Už som bol nervózny, tlačil som na pílu, naháňal som ho, nakoniec sme sa stretli doslova v hodine dvanástej.
Prijal ma vo svojej pracovni na lekárskej fakulte. Mal som rešpekt, prichádzal som k mužovi znamenitých vlastností, o ktorom som toľko počul. Aký je to asi manažér, ktorý dokáže dať dokopy tímy, ktoré pomáhajú v 35 krajinách sveta? Veď to je šialené! Okrem toho vedie vysokú školu, robí potravinové zbierky, spravuje dva útulky, pomáha, kde sa dá, a pochádza zo slávnej rodiny Silvestra Krčméryho. Žiadna hviezdička alebo celebritka. Poriadny človek s veľkým „Č“, muž činu a skutočných výsledkov.
„Tu si sadnite. Čo sa ma vlastne chcete pýtať?“ usmial sa na mňa, cez štrbinky očí mu prebleskli iskričky a prehŕňal sa ďalej v papieroch. „Óch, áno ten štedrovečerný rozhovor, no neviem, či sa teraz dostaneme do tej pohodovej vianočnej atmosféry,“ uškrnul sa.
„Tak si predstavme, že tu máme čečinu, sviečky, oblátky a kapra a mohlo by to fungovať,“ navodzoval som dojem Štedrého večera v týchto predpoludných hodinách. Vonku bolo chladno, no slnko žiarilo a jeho lúče prenikali neohrozene do kancelárie profesora.
„Pán redaktor, ale najprv sa pomodlime. Veď to nie je o nás, nech to je o Bohu,“ vyzval nás k spoločnej modlitbe. Prstom pokynul smerom, kde na stene visel kríž. Modlili sme sa.
Modlitba je zvláštna vec. Je to absolútne intímna záležitosť. Pre mňa osobne je dôležité, ak sa dokážem spolu s niekým pomodliť. Je to manifest skutočnej rovnosti. Veď aj kráľ a žobrák pokľaknú do prachu pred tým istým Ježišom. Bol som profesorovi vďačný, že to navrhol. Odvtedy čas začal plynúť trochu inak. Slávnostnejšie, pomalšie. Aj tie Vianoce boli akési bližšie.
Profesor Krčméry rozprával inak, ako rozprávajú profesori, vedci, politici alebo štátnici. Jeho poznanie bolo racionálne a vedecké, lenže malo to niečo ako ďalší duchovný rozmer, ktorý sa opieral o hlbokú znalosť a pochopenie Biblie.
Takéhoto človeka sa môžete spýtať aj na zmysel utrpenia. A profesor Krčméry ho počas svojho života videl viac než dosť. „Viete, človek nebol stvorený, aby trpel. Nebol stvorený pre peklo alebo pre očistec. Boh človeka stvoril do rajskej záhrady... Keď človek odmietol Bohom dané pravidlá, prišlo utrpenie.“ Profesor bol láskavý, ale zostával pravdivým. Vravel o tom, akú máme krásnu krajinu, ale akí dokážeme byť k sebe neprajní. Ako sa dokážeme podrážať a brať si vietor z plachiet. Na tieto jeho slová som si spomenul vždy, keď som cez koronu v komentároch pod článkami či rozhovormi s profesorom Krčmérym čítal temné priania anonymov, aby zomrel, aby zdochol, aby sklapol, aby nebol! Nedal sa odradiť. Ani vyhrážkami, ani urážkami. Obdivuhodný človek.
