Čo vás na vianočnom príbehu neprestáva fascinovať?
To, že Pán Ježiš Kristus k nám prišiel tým úplne najprirodzenejším spôsobom. Ako jeden z nás, ako malé dieťa. Mohol prísť ako silný panovník, významný politik alebo s okázalosťou kráľa. On prišiel v pokore ako krehké dieťa.
V rovine pocitov by sme to mohli ako zadefinovať?
Radosť. To je to správne slovo. V Písme nachádzame slová anjela adresované pastierom, v ktorých hovorí o radosti: „Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ Takže tá vianočná radosť je namieste. Do tmy sveta, do všetkej tej zloby prichádza svetlo, záchrana.
Oslovuje ešte tento fenomén radosti ľudí?
Áno. Vnútornú radosť ľudia prežívajú už pri príprave Vianoc. Keď sa chystajú aj tie vonkajšie veci. Keď sa zdobí stromček, keď sa kupujú darčeky pre tých, ktorých máme radi. Tam je vždy radosť. Radosť panuje aj v mysli, v predstavách, keď si vizualizujeme, ako asi bude vyzerať spoločná večera, spoločné stretnutia alebo návšteva chrámu. Všade vnímam radosť. Odhliadnuc od týchto vonkajších aspektov, našou úlohou ako duchovných je poukazovať na fakt, že všetky tieto drobné radosti smerujú predovšetkým k Ježišovi, ukazujú na podstatu Vianoc – na Ježiša. Všetko smeruje k Vykupiteľovi. Ak by to nesmerovalo k Pánovi Ježišovi, Vianoce by stratili zmysel.
Predsa len, neodpustím si provokáciu, mohli by byť Vianoce bez Ježiša?
Bez Ježiša? To by boli pohanské Vianoce.
Napriek tomu Vianoce slávia aj neveriaci ľudia. Čo je na tomto sviatku také univerzálne príťažlivé?
Je to príležitosť, keď môžeme byť k sebe lepší. Všetky tie dobročinné zbierky a poskytovaná pomoc, to je prirodzená túžba v srdci človeka, túžba pomáhať iným. Aj neveriaci ľudia sa môžu zamyslieť nad zmyslom života a všetkých vecí, ktoré robia. Môžu uvažovať nad dobrom a zlom, životom a smrťou. Vianoce sú inšpiratívnym a provokatívnym časom.
Dokonca mne neprekáža ani toľko kritizovaný vianočný gýč. Veď aj to je ďalší z dôkazov, že sme ešte stále nerezignovali na posolstvo Vianoc. To vianočné, že sa nám narodil Spasiteľ, vyvoláva v človeku niečo neodolateľne príťažlivé.
Mohol by byť okrem radosti v centre Vianoc aj pokoj ako vlastnosť Boha?
Pokoj je jeden z podstatných atribútov Boha. Nakoniec aj chválospev anjelov znie: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľudom dobrej vôle.“ Cez Ježiša prichádza pokoj. On nám ho dáva tu na zemi svojou milosťou, odpustením hriechov. A dokonalý pokoj nám sľúbil v nebi.
Keď sme sa pred časom rozprávali, boli ste po stretnutí s ukrajinským evanjelickým biskupom Pavlom Schwarzom. Ten hovoril prekvapivú vec, že mnohí ľudia utekajúci z Ukrajiny nemajú takmer žiadnu skúsenosť s kresťanstvom. A že my, ktorí ich prijímame, sme vlastne pre nich apoštoli a podľa nás budú posudzovať všetkých ostatných kresťanov. Čo myslíte, obstávame v tejto skúške?
Zosnulý pán profesor Vladimír Krčméry nasadzoval život na pomoc druhým ľuďom. Robil to nesmierne obetavo a nezištne. V tom je dôveryhodný. Aj my budeme dôveryhodní, ak budeme vedieť pomáhať ľuďom v núdzi bez ohľadu na ich politickú príslušnosť či vierovyznanie. Tu netreba veľa slov. Tu treba konkrétny skutok lásky. Inak mne je to zaťažko povedať, nemám odstup. Ale veľmi dobre by nás vedeli zhodnotiť neveriaci. Myslím, že by nám pravdivo povedali, či je naše svedectvo o Ježišovej radostnej zvesti pravdivé, alebo nie.
