Pri spätnom pohľade sa zdá byť čoraz jasnejšie, že nebol stíhaný za sexuálne delikty, ako sa písalo pred dvanástimi rokmi. Je trestaný za zverejnenie tajných dokumentov o amerických vojnách na Blízkom východe a o americkej zahraničnej politike. WikiLeaks obnažili americké vedenie vojny a dokázali niektoré vojnové zločiny, ktoré dnes nikto fakticky nespochybňuje.
Assange je obviňovaný z ohrozovania konkrétnych životov (informátorov v nebezpečných krajinách) svojou bezohľadnou politikou zverejňovania všetkého, čo znepokojuje Biely dom alebo Pentagón. Jeho úhlavní nepriatelia, ako napríklad Trumpov riaditeľ CIA Mike Pompeo, ho obviňujú, že zo svojej stránky robí „neštátnu spravodajskú službu“ nepriateľskú voči Spojeným štátom. Takže aj USA ho môžu považovať za nepriateľa štátu.
Agentúra WikiLeaks vtedy fungovala už štyri roky, ale až v apríli 2010 dostala nový impulz – zverejnením súboru tajných dokumentov z prebiehajúcej vojny v Iraku vrátane slávneho a šokujúceho videa z vojenského vrtuľníka Apache nad Bagdadom spred troch rokov.
Na záberoch vidno, ako vojaci pri nevydarenom zásahu uprostred mesta skosili viac ako desať civilistov z výšky 1,5 kilometra. Zábery sprevádza komunikácia posádky s veliteľským centrom, strelec vo vrtuľníku polohlasne „povzbudzuje“ jedného ťažko zraneného civilistu na chodníku, aby siahol po pohodenej zbrani a on ho mohol doraziť.
Zbraň v skutočnosti nebol kalašnikov ani raketomet, ale fotoaparát s podlhovastým objektívom; civilista bol miestnym spolupracovníkom agentúry Reuters. Zraneného muža zabijú až vtedy, keď na mieste masakry zastaví mikrobus a jeho vodič – otec vezúci svoje deti do školy – sa pokúsi poskytnúť zraneným prvú pomoc. Zomrie aj vodič a deti v aute sú ťažko zranené. Keď sa o nich dozvedia strelci, komentujú to tak, že za to môže ten, kto deti „zatiahol do boja“.
Video známe ako Collateral Murder je len symbolom série incidentov v Iraku, pri ktorých Američania najprv strieľali a potom sa pýtali. Video sa okamžite stalo virálnym, pre USA mimoriadne nepríjemným. O to trápnejším, že armáda dokázala incident vyšetriť v priebehu troch rokov a uzavrieť ho konštatovaním, že vojaci v skutočnosti nič nespáchali. Odmietla ukázať svoje vlastné zábery vedúcemu bagdadskej pobočky agentúry Reuters Deanovi Yatesovi a – ako Yates neskôr vyhlásil, keď videl Kolaterálnu vraždu na WikiLeaks – opakovane mu klamala.
V ďalších utajovaných materiáloch z Iraku do roku 2009, ktoré boli zverejnené v nasledujúcom roku, nájde čitateľ okrem iného údaje o 66-tisícoch zabitých civilistoch. Podobne Assange odhrnul závoj nad bojmi v Afganistane. V roku 2010 sa mu podarila ešte jedna veľká vec, takzvaná Cablegate: zverejnenie viac ako štvrť milióna diplomatických telegramov, ktoré raz budú, nie, ktoré sú už teraz jedinečným zdrojom pre novinárov a historikov.
Vďaka Assangeovi napríklad vieme, že súčasný riaditeľ CIA William Burns už v roku 2007 z Moskvy, kde bol veľvyslancom, varoval pred rozšírením NATO na Ukrajinu, pretože všetci Rusi, s ktorými hovoril, od Putinových goríl v Kremli až po jeho najostrejších liberálnych kritikov, by to považovali za porušenie „najjasnejšej červenej čiary“ (depeša 08MOSCOW265).
