Za pád vlády nemôže vývoj posledných dní, týždňov ani mesiacov a nemôžu za to ani externé faktory. Vláda strán OĽaNO, SaS, Sme rodina a Za ľudí dostala pád už do vienka. Dôvodom bolo, že vládne strany boli príliš slabé, príliš rozdielne a ich lídri sú dobrí len na politický marketing, ale nie na vládnutie. Dôsledkom bolo, že za touto vládou nestála žiadna jednotiaca idea, išlo v nej len o jediné – zosadiť Fica.
Pokúsim sa to vysvetliť na piatich príkladoch.
Igor Matovič
O Igorovi Matovičovi v Štandarde dlhodobo píšeme ako o politikovi, ktorý dokáže aj dobrú myšlienku doviesť do takého stavu, že ostávajú už len zlé možnosti. Ukázal to viackrát pri pandémii, ukázal to pri rodinnom balíčku, ukázal to aj pri páde vlády. Táto jeho črta určite zohrala svoju úlohu, no jeho problém je hlbší. Volá sa OĽaNO.
OĽaNO nie je a nikdy nebolo politickou stranou. Je to zoskupenie ľudí pozbieraných na ulici (ako prebieha recruit do OĽaNO, sa dá prečítať napríklad v rozhovore s poslancom Šefčíkom). Nespája ich zhola nič, len viera, že sa na pleciach Igora Matoviča dostanú do parlamentu.
Výsledkom je nesúrodá skupina zväčša politických amatérov (niekedy až podivínov), ktorí často vôbec nerozumejú politike a ktorí majú diametrálne odlišné predstavy o tom, ako sa má viesť krajina a aká má byť jej vízia. Z toho zákonite musí vzniknúť neprofesionálny a nejednotný poslanecký klub.
O tom, že to tak bolo, nás OĽaNO presviedčalo od začiatku. Poslanci z klubu OĽaNO buď sami odchádzali (Mičovský, Krošlák), alebo boli vyhodení (Čepček, Hatráková, Tabák). V klube boli neustále prítomné hodnotové trenice. Tie vyústili do vzniku občiansko-demokratickej platformy desiatich poslancov OĽaNO združených okolo ministra Budaja. Tento projekt bol však len akousi pobočkou SaS či PS vnútri OĽaNO.
Rovnaká situácia nastala aj vo vedení strany, kde o moc súperilo liberálne krídlo (Budaj, Naď) a neliberálne krídlo (Matovič). A, samozrejme, tieto dve skupiny mali na väčšinu tém rozdielne názory. To sa prejavovalo počas celého vládnutia a ukázalo sa to aj pri postupnom páde vlády. Keď si dal v lete Sulík podmienku, že Matovič musí padnúť, neliberálne krídlo bolo proti, liberálne za. Keď bolo jasné, že vláda nemá dostatok poslancov na to, aby sa udržala, neliberálne krídlo chcelo dohodu na predčasných voľbách, liberálne chcelo rekonštrukciu vlády s podporou Kolíkovej a Sulíka.
Príkladov je mnoho, nemá zmysel ich tu všetky menovať. Výsledok je totiž stále ten istý. OĽaNO, po voľbách najsilnejšia politická strana, vlastne nie je žiadnou stranou. Je to nejednotná partia ľudí rôznych názorov, ktorú vedie človek, čo je dobrý v predvolebnom marketingu, no nemá predstavy o vedení štátu.
Strana s takouto DNA nemá na to, aby riadila štát.
Richard Sulík
Richardovi Sulíkovi po štvrtku už asi navždy prischne prezývka rozbíjač vlád. V niečom je to výstižné, keďže Sulík sa skutočne nerozpakuje povaľovať vlády, aj keď tým v podstate nič nezíska a nemá plán ako ďalej. Ale rovnako ako u Matoviča, ani uňho to nie je len o osobnostnom profile.
Sulíkov problém tkvie skôr v ideologickej radikalizácii, ktorá postihla jeho stranu a on jej nechal voľný priebeh. Zatiaľ čo v minulosti bola SaS liberálnou stranou, dnes je na nerozoznanie od Progresívneho Slovenska. Tento hodnotový posun k väčšej radikalizácii však so sebou zákonite nesie aj problémy vo vládnutí.
Ľudia ako Jana Bittó Cigániková, Miroslav Žiak, Peter Cmorej či Vladimíra Marcinková, ktorú neskôr SaS pribrala, totiž dokázali rozbíjať vládu na úplne zbytočných témach.
Ukázalo sa to najmä pri návrhoch poslancov okolo Anny Záborskej, ktorí dvakrát predložili návrhy na pomoc tehotným ženám. Tieto návrhy boli v podstate neškodné, zavádzali len kozmetické zmeny a skutočne mohli pomôcť tehotným ženám a viacdetným rodinám, no Cigániková a spol. to aj napriek tomu eskalovali do neúnosnej miery.
Aby nedošlo k nedorozumeniu, nechcem povedať, že saskári nemali predniesť žiadne námietky a poslušne zdvihnúť ruky za návrh, ktorý im bol proti srsti. To nie. Ak by v medziach slušnosti prezentovali svoj názor na tému, všetko by bolo v poriadku a koalícia by mohla kultivovane pokračovať ďalej.
No oni na tom robili štvavú kampaň voči vlastným koaličným partnerom. Celé to vyvrcholilo tým, že Záborskej sa v parlamente zastávali opoziční poslanci, ktorí saskárom dohovárali, aby si uvedomili, ako sa majú správať voči staršej dáme.
