Ako dieťatko vyrastajúce v dedinke Čunovo s rodičmi a starými rodičmi som si musel vytvoriť akúsi syntézu odlišných posolstiev, ktoré sa do mojej malej hlavičky dostávali. Posolstvo prichádzalo z mojej rodiny, od najbližších bytostí. Hovorili mi o tom, že chodí Mikuláš a potom Ježiško. Nepamätám si už akými cestičkami, ale aj komunistická štátna moc si presadila svoje a úspešne ma oboznámila s existenciou Deda Mráza, ktorý mal chodievať zhruba v tom istom čase.
Nebolo jednoduché zrovnať si to v hlave. Ale podarilo sa mi nejako zoradiť ich hierarchicky od toho najmenej významného po toho najvýznamnejšieho. Riadil som sa gradualistickou logikou, takže tou trojkou, ktorá prichádzala najprv, bol svätý Mikuláš. Potom Dedo Mráz. No a nakoniec prichádzal ten najdôležitejší, ako som usudzoval zo zvláštnej pozornosti mojich najbližších voči jeho príchodu, teda Ježiško. O tom nebolo pochýb, on bol zo všetkých troch ten najväčší king. On bol v podstate šéf aj Mikuláša, aj Deda Mráza. Cítil som, že pred ním sa zohne každé koleno na nebi i na zemi, len som to nevedel povedať tými slovami.
O pár rokov, keď som bol už školáčik, som pochopil, že Dedo Mráz mal marxisticko-leninsko-sovietsky pôvod a bol teda výsledkom – povedané dnešnými slovami pápeža Františka – ideologickej kolonizácie, a tak som ho postupne vytesnil zo sveta skutočnosti do sveta filmovej rozprávky, v ktorej ho doteraz akceptujem a uznávam. Svätému biskupovi Mikulášovi, ktorého som považoval za menej významného ako Morozka, sa týmto ospravedlňujem.
Ako Ježiško zazvonil
Prvé Vianoce, ktoré mám v pamäti, boli v roku 1962. Boli šťastné, veď karibskú raketovú krízu sme prežili, svetová vojna neprepukla. Na Štedrý večer ma stará mama inštruovala, že keď Ježiško nepozorovane prinesie do obývačky darčeky, tak zazvoní na zvončeku. Tak som čakal v rodinnom kruhu v kuchyni (veď kde inde by sa na dedine asi mala celá rodina zdržiavať, ak nie v kuchyni, všakže).
Zrazu som začul hlas zvončeka (asi to bola stará mama, usudzujem), tak som nadšene zvýskol: „Už zvonííí!“ V kuchyni vypukol zmätok, lebo otec a mama, nevediac nič o signáli určenom pre vnúčika, sa vydesene domnievali, že hovorím o kostolnom zvone a oni už meškajú na svätú omšu. Všetko sa vysvetlilo, šli sme k stromčeku, pod ktorým som si našiel pekný plechový parný valec. Potom šli všetci na omšu, len starý otec ostal a hral sa so mnou.
Zimy vedeli byť na Vianoce parádne
K Vianociam patrila riadna zima so snehom a sánkovačkou. V rodnom Čunove, ktoré je ploché ako doska a kopčeka tam niet, sa sánkovať nedalo, ak nerátam trojmetrový svah na hrádzi pri Dunaji. Ale keď sme sa presťahovali do bratislavského Starého Mesta, dalo sa skvele sánkovať po uliciach, ktoré sa zvažovali značne strmo z Malých Karpát. Tak napríklad na Bradlianskej (vedľa takzvanej Červenej nemocnice). Áut na nej nebolo, boli to šesťdesiate roky. Ulica kolmo ústila na Palisády, po ktorých chodili trolejbusy, ale veď na sánkach sa dá dobre brzdiť nohami, no nie?
Spomínam si na výrastka, ktorý sa tam lyžoval – na plechových garnižiach, na ktoré sa vešajú záclony. Medzi nami, malými chlapcami, vzbudzoval všeobecný obdiv. Veľmi sme ho uznávali. Veď dokonca ani často nepadal. Bol to hrdina.
To čakanie: aj príjemné, aj nekonečné...
Pred Vianocami sa kadečo pečie. Pomáhal som mamičke miešať všelijaké krémy. Mamička mi tolerovala, keď som občas varešku oblizol, patrilo to k atmosfére.
Na Vianociach je pre dieťa iba jedna vec ťažká. Keď už chýba iba niekoľko hodín do rozbaľovania darčekov. Tá ťažká chvíľa pre mňa v období života na Palisádach nastávala tak okolo štvrtej pred Štedrým večerom, keď ma rodičia poverili, aby som vzal malú sestričku na prechádzku. Asi tak na hodinu, aby mohli ozdobiť stromček a dať podeň darčeky. Nech má sestrička prekvapenie. Tá hodina vláčenia sa okolo bloku bola nekonečná. Ale keď sme sa vrátili, potom už všetko bolo také, aké má byť.