Sexuálna línia
Zlom v Assangeovom živote, o ktorom pochopiteľne nevedel, nastal štvrť roka pred Cablegate. Assange pricestoval do Švédska a správal sa ako rocková hviezda. O niekoľko dní neskôr sa vyspí s dvoma obdivovateľkami. Zrejme má odpor ku kondómom a v jednom momente má prvá žena dojem, že úmyselne roztrhol kondóm, ktorý mu vnútila. Druhá žena s ním potom má sex počas jednej noci bez kondómu, údajne v polospánku, teda v stave odovzdanosti. Neskôr si pani vsugeruje, že ju Assange mohol nakaziť vírusom HIV, a keď si uvedomí, že sa jej oplatí ísť na test až o tri mesiace, spojí sa s prvou ženou a obe spolu idú na políciu.
Plán je vymyslieť s pomocou polície správu o sexuálnom trestnom čine, ale nepodpísať ju ani nepodať a použiť ju len na zastrašenie Assangea, aby sám išiel na test. Dvojica však narazí na ráznu policajtku, ktorá vec okamžite klasifikuje ako znásilnenie a povie ženám, že je jej úradnou povinnosťou podať trestné oznámenie bez ohľadu na ich úmysly. Správa o sexuálnom predátorovi Assangeovi sa okamžite dostáva do švédskeho bulváru a od tejto chvíle celá vec žije vlastným životom.
Dôkladnú správu o rôznych procesných nezrovnalostiach, ktoré sa od roku 2010 týkajú Assangea, minulý rok vydal v knihe Nils Melzr, švajčiarsky profesor medzinárodného práva a donedávna osobitný spravodajca OSN pre mučenie a kruté zaobchádzanie. Napríklad: Po prvom provizórnom výsluchu švédski prokurátori Assangea už nikdy nevypočuli – ani v Štokholme, kde pre vyšetrovanie odložil svoj odchod o ďalší mesiac, ani v Londýne, kde na svojej webovej stránke naďalej zverejňoval výbušné tajomstvá.
To spôsobilo určitú patovú situáciu vo vyšetrovaní: Assange podmienil svoju cestu do Švédska na výsluch zárukou, že ho tamojšia vláda nevydá Američanom, ak by oňho náhodou požiadali. Naopak, švédska štátna zástupkyňa údajne z technických príčin odmietla Assangea vypočuť v Británii. Namiesto toho na neho vydáva európsky zatykač. Briti ho prvýkrát zatknú, slávny aktivista sa dostane na kauciu a po roku a pol domáceho väzenia, keď ho majú vydať do Švédska, povolia mu nervy a utečie na ekvádorské veľvyslanectvo.
V stiesnených podmienkach tu strávi nepredstaviteľných sedem rokov, čo je frustrujúce pre neho samého a čoraz viac aj pre jeho hostiteľov, a potom ho zamestnanci veľvyslanectva doslova vytlačia na ulicu, kde ho okamžite zatkne britská polícia. Za porušenie pravidiel, na základe ktorých bol prepustený na kauciu, mu hrozí jeden rok v britskom väzení. Mimochodom, švédske orgány nikdy nepokročili ďalej ako do štádia predbežného vyšetrovania, nikdy nepodali žalobu a oba sexuálne prípady sú medzitým premlčané.
V diere
Bezprostredne po Assangeovom zatknutí v Londýne požiadalo americké ministerstvo spravodlivosti o jeho vydanie na súdny proces do USA. Má byť súdený podľa zákona o špionáži z roku 1917, pričom najzávažnejším z osemnástich bodov obžaloby sa zdá byť obvinenie, že pomohol informátorovi americkej armády v Iraku a jeho hlavnému zdroju Bradleymu Manningovi (z Bradleyho sa neskôr stala transsexuálka Chelsea) prelomiť kódy k zabezpečeným počítačom armády.