Podobným prípadom bola voľba detského ombudsmana, kde kandidovala koaličná poslankyňa Katarína Hatráková. Cigániková a spol. na ňu zúrivo útočili a tak ako zo Záborskej, aj z nej vyrábali obludu.
To isté sme videli pri odvolávaní Mareka Krajčího. Alebo pri Igorovi Matovičovi a pri mnohých ďalších témach.
Výsledkom radikalizácie SaS bola dusivá atmosféra v koalícii, kde prestala fungovať akákoľvek dôvera a spoločná vláda sa zmenila na deštrukčnú, nikdy sa nekončiacu súťaž politických strán a ich lídrov. Až sa zdalo, že nesledujeme vládu, ale predvolebný boj.
Boris Kollár
Kollárova strana je v niečom podobná OĽaNO. Ani u nej to totiž nestojí na hodnotách, ale na tom, že je jednoduchým výťahom do politiky. Kollár podobne ako Matovič postavil stranu na zelenej lúke a na svojom mene. Rovnako ako Matovičovo OĽaNO, aj jeho strana je zmesou ľudí, ktorých Kollár našiel na chodníku. Preto tu je možné nájsť všetko možné od kresťanov zhromaždených okolo Milana Krajniaka cez bývalé modelky, ktoré sa okrem Smotánky chceli objavovať aj vo večerných správach až po všelijakých podnikateľov (čítaj špekulantov), ktorí zistili, že v politike sa dá zaujímavo zarobiť.
Boris Kollár však nie je Igor Matovič, a tak dokázal takúto skupinu ľudí pomerne dlho držať jednotnú. Dokonca dokázal stabilizovať koalíciu, keď absorboval odídencov od Matoviča (Tabák, Krošlák).
Ale v rozhodujúcej chvíli sa ukázala slabosť Kollárovej strany. Čím viac sa blížilo hlasovanie o páde vlády, tým viac poslancov strácal Kollárov klub. Najprv sa zdalo, že ťah Borguľom bude slúžiť na odstrašenie nezaradených, ktorých hlasy vláda potrebovala na prežitie. No keď sa k nemu pridal Krošlák, ktorý zrazu začal žmurkať na Hlas, a Lindhart, ktorý sa rozpamätal na to, že kedysi kandidoval s prísľubom potravinového semaforu, bolo jasné, že je koniec.
Kollára dobehlo to, čo má jeho strana vpísané v génoch – vlastné záujmy ľudí, ktorí stranu použili ako výťah do politiky.
Andrej Kiska
Strana Za ľudí Andreja Kisku je treťou stranou vystavanou na tom istom princípe ako OĽaNO. Opäť tu bol líder, ktorý zozbieral ľudí z celého Slovenska a pokúsil sa vytvoriť stranu. A opäť to dopadlo rovnako – neschopnosťou vytvoriť jednotnú stranu, a teda aj poslanecký klub.
Kiskova strana navyše vo voľbách zaznamenala slabý výsledok, čo viedlo k odchodu jej predsedu do politického dôchodku.
Po Kiskovom odchode už stranu nemalo čo držať pohromade, a tak sa rozpadla na tri časti: progresívcov (Kolíková, Valášek, Marcinková), liberálov (Šeliga, Miroslav Kollár) a umiernených (Remišová). Časť poslancov odišla hneď do opozície, časť sa tam pobrala postupne na pleciach SaS a malá časť ostala v koalícii až do konca, i keď mentálne bola viac-menej v SaS.
Strana Za ľudí tak skončila rovnako ako začala – rozutekala sa rôznymi smermi. Väčšinou však mimo koalície.
Eduard Heger
Ako väčšina koalície vyzeral aj náhradný premiér. Eduard Heger sa dostal do politiky ako kresťanský kandidát, ktorý chcel pôvodne bojovať proti sekularizácii. Na úrade vlády sa však obklopil samými liberálmi (stačí si pozrieť zoznam jeho poradcov), čo zákonite viedlo k vnútorným pnutiam, ktoré sme mohli vidieť aj v jeho materskej strane.
Ako to vyzeralo, ukazuje napríklad Ivan Štulajter, Hegerov bývalý mediálny poradca a jeden z jeho najbližších ľudí, ktorý po odchode SaS z vlády začal rozprávať príbeh o vláde s fašistami, premiéra opustil a prvé, čo spravil po odchode z funkcie, je, že šiel do progresívnych médií, kde si vylial dušu.
Na druhej strane stojí Július Jakab, vedúci Úradu vlády SR a ďalší Hegerov blízky človek, ktorý je kovaný matovičovec. Stál pri lídrovi OĽaNO aj vo chvíli, keď podával demisiu, ktorú si následne rozmysel, pričom Jakab to označuje za hrdinský čin.
Takéto obsadenie kľúčových postov však neukazuje na schopnosť spájať, ako sa to snaží prezentovať nemalá časť ľudí z OĽaNO, ale na akúsi politickú schizofréniu. A tiež na to, že premiér sám nevedel, čo chce. O čo išlo Hegerovi? Chcel byť kresťanský a konzervatívny premiér, alebo liberálny premiér? On sám by mal dobre poznať výrok, že sa nedá slúžiť dvom pánom.
Slabé, nejednotné strany nemôžu vytvoriť silnú vládu, rovnako ako ju nemôžu vytvoriť slabí lídri. A toto všetko mala súčasná vláda vpísané vo svojom rodnom liste.