Ako som na Vianoce miništroval
Keď som mal desať, začal som miništrovať v kapucínskom kostole. Miništrant musí počas svätej omše občas niečo preniesť z miesta na miesto, niečo podať, prípadne prečítať prosby veriacich, pri Premenení zazvoniť zvončekom a tak ďalej. Dával som prednosť sledovaniu, aby to robili iní spoluminištrujúci, v dôsledku čoho som sa nikdy nenaučil, čo treba kedy robiť. Potom som už vždy len dúfal, aby som na nejakej omši nebol jediným miništrujúcim, lebo by som to doplietol. Raz sa už schyľovalo k tomu, že budem jediný, ale na poslednú chvíľu došiel starší kolega, takže som počas omše opäť mohol iba nečinne postávať či posedávať. Tak som sa ako malé kresťanské dietko naučil chápať, čo je to tá Božia Prozreteľnosť, ktorá bdie nad človekom.
Na Vianoce 1967 som miništroval na polnočnej omši. Bolo to skvelé. Miništrantov bolo ako hadov, vari zo dvadsať. Sakristia bola nimi preplnená. Suknice aj dlhé košele sa rozobrali a na mňa ostala iba suknica, čo bola na páse trochu roztrhnutá, takže mi padala. Už sme stáli všetci vedľa oltára, bol som v zadnom rade a nebolo ma ani vidno. Pán kostolník u kapucínov bol známou postavou, obetavý, verný syn Matky Cirkvi, skutočný pilier. Starší ľudia si ho budú pamätať: mal viditeľný nervový tik, mykalo mu hlavou. Všimol si, že moja garderóba nesedí, pomykal hlavou a poslal ma vymeniť si ju. V sakristii som napokon našiel suknicu, ktorá bola v poriadku, a vrátil som sa k oltáru. Pán kostolník mi povedal, že on mal na mysli, že si mám dať čistú košeľu, lebo pred Vianocami boli všetky dočistučka vyprané a vyžehlené, pričom ja mám na sebe nejakú, čo sa nedopatrením do čistiarne nedostala. Zdalo sa mi, že hlavou mu už myká ešte o čosi viac. Tak som šiel do sakristie ešte raz a potom som už bol ako zo škatuľky.
Slávnostné omše u kapucínov boli úžasné. Veriaci tam vedeli spievať a robili to s chuťou.
Verte alebo nie, ale ráno po polnočnej som už šiel opäť miništrovať na ôsmu. Nepamätám si, či to bolo pre nejaký nával zbožnosti, alebo som chcel urobiť radosť mamičke, alebo preto, lebo sme po omši mali dostať od pána kaplána nejaké darčeky. V každom prípade, miništranti dostali pomaranč a žuvačku. Ale nie takú obyčajnú malú pepermintovú, čo stála korunu, ale takú podlhovastú, sladkú „bubble gum“, čo stála dve koruny päťdesiat s obrázkami Mickey Mouse a káčera Donalda. Dali sa s ňou robiť úžasne veľké bubliny. To posledné mi bolo na nič, lebo som tie bubliny robiť nevedel. Nevedel som napríklad ani hvízdať na prstoch. Nebol som na také veci.
V roku 1968 sme sa presťahovali do bratislavskej časti Nové Mesto a dominištroval som.
Osobitosti Vianoc za socializmu
Za socializmu bolo treba prekonávať určité zásobovacie ťažkosti pri materiálno-technickom zabezpečení Vianoc. Na kapra sa stálo v rade veru nie krátko. Naozaj, aj dve hodiny to mohli byť. Spomínam si, že keď sa ktosi predbiehal, jeden pán v hundrajúcom a podupkávajúcom dave ukazoval legitimáciu poslanca – neviem, či Slovenskej národnej rady, alebo Federálneho zhromaždenia, a hovoril: pozrite sa, ani ja by som tu nemusel čakať v rade, ale čakám. Myslel to dobre. Dav pohundrával a podupkával ďalej. Ja ako trinásťročný som si kládol otázku: čo sú to tí poslanci?
Druhým problémom bol vianočný stromček. Borovíc akosi nebolo, boli len smreky. Kultúra predaja nebola ktovieaká, ľudia si prehadzovali stromčeky, už riadne sploštené, z kopy na kopu. Niekedy sa podarilo kúpiť pekný, niekedy to bolo horšie. Veľmi tragický sme mali v roku 1970. Opadaný bol značne už v okamihu kúpy, a ešte aj riedky. Doma sme ho dorábali, starý otec, manuálne zručný, prevŕtaval jeho kmeň a zastokával doň dodatočné, zahusťujúce vetvičky, ktoré sme na trhu pozbierali zo zeme. Naozaj ho vylepšil, všetka česť. Ale vianočný stromček je vlastne pekný vždy. Je totiž vianočný.
