Ste vyštudovaný herec, ktorý sa okrem iného rozhodol aj pre prácu klauna v Červenom nose. Prečo?
K zdravotným klaunom ma naviedla a motivovala moja manželka Elenka Spaskov, ktorá je tiež herečka. Pozná ma, vie, aký som človek, ako sa správam a aký mám humor. A práve ona vycítila, že to bude niečo, čo budem vedieť robiť a čo ma bude baviť. Tak ako na základnej umeleckej škole, v ktorej učím, aj v súkromí viem deti zabaviť, viem sa im venovať. Cítil som, že táto cesta je pre mňa správna, išiel som do toho a teraz svoje rozhodnutie neľutujem.
Stať sa klaunom však nie je jednoduché. Viaceré kolá výberového procesu, ktoré sa pre pandémiu ešte predlžovali, neustále vzdelávanie a dôkladná príprava na toto povolanie. Ako si spomínate na toto obdobie?
Keďže som zdravotný klaun len rok, sú spomienky veľmi čerstvé. Keď som sa rozhodol ísť do toho, musel som poslať svoj životopis, motivačný list a čakať na vyjadrenie z organizácie, či sa vôbec môžem zúčastniť na výberových kolách. Keď ma pozvali a prišiel som tam, bolo to zvláštne. Vedel som len to, že si mám priniesť veci na prezlečenie, v ktorých sa budem cítiť dobre a pohodlne, to je všetko. Nemusel som mať pripravené nič, len tam byť prítomný taký, aký som. Počas celých troch kôl som naozaj netušil, čo odo mňa chcú. Robili sme rôzne cvičenia, spoločné, skupinové alebo individuálne. Všetko bolo založené na improvizácii. Po druhom kole som si myslel, že ďalej nepostúpim.
Pre pandémiu prišla aj dlhá pauza, ktorá výberové kolá a pocit neistoty ešte viac natiahla.
Od prvého výberového kola až po vyjadrenie o prijatí alebo neprijatí som čakal rok. To druhé bolo taktiež na princípe improvizačných cvičení. Niektoré z nich som nezvládal, no potom som prišiel na to, že nejde o to, či zvládneš dané cvičenie, ale o to, aby si ukázal svoju prirodzenosť, ako reaguješ práve v situáciách, ktoré nezvládaš. Po všetkých troch kolách, po celom roku som sa zrazu dozvedel, že ma prijali. Bolo to pre mňa veľmi emotívne, pretože táto cesta bola dlhá a ja som sa tam chcel veľmi dostať.
Aké má organizácia Červený nos nároky na prijatie uchádzačov?
Naozaj vysoké. Pamätám si, že nás prijali štyroch z vyše osemdesiatich. Uchádzač musí mať vek nad dvadsaťtri rokov a dobrý zdravotný stav. Dôležité je povedať, že profesionálny klaun nemusí byť len profesionálny herec, podstatnejšie je, aby bol empatický, odolný voči stresu, prirodzene vľúdny k ľuďom a aby mal chuť rozdávať druhým radosť. Samozrejme, umelecké nadanie a zručnosti, ako sú napríklad hra na hudobný nástroj, tanec, herectvo či bábkoherectvo, sú pre zdravotných klaunov výhodou. Navyše by mal byť klaun natoľko zrelý, aby vedel prijať sám seba takého, aký je. Aby sa vedel uvoľniť a otvoriť a urobiť si srandu sám zo seba.
Týmto výberom sa pre klaunov všetko len začína. Do akej miery je intenzívny prvý rok pre nováčikov v oblasti vzdelávania?
