Istým spôsobom mal Robert Fico pravdu, keď sa s chuťou pohoršoval nad tým, že jeho márnotratný syn Peter Pellegrini si ani neprečítal zdôvodnenie návrhu na vyslovenie nedôvery Hegerovej vláde a rovno dal Sulíkovi potrebné podpisy poslancov Hlasu. Dnes sa totiž zdá, že Pellegrini popritom urobil ešte vážnejšiu chybu, a síce nespýtal sa Sulíka, aký bude jeho ďalší postup, ak sa náhodou podarí Hegerovej vláde vysloviť nedôveru. Pellegrini sa podľa všetkého uponáhľal v „odvolávacej“ rivalite so Smerom a ulakomil sa na možnosť, že tentoraz Hlas bude mať v rukách iniciatívu, ku ktorej sa Smer bude musieť chtiac-nechtiac pridať. Lenže, ako už bolo naznačené, nedomyslel možné dôsledky, a tak momentálne vyzerá ako ten, čo bol použitý, nie však na to, aby vláda padla, ale na to, aby sa z milosti Sulíka obnovila.
Autor komentára svojho času uvažoval, že Sulík odvolávaním vlády začal svoju, ako to sám nazval, životnú kampaň a dôvod, pre ktorý sa za tým účelom spojil s Pellegrinim je aj testovanie či príprava svojich voličov na budúcu možnú koalíciu s Hlasom.
Dodatočne treba priznať, že pre extrémne racionálneho Sulíka bola hlavnou pohnútkou dobre skrývaná emócia k Matovičovi. Napriek tomu, že predseda SaS vytrvalo zdôrazňuje, že z jeho strany nešlo nikdy o osobný spor s predsedom OĽaNO, a preto voči nemu nepodnikal osobné útoky, cieľom vyslovenia nedôvery vláde bolo v prvom rade pomstychtivé odstránenie Matoviča z funkcie ministra financií. A aj to napokon fakticky dosiahol, hoci knokaut číslo jeden ešte Matovič jemu vlastným kaukliarskym spôsobom odvrátil, keď v duchu vlastného legendárneho výroku „one time, next time“, vytrhol svoju podpísanú demisiu z ruky prezidentského úradníka. Tým však zároveň definitívne privodil pád vlády, čoho nevyhnutným dôsledkom bude aj jeho koniec ako ministra.
A tak nastáva druhé dejstvo, ktorému príliš neverili ani predkladatelia návrhu.
Tým dejstvom podľa všetkých papierových a racionálnych predpokladov mala byť dohoda na predčasných voľbách, prípadne zostavenie tzv. úradníckej vlády pani prezidentkou. Oveľa pravdepodobnejším východiskom sa však začalo ukazovať hľadanie novej väčšiny na pôdoryse starej koalície, čo sa obvyklej politickej logike vzpiera a opäť ju ako jeden z prvých odhadol najskúsenejší technológ moci na scéne Robert Fico.
Malo ísť a možno ešte aj pôjde o postavenie druhej Hegerovej vlády, ktorú by podporovala tá istá SaS, ktorá iniciovala vyslovila nedôvery tej prvej. Fakt, že s nápadom hľadať 76 poslancov prišiel práve Sulík, aby o dva dni túto iniciatívu zastavil, ale zase nie definitívne, je obrazom z Lode bláznov.
Čo z toho nakoniec bude? A ako je to vôbec možné? Asi tak, ako bolo možné, že pri schvaľovaní dohody s lekármi, ktorú napokon vyrokovala Hegerova vláda, vystúpil v parlamente Matovič, jej najsilnejší člen, a vyjadril vieru, že jeho poslanci túto dohodu neschvália. Ale schválili. Inak a jednoduchšie povedané, slovenská vládna politika je zasiahnutá a postihnutá sebazničujúcim vírusom iracionality. A týmto ochorením sa nakazil už aj Sulík, napriek tomu, že nepochybne sformuluje nepriestrelné excelovské argumenty, pre ktoré bude ochotný opäť vládnuť s tými, s ktorými sa pred časom nielen rozlúčil, ale ich ešte aj potopil.
A potom môže pokračovať aj tretie dejstvo, respektíve výživná repríza toho, čo nám koalícia už takmer tri roky predvádza a čoho ochutnávku nám už minister financií, ponúkajúci demisiu svojej demisie, ponúkol slovami: „SaS sa rozhodli zobrať ľudí za rukojemníkov a chceli im dopriať peklo.“ A dodal ešte aj čosi láskavé o krvavých očiach Sulíka a že slúži mafii. To, že Matovič bude deštruovať prípadnú vládu Heger II z poslaneckých lavíc, berme ako prírodnú zákonitosť a prihoďme si k tomu ešte aj prirodzené sólo správanie vládnych strán s blížiacim sa termínom volieb.
Ak už teda konečne začneme hodnotiť súčasnú postkoalíciu realisticky, dokážeme si predstaviť, aké pútavé, občas možno aj absurdné divadlo nás čaká. Lenže eskapáda odvolania a znovuvzkriesenia Hegerovej vlády môže mať svoje dopady aj na situáciu po voľbách.
Vráťme sa k Pellegrinimu a jeho Hlasu, ktorý bude podľa všetkého rozhodujúcim aktérom zostavovania budúcej vlády. Dnes sa mu črtajú dve možnosti – dvojblok so Smerom a k tomu do partie ešte niekto tretí, alebo širšia koalícia, v ktorej by favoritom číslo jeden na partnerstvo mala byť práve SaS. Ibaže práve od Sulíka dostal dnes Pellegrini lekciu, na akú sa len tak ľahko nezabúda.
Aj doteraz bol Sulík veľmi rizikovým koaličným spojencom, keďže má povesť rozbíjača vlád, a teraz k tomu ešte pridal čosi ako vierolomnosť, ktorou Pellegriniho nielen použil, ale aj ponížil. Veď ako sa dá dôverovať človeku, ktorý vás naláka na odvolanie vlády a na druhý deň ju pred vašimi očami začne skladať nanovo, akoby sa nechumelilo? Ak nič iné, zanecháva to pachuť a opodstatnenú pochybnosť, či sa s takým partnerom dá zostaviť stabilná vláda. Preto sa domnievam, že ak pri tvorbe novej vlády budú rozhodovať racionálne mocenské argumenty, tak potom práve výrazne stúpli akcie spojenectva Hlasu a Smeru. Navyše nepochybujem o tom, že Fico bude ochotný Pellegrinimu dať to, čo by mu Sulík nedokázal ani sľúbiť.
Zhrnuté a podčiarknuté: Sulíkov ľstivý a krkolomný manéver mu síce doprial vychutnať si víťazstvo nad Matovičom, ale zároveň tým nepriamo otvoril Ficovu otcovskú náruč voči Pellegrinimu. Asi je to ešte predčasné povedať, ale pre pobavenie to skúsme: Márnotratný syn je možno už na ceste domov.