Vianoce predstavovali pre režim určitý problém. Čo má vysielať televízia v štáte, kde sa vládnuca komunistická strana riadi takzvaným vedeckým svetonázorom, ktorý nevie stráviť Ježiška? Maskovalo sa to klišé o sviatkoch zimy a nahrádzalo sa ľudovosťou a folklórom. A tak sa vysielal Kubo, Rysavá jalovica a podobne. Boli to perfektné filmy. Len neboli náhradou za Ježiška. Na Ježiška sa chodilo do kostola, kde boli pekné betlehemčeky. Najmä ten u kapucínov. Tuším ho mali ten istý už od vynájdenia elektriny. Figúrky pastierikov, klaňajúcich sa Ježiškovi, sa na kruhovom páse pohybovali okolo jasličiek dookola.
Keď sme sa takmer pred štyridsiatimi rokmi nasťahovali už s tromi malými deťmi do nášho petržalského paneláka, so susedmi, s ktorými sme sa ešte dobre nepoznali, sme sa rozprávali o nadchádzajúcich Vianociach, o darčekoch a tak. Prehodil som: k nám chodí na Vianoce Ježiško. K nám tiež, odvetila susedka. Skrátka, Ježiško popri funkcii Spasiteľa sveta plnil aj funkciu dorozumievacieho hesla.
Vianoce a knihy
Vianoce, to sú darčeky a pre mňa najlepším darčekom boli knihy. Chcel som pod stromček len a len knihy. Knihou môjho života je jednoznačne Z rozprávky do rozprávky s chutnými ilustráciami Heleny Zmatlíkovej. Dostal som ju na Vianoce 1965. Je viacgeneračná. V 80. rokoch som z nej čítal mojim deťom, teraz z nej čítavam vnukom. Je už značne ošúchaná a v mojej obľúbenej rozprávke Figliar Abunuvas je odtrhnutá polovica strany. Neviem, kto to urobil. Asi ja.
Keď som už bol pokročilý školák, nemal som žiadny záujem o prekvapenia, vedel som presne, ktoré knihy chcem pod stromčekom nájsť. Aj som ich tam našiel, veď som si ich sám kupoval. Samozrejme, za peniaze rodičov.
S knihou som zažil aj vianočný zázrak. Bolo to v roku 1970, chcel som Gričskú čarodejnicu od Marije Jurič Zagorky, to vtedy na Slovensku veľmi frčalo. Neviem prečo, ale ten nákup som stále odkladal a šiel som ju kúpiť až pár hodín pred Štedrým večerom. Prešiel som všetky kníhkupectvá v centre, knihu nikde nemali. Ako posledné som skúsil kníhkupectvo na Obchodnej. Predavačka popozerala police a oznámila, že už to nemajú. Smutný som blúdil po kníhkupectve. Zrak mi padol na zasklený pult. Pod sklom bol pohodený na iných knihách jeden výtlačok Gričskej čarodejnice. Vypýtal som si ho a odchádzal som domov s poznaním, že zázraky sa dejú. A práve na Vianoce.
Pred Vianocami treba poriadne poupratovať
Pred Vianocami treba byt upratať. Rodičia odo mňa vianočné upratovanie vyžadovali, tak som bol na to zvyknutý. Teda myslel som si, že som na to zvyknutý. Čo to je poriadne vianočné upratovanie, to ma naučila až moja milovaná manželka po svadbe pred našimi prvými spoločnými Vianocami.
Upratovali sme tri dni. Večer tretieho dňa sa mojej manželke zdalo, že by som mohol ešte pozametať komoru. Mne sa zase zdalo, že podlaha v nej je bieloskvúco čistá, veď som ju aj poupratoval hneď v prvý deň nasucho i namokro. Poslúchol som, demonštratívne som zobral zmeták a pozametal som domnelé nečistoty na kôpku. Kôpka prachu mala rozmery asi dva krát dva milimetre. Naslinil som si prst a tú hŕstku som ním zotrel z dlážky. Spýtal som sa mojej milovanej, či je to už teraz v poriadku. Je možné, že v mojom hlase už znelo určité podráždenie. Mierne zvýšenými hlasmi sme si však všetko vysvetlili a dobre to dopadlo. Moja milá pani uznala, že manžela netreba skúšať nad jeho sily, veď ani Pán Boh to s človekom nerobí, a že netreba upratovať tri dni, veď dva a pol dňa úplne stačí. Ja som si zase znova uvedomil, ako dobre som sa oženil, lebo ma má kto povzbudzovať na udržiavanie poriadku.