Už pred prvou klauniádou je potrebné absolvovať nielen umelecké workshopy pre začínajúcich zdravotných klaunov, ale aj prednášky o fungovaní združenia a programy pre jednotlivé cieľové skupiny. Veľký dôraz sa kladie na hygienické zásady v zdravotníckych zariadeniach, musíme byť informovaní o základoch týkajúcich sa bezpečnostnej politiky detí a zraniteľných osôb. Po tomto všetkom sú noví zdravotní klauni pozorovateľmi. To znamená, že dvaja skúsení idú klaunovať a tretí je v civile, má na sebe biely plášť s logom organizácie a len pozoruje. Neskôr je súčasťou skúsenej dvojice. Kolegovia určujú, či ho zapoja, alebo nie, takže je v podstate opäť pozorovateľom. Ale ak je to v danej situácii vhodné, môže byť súčasťou klauniády. Noví členovia tímu sú pod dohľadom skúseného kouča, ktorý sleduje ich konanie a dáva im spätnú väzbu, čo spravili správne, čo nie, ako sa zachovali, na čo si majú dávať pozor, prípadne im pomáha pri vytváraní klaunského charakteru.
Okrem klaunského charakteru má každý z vás aj ozajstné umelecké meno, to vaše je Šaňo Žinenka. Čo sa skrýva za jeho vznikom?
Áno, všetci zdravotní klauni z Červeného nosa majú svoje ,,alter ego“, ktoré má svoje meno. Obvykle ide o lekárov a sestričky alebo iný zdravotnícky personál. Meno spolu s pracovnou pozíciou poukazujú na vlastnosti postavy. Ja som hneď na začiatku vedel, že sa chcem volať Šaňo. Pozeral som si aj mená iných kolegov, či sa niekto iný už takto nevolá. A nevolal. Meno teda prešlo, ale nevedel som prísť na priezvisko. Chcel som byť fyzioterapeut, pretože mám rád aktivitu, či už z vysokej školy pri predmetoch ako javiskový pohyb a moderný tanec, jednoducho, stále ma to drží a je mi to blízke. Chcel som priezvisko, ktoré by vychádzalo z profesie, tak som sa zameral na jednotlivé časti tela. Svaly, pomôcky, s ktorými by mohol fyzioterapeut pracovať, ale stále to nebolo ono. Raz sme sedeli na terase so susedom Mirom a povedal som mu, aký mám problém, že neviem prísť na to, aké budem mať priezvisko ako klaun a on hneď: ,,Žinenka! Veď aj to je v podstate pomôcka.“ Mne sa to veľmi páčilo. Vedel som, že je to správne priezvisko pre môjho klauna. Potom som to, samozrejme, konzultoval s umeleckým šéfom, ktorý to tiež so smiechom odobril.
Ako klaunuje klaun, ktorý nemá dobrý deň? To sa predsa stáva, nie?
To sa nestáva, pretože Jozef môže mať zlý deň, no akonáhle si nasadí červený nos, stane sa ,,zázrak“ a problémy, ktorými si momentálne prechádza, zmiznú. Mení sa na zdravotného klauna Šaňa, ktorý naozaj nemá žiadne reálne ťažkosti, to je na tom to krásne. Môj klaun sa musí popasovať s problémami iného charakteru: ako prejsť cez dvere, keď cez ne prechádza zároveň jeho kolega, či ako nájsť stratenú rekvizitu. Zakladateľ združenia Gary Edwards nás učí, že problém je klaunov chlieb. Červený nos je taký silný a ako maska zároveň taký jednoduchý. Je to úžasné. Vďaka nemu si neprenášam problémy do nemocničného prostredia.
Čo si musíte dôkladne uvedomovať pred vstupom do nemocničnej izby?
My klauni dávame pacientovi možnosť voľby, či nás prijme, alebo nie a obe možnosti akceptujeme. To je prvá vec. Ak nás príjme, mojou úlohou je ,,naskenovať” celú izbu, čo sa v nej nachádza, všimnúť si, v akom zdravotnom stave je pacient, akú má náladu a na základe všetkých týchto faktorov prispôsobiť konkrétnu klauniádu. Každý zdravotný klaun si musí uvedomovať, že je tam pre dieťa, nie pre chorobu. Šaňo chorobu nevidí, nevníma, vidí svoj klaunský problém, ktorý musí riešiť spolu so svojím kolegom, ale Jozef musí mať základnú informáciu o dieťati či o jeho zdravotných problémoch, aby vedel, akú metódu zvoliť, aby pomohol a neublížil. Možno to znie ako schizofrénia, ale keď si nasadím svoj nos, zrazu je zo mňa naozaj Šaňo, nie som to ja.
