Dzurindov projekt by s Budajom získal silu už pred voľbami. Ale čo bude po nich

Tieto signály vychádzali na povrch spolu s tým, ako sa Budajova „občianska platforma“ viditeľne koordinovala so skupinkou poslancov zo strany Za ľudí Jurajom Šeligom a Janou Žitňanskou. Ich spoločný postup bol citeľný už pri taktike, s akou sa postavili k odvolávaniu vlády: kým zvyšok ich strany dohadoval s tarabovcami predčasné voľby, oni ich odmietali, túžiac po rekonštrukcii Hegerovho kabinetu podľa požiadaviek Sulíka a Kolíkovej.

Okrem iného by tým získali aj čas na vznik nového projektu, ktorý v úzadí formuje expremiér Mikuláš Dzurinda. A na jeho palube by sa mohli aspoň dočasne „zjednotiť“.

Nie je prekvapením, že desiatka Budajových žetónov v aktuálnej parlamentnej hre – ktorá sa odvolaním vlády zjavne ani zďaleka neskončila – si hľadá ukotvenie aj pre život nasledujúci po ďalších voľbách. Logika pudu sebazáchovy hovorí, že budú chcieť svoj politický výtlak vyžmýkať, kým ešte nejaký majú a kým dokážu so svojimi kartami hrať – teda do volieb, ideálne v čo najneskoršom termíne.  

Ak by si Dzurinda s Budajom naozaj tľapli, neprekvapí ani to, že aj ich snaha o predĺženie volebného mandátu tejto vlády (v zrekonštruovanej podobe) by sa nápadne podobala na taktiku Miroslava Kollára (s ktorým sa tiež ráta v novom projekte). Kollárovi šlo najmä o to, aby nové voľby padli na čo najneskorší termín. Do tejto čerstvo a čudesne zjednotenej skupiny sa radi zaradia aj ďalší odpadlíci z OĽaNO a SaS Ján Mičovský a Martin Klus, ktorý Dzurindove integračné snahy už nejaký čas hlasno podporuje.

Spájanie tých, ktorí samých seba označujú za „demokratov“, sa snaží navodiť dojem „SDK´98“, ako to nazval Martin Klus. Ide o ľudí, ktorí vidia fašistu za každým rohom. Dokonca aj vo vlastnej strane, na ktorej chrbte sa vyniesli do parlamentu. Túto základnú ideu si preto zrejme ľahko vsugerujú. Budaj svoj nový plán nazval „platforma proti návratu minulosti“.

Problém je, že dnes nečelia Mečiarovi. Robertovi Ficovi pritom títo ľudia svojím nedávnym prístupom k moci skôr pomohli, než naopak. Nekontrolovaný rozpad vlády, ku ktorému sami prispeli, nás približuje k návratu Fica viac než čokoľvek iné.

Všetkých tak spája obava z predčasných volieb a ich „taktika“ hrá v Dzurindov prospech. Ich karty nie sú slabé. Majú v rukách „blokačnú menšinu“, ktorá chýba Igorovi Matovičovi a Borisovi Kollárovi k presadeniu ústavného zákona o skrátení volebného obdobia parlamentu, na ktorý je potrebných 90 hlasov. Bez nich by museli ostatné strany ústavnú väčšinu vyskladať len so Smerom, s ktorým Matovič zatiaľ nehodlá rokovať.  

Otázna je však dlhodobá stratégia tohto spojenectva. Dzurinda pozná Budaja a Budaj pozná Dzurindu až príliš dobre, aby si mohli – jemne povedané - bezpodmienečne dôverovať. Nejde len o ich vzájomné intrigánske spory, ale Budaj ako bývalý člen SDK si dobre pamätá Dzurindove nielen zjednocovacie, ale aj pohlcovacie procesy, po ktorých sa sám ocitol mimo vlastnej Demokratickej únie. Tá sa napokon rozpustila v novej strane SDKÚ, kým Budaj skončil bez politického zázemia. Napokon, ani samo KDH tieto procesy vtedy takmer neprežilo.

Nedá sa však povedať, že by si partia poslancov, ktorým aktuálne hrozí, že sa im prudko skráti poslanecký mandát, nemala navzájom čo ponúknuť. Dzurindov projekt by sa v tejto situácii stal životaschopným už počas trvania tohto parlamentu. S budajovcami, Šeligom, Žitňanskou, Mičovským, Klusom a Miroslavom Kollárom by mali už 15 poslancov – viac, ako má súčasný Pellegriniho Hlas.

Systémový integrátor Dzurinda a jeho projekt by tak mohol po vylovení potápajúcich sa dezertérov zo všetkých brehov vstúpiť do ringu s relatívnou silou už teraz, a vďaka tomu byť aj viac na očiach a v predvolebnej kampani ponúknuť víziu, po ktorej sa v stredopravých kruhoch čoraz viac volá. Išlo by o fintu s nádychom roku 1998.

Nie je vylúčené, že táto partia sa zahráva aj s predstavou, že by sa Dzurindova dosiaľ len fiktívna „platforma“ mohla stať živou súčasťou novej Hegerovej vlády.

To je síce málo pravdepodobné, ale ak by sa Matovič nedohodol s Ficom na predčasných voľbách, určite by bola v hre.

Týmto manévrom by „platforma" zároveň splnila aj ďalšie zadanie od mnohých liberálnejších voličov. Odpísanie Matoviča, ktorý by nemal kam uhnúť. Ak by bola novovzniknutá partia dostatočne razantná, nie je isté, či líder OĽaNO dokáže zdržať zvyšky svojich poslancov v jednom šíku. Naozaj si budú chcieť proaktívne zrušiť výnosnú robotu trištvrte roka dopredu len preto, že šéf zavelil hlasovať za skrátenie mandátu a nové voľby?

Hľadať v takejto atmosfére 90 poslancov na predčasné voľby by mohlo byť ešte ťažšie, ako ukovať druhú vládu Eduarda Hegera. Napokon, ten sa vyhráža, že chce predstaviť akúsi „víziu pre Slovensko“. Ani jemu zjavne nie sú predčasné voľby po chuti.       

Nakoniec, neželá si ich ani Richard Sulík, ktorému by nový potenciálny partner pomohol vyriešiť jeho aktuálny pokus o kvadratúru kruhu, keď sa povalením vlády pokúsil o vznik nového Hegerovho kabinetu.

Za istých okolností by tak do seba mohlo zapadnúť viac zlomkov mozaiky, než sa na prvý pohľad zdá.

Vo vzduchu stále poletujú poslanci z Kiskovej strany. Aj tí náhle čelia výzve, ako sa zabezpečiť do budúcna. Dzurinda je pre nich jednou z čoraz sa zmenšujúceho repertoáru možností, ako svoju stranu zachovať nažive.

Spoločný projekt pod značkou "SDK´98" by mal vlastne len jedinú spájajúcu ideu: zjednocoval by ľudí, ktorí si chcú udržať poslanecký mandát čo najdlhšie a pritom sa tvária, že zachraňujú krajinu pred Ficom. Prípadne pred fašistami, ktorých títo samozvaní „demokrati" vidia číhať za každým kanalizačným poklopom.