Myslíte počas Vianoc na blížnych?
Moja milovaná mamička mi prakticky ukazovala, že i na Vianoce treba myslieť na iných ľudí, ktorí si v tej chvíli nemôžu vychutnávať chvíle v rodinnom spoločenstve.
Na Palisádach nad nami bývala stará pani Weinbergerová, židovka starej, odchádzajúcej Bratislavy. Miesto „prosím vás“ hovorila bratislavským akcentom „prosemich“. Bola úplne osamelá, mala len nejakú kamarátku Bertu, ale aj tá sa potom pominula. Nábytok v jej obývačke bol svedkom minulých lepších čias. Už zle videla i chodila, tak som jej v zime nosieval raz týždenne z pivnice za vedro uhlia. Raz za mesiac mi za to dala päť korún, no niekedy len tri päťdesiat. Ale bral som to tolerantne, veď dôchodky neboli vysoké.
Cítil som, že vo svete pani Weinbergerovej Ježiško nie je téma, ale zato Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov nás spája. Občas ho spomínala.
Keď sme sa presťahovali na iný koniec Bratislavy, moja mamička popri tom všetkom štedrovečernom zhone ešte vždy stihla upiecť malú tortu (vždy mala čokoládovú polevu), ja som sadol na električku a tortu som zaniesol pani Weinbergerovej. Dvere mi otvárala trochu ustráchane, ako to už starí, osamelí ľudia robia. Zaželal som jej pekné Vianoce (o Chanuke som netušil) a ona ďakovala mamičke. Naposledy som jej tortu doniesol na Vianoce 1971.
Keď som bol ministrom, zvykol som na Štedrý deň navštíviť s napečenými koláčikmi policajtov alebo hasičov. Len tak, aby som si uctil tých, čo pracujú vtedy, keď všetci ostatní sú vo svojich rodinách.
Samozrejme tí, čo takto slúžia, nie sú na tom najhoršie, lebo sa k svojim rodinám vrátia. Horšie sú na tom tí, čo sa nemajú kam vrátiť, lebo sú bez domova. Občas sa snažím pomôcť im, ale mal by som asi viac.
No a potom sú takí, ktorým neviem, ako mám pomôcť, už len modliť sa. Napríklad tí bojujúci vojaci.
Odkrútil som si rok vojenskej služby ako veliteľ motostreleckej čaty. Motostrelci cvičia buď útok, alebo obranu. Cvičenie obrany znamená najmä kopanie zákopov. Vojak si vykope okop ležiaceho strelca, potom pokračuje a urobí si z neho okop kľačiaceho strelca a potom ho prehĺbi na okop stojaceho strelca. Nepríjemné je, keď spodná voda na dne okopu vytvorí pekne hlbokú kaluž. Nezabudnem ten pohľad na takto zavodnené okopy v divočine vojenského výcvikového priestoru Dobrá voda na Šumave. Nikto, samozrejme, nenútil vojakov, aby sa do tej vody postavili. Veď bol mier. Na dnešnej Ukrajine mier nie je. Ak sa v obrane zakopaný ukrajinský vojak neskryje, priletí guľka alebo delostrelecký granát alebo dron zhodí granát. Naozaj, už len modliť sa.
Na prvé Vianoce počas prvej svetovej vojny na západnej frontovej línii vznikali spontánne neformálne prímeria. Francúzski a nemeckí vojaci vyšli zo zákopov a spolu spievali koledy a vymieňali si cigarety. Počas ďalších Vianoc to už tak nebolo.
Zamýšľam sa dnes nad tým, ako myslieť na tých, ktorí nevyznávajú našu vieru. Dôležité sú konkrétne ľudské stretnutia a drobné gestá.
Vianoce, keď ste už naozaj, ale naozaj dospelý
Už som vo veku, keď materiálne darčeky nie sú také dôležité. Niežeby som sa nepotešil fľaši dobrého koňaku. Ojojój, to sa určite poteším. Ale viac ako kedysi viem, že darom sú ľudia jeden pre druhého. Darom je, keď nesieme bremená druhých a oni zase tie naše. Darom je, keď je spolu moja košatejúca rodina.
Last but not least. Keď sa počas omše modlíme nicejsko-carihradské vyznanie viery, skláňame hlavy na znak úcty a vďaky práve pri slovách: „A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Tým hovoríme o najhlbšom zmysle Vianoc.
Syn Boží zostupuje k nám, nehodným, v čase našej morálnej núdze, aby s nami znášal všetko okrem hriechu. Tak je najväčším možným Darom. Nádejou.
Milí priatelia, tieto slová som pre vás napísal v prestávkach medzi umývaním okien, plnením napečených koláčikov lekvárom a inými podobnými činnosťami.
Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa! Pekné Vianoce!