Ako organizácia liečite pacientov humorom prostredníctvom viacerých programov. Ktoré sú to?
Ide najmä o pravidelné návštevy chorých detí na detských oddeleniach nemocníc a čakárňach
ambulancií odborných lekárov, ale aj o špeciálne programy, ako je napríklad N. O. S. – odprevádzanie detí na operačnú sálu, ďalej napríklad Cirkus Paciento určený pre dlhodobo hospitalizované deti najmä na onkológiách a psychiatriách, ktoré celý týždeň spolu s klaunmi trénujú, aby svoje zručnosti predviedli na záverečnom vystúpení.
Navštevujeme rodiny s deťmi v paliatívnej a dlhodobej intenzívnej domácej starostlivosti pod názvom Prezuvky máme – keďže ich navštevujeme priamo u nich doma. Existuje u nás aj program Fidlikár zameraný na znevýhodnené deti s autistickým, ale aj ťažkým a kombinovaným postihnutím, ku ktorým chodíme do špeciálnych škôl.
Pravidelne chodíme aj do zariadení pre seniorov v programe Smiech nepozná vek a realizujeme aj programy pre dospelých pacientov. Na jeseň napríklad navštevujeme dospelých onkologických pacientov. Robíme aj semináre pre zdravotnícky personál a pracovníkov domovov sociálnych služieb. Počas pandémie sa klaunovalo aj v online priestore. Niektorí ľudia nás mohli stretnúť vo vakcinačných centrách. Kolegovia nechýbali po vypuknutí vojny ani na ukrajinských hraniciach, a to v rámci programu Emergency Smile.
Zobraziť tento príspevok na InstagramePríspevok, ktorý zdieľa ČERVENÝ NOS Clowndoctors (@cervenynos_clowndoctors)
Dokážete sa odosobniť od ľudského utrpenia, keď sa denne stretávate s rôznymi ľudskými príbehmi a diagnózami?
Náš umelecký riaditeľ Pavel Mihaľák hovorí, že klaun musí byť schopný nebrať osobne utrpenie pacientov a ich blízkych, ale musí im rozumieť. A tiež, že na oddeleniach sme tam pre pacientov, a nie pre ich choroby. Tie klaun nevníma a nevidí. Hoci sa počas klauniád snažím byť nad vecou, aby som mohol skutočne rozdávať radosť a aby ma nepohltili pocity ako smútok, frustrácia či pocit bezmocnosti, predsa len sa občas stane, že ma niektoré momenty zasiahnu. Aj keď to ako klaun nemôžem dať najavo. Dôležité je pre mňa to, že k pacientovi nevstupujem ako skutočný lekár či psychológ alebo preto, lebo deti chcú, aby sme ich ľutovali. Práve naopak. Idem tam z dôvodu, aby som ich rozosmial, vytrhol z problémov, ktoré majú, a aspoň na chvíľu vytvoril priestor, v ktorom nebudú myslieť na svoje trápenie. Oni nechcú, aby sme ich ľutovali, to by sme im pravdepodobne spôsobili ešte väčšiu bolesť, tú psychickú.
Čo v prípade, ak prežije klaun na oddelení silný emočný zážitok, s ktorým sa sám nevie popasovať?
V tom prípade ponúka združenie Červený nos odbornú psychologickú pomoc ako prevenciu
pred vyhorením alebo inými ťažkosťami. Osobne zatiaľ nepociťujem frustráciu a smútok. Áno, možno v momente, keď sa niečo udeje, ale potom to prirodzene filtrujem. Keď píšem výkazy, ktoré sú povinné, spomeniem si na konkrétne dieťa alebo prípad a začnem sa nad tým zamýšľať, klásť si otázky, no sám sebe sa to snažím vysvetliť tak, že mojím poslaním je liečiť smiechom. To je to, prečo som tam. Robiť radosť.
