Odišiel človek nádeje

Už som bol nervózny, tlačil som na pílu, naháňal som ho, nakoniec sme sa stretli doslova v hodine dvanástej.

Prijal ma vo svojej pracovni na lekárskej fakulte. Mal som rešpekt, prichádzal som k mužovi znamenitých vlastností, o ktorom som toľko počul. Aký je to asi manažér, ktorý dokáže dať dokopy tímy, ktoré pomáhajú v 35 krajinách sveta? Veď to je šialené! Okrem toho vedie vysokú školu, robí potravinové zbierky, spravuje dva útulky, pomáha, kde sa dá, a pochádza zo slávnej rodiny Silvestra Krčméryho. Žiadna hviezdička alebo celebritka. Poriadny človek s veľkým „Č“, muž činu a skutočných výsledkov.

„Tu si sadnite. Čo sa ma vlastne chcete pýtať?“ usmial sa na mňa, cez štrbinky očí mu prebleskli iskričky a prehŕňal sa ďalej v papieroch. „Óch, áno ten štedrovečerný rozhovor, no neviem, či sa teraz dostaneme do tej pohodovej vianočnej atmosféry,“ uškrnul sa.

„Tak si predstavme, že tu máme čečinu, sviečky, oblátky a kapra a mohlo by to fungovať,“ navodzoval som dojem Štedrého večera v týchto predpoludných hodinách. Vonku bolo chladno, no slnko žiarilo a jeho lúče prenikali neohrozene do kancelárie profesora.