V roku 2011, už uprostred ťahanice o vydanie do Švédska, boli na WikiLeaks zverejnené ďalšie stohy dokumentov bez toho, aby z nich zmizli mená konkrétnych ľudí. To je najvážnejšia kritika Assangea: že vo svojej horlivosti nestrážil informácie, ktoré zasahujú do súkromia cudzích ľudí, ako napríklad zdravotné záznamy niektorých občanov Saudskej Arábie. Na druhej strane kritici WikiLeaks nedokázali zdokumentovať prípad, v ktorom by v dôsledku tejto neospravedlniteľnej bezohľadnosti niekto prišiel o život.
V roku 2019 sa Assange dostal z faktického domáceho väzenia u Ekvádorčanov do väzenia Belmarsh pre ťažkých zločincov. Odtiaľ s pomocou svojej manželky Stelly, aktivistky a právničky, ktorá sa s ním predtým zblížila počas návštev v priestoroch veľvyslanectva do takej miery, že spolu majú dve deti, vedie právny boj proti vydaniu do USA. Jeho právnici tvrdia, že v Amerike ho čaká politický proces a že mu tam ide o život.
Tieto obavy práve nerozptýlili svedectvá anonymných predstaviteľov v novinách, že krátko po nástupe Donalda Trumpa (v tom istom roku 2017 WikiLeaks opäť pridala plyn a v zbierke dokumentov nazvanej Vault 7 zverejnila spôsoby, akými sa CIA nabúra do súkromných serverov a podobné kuriozity) sa vo vláde a v CIA diskutovalo o jeho odstránení. Londýn má s Washingtonom uzavretú zmluvu o vydávaní osôb a v tejto zmluve je výslovne zakotvený zákaz vydávania osôb na vyslovene politické procesy. Ministerka vnútra Priti Patelová však toto ustanovenie ignorovala a v lete schválila deportáciu. Assange teraz zúfalo apeluje.
Pomocník fašizmu
Ak mu pripisujeme status rockovej hviezdy, bolo by asi dobré si spresniť, že jeho fanúšikovia sa už dávno regrutujú na ľavici. Koniec-koncov, aj osudná cesta do Švédska sa uskutočnila na pozvanie sociálnodemokratickej strany. Veľké odhalenia z rokov 2010 – 2011 spopularizoval WikiLeaks výlučne prostredníctvom progresivistických novín. Počas funkčného obdobia Baracka Obamu vláda Assangea nestíhala najmä preto, že si uvedomovala, čo by to znamenalo: kriminalizáciu práve týchto novín a príslušných redaktorov.
Potom sa však niečo pokazilo a progresívna ľavica ochladla. Bývalý redaktor Guardianu Glenn Greenwald (držiteľ Pulitzerovej ceny za sériu článkov založených na materiáloch Edwarda Snowdena) teoretizuje, že Austrálčan si znepriatelil svoju politickú základňu tým, že v roku 2016 bezstarostne zverejnil dôkazy o machináciách v Demokratickej strane v prospech Hillary Clintonovej proti jej vnútrostraníckemu vyzývateľovi Berniemu Sandersovi.
To pomohlo Donaldovi Trumpovi k víťazstvu a WikiLeaks sa stala súčasťou konšpiračnej teórie progresívnej ľavice, podľa ktorej bola Trumpova kampaň úspešná vďaka pomoci Kremľa, ktorého bol podporovateľom zasa Assange. Nenašiel sa ani jediný dôkaz. Napriek tomu sa Assange ocitol medzi podporovateľmi fašizmu.
Kritici sprava i zľava mu upierajú status novinára, a teda aj právo odvolávať sa na slobodu tlače. Napriek všetkým svojim nedostatkom je Assange oveľa väčším novinárom ako väčšina súčasných žurnalistov, pre ktorých sú politické sympatie dôležitejšie ako stará povinnosť „písať o tom, čo je“. On bol ochotný odhaľovať špinavé tajomstvá vlád pravice i ľavice.
Spoločný list piatich hlavných ľavicových médií prezidentovi Bidenovi sa preto v dnešnej dobe javí ako zjavenie, zabudnutá lastovička z lepších čias. Po rokoch otáľania sa v prospech svojho občana vyjadril aj austrálsky premiér.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.