Skutočne platí, že je smiech nad zlato. Komu ste dokázali vytvoriť najväčší úsmev? Spomínate si?
Spomínam si na jednu z prvých klauniád, bola na onkológii a trochu som sa jej bál práve pre diagnózy, s ktorými sa tam deti nachádzajú. Bolo mi veľmi ľúto, že niečo také musia prežívať už ako malé bytosti. Išiel som tam s malou dušičkou, ale bola to paradoxne jedna z najlepších klauniád, ktorú som zažil. Deti nepotrebujú ľútosť a tam sa naozaj ukázalo, že je to tak. Robili sme tam veci, ktoré boli od veci, ktoré nedávali zmysel a deti sa váľali od smiechu. Pamätám si jedného chlapca, ktorý nás nechcel pustiť z izby. Sedel na posteli a v jednom momente sa na mňa kolegyňa otočila a hovorí: ,,Tak, nech sa páči, zahrajte, pán kolega,“ a ja som nevedel, čo mám zahrať, lebo so sebou nenosím hudobný nástroj, mal som len lyžičky a vajíčko, tak čo som s tým mal zahrať? Pýtal som sa sám seba.
Ako to nakoniec dopadlo?
Zrazu mi napadlo, že mu zahrám bábkové divadlo, nejaký príbeh. Stále som netušil aký. Otvoril som dvere do kúpeľne, skryl som sa za ne, vystrčil som ruky a v tom prišiel nápad. Hral som príbeh o tom, ako sa Šaňo vybral na vandrovku a stretol tam ďalších kamarátov. Bolo to veľmi vtipné. V istom momente ma kolegyňa prerušila a to ma vyrušilo natoľko, že som zabudol, kde som skončil, tak som to ,,musel opakovať“ od začiatku. Takéto prerušenie nastalo počas príbehu trikrát. Tento chlapec sa na tom veľmi smial. Vtedy som z oddelenia odchádzal neskutočne nabudený.
Ako zvládate všetky tieto klauniády? Napriek tomu, že to človeka nabíja energiou, musí byť zároveň vyčerpávajúce neustále rozosmievať a rozveseľovať iných.
Fyzicky sa unavím, pretože do klauniád idem s veľkou energiou, zároveň som ale naplnený dobrom a pozitivitou, a to sa vyrovnáva. Keď som fyzicky unavený, ale psychicky nabitý, je to naozaj super. V konečnom dôsledku odchádzam domov šťastný, že som deťom spravil lepší deň. Aj keby sa rozosmialo len jedno z nich, stojí to za to.
Keď sa Šaňo Žinenka stará o smutných a chorých, kto sa potom stará o neho?
Stará sa o mňa Jozef a, samozrejme, rodina, moja manželka a dcéra, kamaráti. Vyhľadávam taktiež aktivity, ktoré mi pomáhajú byť v psychickej pohode. Idem do prírody na turistiku, stretnem sa s ľuďmi alebo ostanem relaxovať na gauči pred televíziou. Tiež to kombinujem s manuálnou prácou okolo nášho rodinného domu, v ktorom bývame. To je relax, pri ktorom úplne vypnem. Ako som už spomínal, aj naše združenie ponúka psychologickú podporu v prípade potreby, ktorú som ale zatiaľ nevyužil.
Jozef Jurčišin-Kukľa
Jeho herecká kariéra sa začala stretnutím so speváčkou pani Naďou Urbánkovou, ktorá mu poradila, aby skúsil štúdium herectva. O rok neskôr ho prijali na VŠMU v Bratislave. Momentálne učí v SZUŠ v Slovenskom Grobe a v SZUŠ Ludus. V divadle Ludus hrá predstavenie Na západe nič nové, ktoré si môžete prísť pozrieť do Štúdia L+S. Predstavením JERUZALEM anno 1817 otvorili Novomestské Divadlo na Vajnorskej ulici v Bratislave. Okrem toho účinkuje v televíznych projektoch a tiež pracuje pre neziskovú
organizáciu Červený nos Clowndoctors ako klaun.