dostaneme sa k závratným sumám. A zistíme, že Únia robí presne to, čo mala vždy zakázané. Vytvára neúnosné dlhy, ktoré násobne prekročia možnosti jej rozpočtu, keď dozreje čas na splátky úverov.

Z EÚ sa po pandémii a vojne na Ukrajine stáva dlhová únia. Jej úverové bremeno môže o pár rokov prekročiť bilión eur.

Aby to EÚ dokázala splácať, bude nútená zaviesť rozsiahle „európske dane“. Už o pár rokov.

Európania potom budú mať federálne dlhy, federálne dane. A to všetko bez poity v podobne funkčnej európskej federálnej vlády. Takej, ktorá by si trúfala presadzovať európsky záujem.