Bolo neuveriteľné, ako v tom krátkom rozhovore dokázal do všetkého vniesť aktualizačný moment. Keď približoval Vianoce ako čas, keď ľudia vyháňajú tehotnú ženu, s ktorou nechcú nič mať, rovnako, ako aj my dnes posielame ženy na potrat, namiesto toho, aby sme im pomohli. Keď hovoril o svätom Jozefovi, ako o človeku, ktorý nie vlastným pričinením zlyhal, lebo svojej milovanej žene nedokázal nájsť nič lepšie ako stajňu so zvieratami, v ktorej mala rodiť. Viete si predstaviť, čo to robilo s jeho sebavedomím? Koľko chlapov na svete je bez práce, koľkí nie vlastným pričinením sa nemôžu postarať o svoje deti. „Pozrite na to. Ježiš ako Boží syn sa mohol narodiť v paláci. Ale on sa narodil v maštali a jeho prvou kolískou bol válov, odkiaľ žrali zvieratá. To je úžasné a nepochopiteľné tajomstvo Boha. Potom sa zo Svätej rodiny stávajú politickí migranti, ktorí musia utiecť do Egypta, lebo Herodes dal povraždiť prvorodených a chcel zabiť malého Ježiša! To bol politický akt!“
Na otázku, aké boli profesorove najpamätnejšie Vianoce, odpovedal, že tie, keď padol režim v roku 1989 v Rumunsku. Svetom preleteli zábery z popravy Nicolae Ceaușescu a jeho manželky. Krčméry aj s ďalšími nadšencami zbalili lieky, čo boli v skladoch. Zrazu išlo zo Slovenska do Rumunska tridsať sanitiek. „Na Štedrý večer sme boli v Nadlaku. Sekuritate ostreľovalo humanitárne konvoje a namiesto betlehemskej hviezdy sme videli zapálené domy v Arade.“
V tom Krčmérymu zazvonil telefón. „Ajaj, pán redaktor, ja som už pred dvadsiatimi minútami mal byť na jednom dôležitom stretnutí. Mrzí ma to, toto, čo sme nahrali, vám musí stačiť.“
„Pán profesor, prepáčte, toto je málo. Musíme niečo vymyslieť...“
„Idem tam autom. Poďte som mnou, budete sedieť vedľa mňa a môžeme nahrávať ďalej. Cesta tam je desať minút, akurát to stihneme.“
Súhlasil som. Bol som zvedavý, na akom aute sa vozí takáto svetová kapacita. Na parkovisku sme sadli do Škody Fabia v základnej výbave. Boli to vlastne len kolesá, volant a karoséria. Aj som sa divil, že také niečo pustia v dnešnej dobe z fabriky.
„Pán redaktor, netreba investovať do vecí, ktoré majú cenu, no nemajú hodnotu. Peniaze treba použiť na dobro, nie na vlastné pohodlie,“ povedal, keď si všimol, ako zízam na tú jeho káru.
Brázdili sme bratislavskými ulicami, ja som kládol otázky, profesor odpovedal, tvárili sme sa, že je Štedrý večer.
„Čo by ste odkázali poslucháčom, pán profesor?“
V tom zmätku sme nechtiac obmedzili v jazde jedno vozidlo, ktoré na nás začalo zúrivo trúbiť a šofér búchal do volantu. Profesor Krčméry dal dolu okienko a išiel sa ospravedlniť.
„Kam kukáš!? Čo už máš Vánoce!?“ skríkol na neho vystresovaný a nahnevaný šofér zablokovaného auta.
„Prepáčte, nevidel som vás,“ ospravedlnil sa profesor.
Zavrel okienko a pokračovali sme v jazde. Nemohli sme sa udržať a schuti sme sa rozosmiali. Áno. Už sme mali Vianoce.
„Tak pán profesor, ešte raz, čo by ste odkázali našim poslucháčom?“
„Aby sme si odpustili. Vianoce, to je obrovská šanca pomeriť sa. To odpustenie si môžeme niesť celý život.“
Profesor Krčméry je už pri Ježišovi, pri svojom veľkom učiteľovi, ktorého tak miloval a ktorému tak obetavo slúžil. Česť jeho pamiatke.
Trefne to vyjadrili členovia akademického senátu od svätej Alžbety Mária Mojzešova a Daniel Dian.
„Zhodnotiť jeho život patrí iba tomu, ktorému on bezvýhradne dôveroval – Všemohúcemu Bohu Otcovi, Kristovi Vykupiteľovi a darcovi všetkých milostí Duchu Svätému.
My môžeme iba ďakovať Všemohúcemu za všetko a všetkých, ktorým dokázal vrátiť nádej do života prejavenú cez lásku objímajúcu biednych v núdzi a najmä vo vzťahu k imigrantom a utečencom.
Ako každý človek mal aj on svoj temperament a povahu, veríme, že tak ako my odpúšťame jemu, aj Boh milostivo zhliadne na neho a otvorí mu svoj dom.
Odpočinutie večne daj mu, ó Pane, a svetlo večné nech mu svieti!“
Profesor Krčméry zomrel 20. decembra 2022 vo veku 62 rokov.