Pochádzate z farárskej rodiny. Bolo vás šesť súrodencov. To je už dnes nezvyčajná situácia. Aké ste mávali Vianoce?
Otec bol farár aj v Lazoch pod Makytou. Vianoce z tohto miesta mi asi najviac utkveli v pamäti. Díval som sa na svet detskými očami. Aj to človeku robí to kúzlo Vianoc. Boli to Vianoce idylické, ako z obrázku, zasnežené, s voňajúcim živým stromčekom, so žiariacimi oknami kostola. Bolo prítomné to napäté očakávanie. Čo bolo trochu iné, tak to bola realita, že Vianoce sú vo farárskej rodine pracovným časom. Otec prichádzal zo služieb Božích unavený a vyčerpaný. To som ako farár zažil aj ja, keď som prišiel zo služieb Božích unavený a vystresovaný a musel som si dávať pozor, aby som druhým doma nepokazil vianočnú náladu. Kedysi nebolo toľko hojnosti a Vianoce boli viac zamerané do rodiny, do domácnosti. Dnes ľudia chodia aj do hotelov či do exotických destinácií. Napokon, aj vianočné trhy a podujatia v našich mestách sú skôr také otvorené k širšej spoločnosti, nie do úzkych komunít.
Po rokoch, už ako biskup som sa vrátil na Vianoce do tohto kostola, ale do lavice. Neslúžil som. Chcel som tú vianočnú atmosféru prežiť ako kedysi, ako dieťa. Všetko bolo takmer rovnaké, no predsa celkom iné.
V čom?
Už chýbali tie detské oči.
Čo darčeky? Je namieste pýtať sa muža v zrelom veku – a ešte k tomu biskupa – na darčeky?
Ale áno... (smiech) Keď som bol dieťa, mimoriadne ma potešilo, keď som dostal stavebnicu Merkur aj s takým elektromotorčekom. Skladal som si z toho rôzne vozidlá, bolo to skvelé. Ja mám problém s darčekmi. Neviem, komu čo kúpiť, a cítim sa previnilo, keď nedokážem mojim najbližším trafiť ten správny darček.
Pamätáte si na svoje prvé Vianoce vo farárskej službe?
Bol to paradoxne návrat domov, bolo to v Lazoch pod Makytou, kde sme vyrastali. To bolo aj moje prvé pôsobisko. Na tie Vianoce nikdy nezabudneme. Dostali sme ten najkrajší dar. V tom roku sa narodil náš prvý syn, my sme ich teda slávili s dieťatkom. Takisto sme sa potom tešili z každého ďalšieho dieťaťa. Máme ich s manželkou tri.
Niekto raz povedal, že každé novonarodené dieťa znamená, že Boh to s nami ešte nevzdal. Je tam také vianočné prepojenie. Zrejme to bol jeden z Božích zámerov, keď prišiel na svet ako dieťa, aby každý, kto vidí jeho príchod, mohol vnímať nádej. Veď s Ježišom sa začala písať nová etapa ľudstva, začal sa rátať čas pred Jeho narodením a po Jeho narodení.
Z profesijného hľadiska je rozdiel medzi službami Božími cez rok a cez Vianoce? Vy ako farár ste to vnímali?
Je to veľký rozdiel a veľká výzva pre farára. V kostole je zrazu mnoho ľudí, ktorí prichádzajú do kostola raz za rok. Na jednej strane máte radosť, že je plný chrám. Je to príležitosť. Na druhej strane je tu obava, či tú príležitosť využijete. Skončia služby Božie a vy sa pýtate, či tí ľudia odišli domov s nádejou, s motiváciou hľadať Krista, či sa ich niečo dotklo, či vnímali tú evanjeliovú zvesť. Alebo či to nebola len premárnená príležitosť. To je veľmi frustrujúce, ak máte pocit, že ste nedokázali tým ľuďom pomôcť uprieť oči na Krista.
V rámci bohoslužieb je dôležitá kázeň. Ako to vnímate? Veľa sa naprieč cirkvami hovorí o kazateľskej kríze.
Nájdu sa aj autentickí, poctiví biblickí kazatelia. Kazatelia, ktorí študujú a vkladajú do toho srdce. Ale máte pravdu. Je tu istá forma krízy zvestovateľov Slova. Formálne sú kázne obvykle v poriadku, ale niečo im chýba.
Dá sa to konkretizovať?
Chýba tam autentickosť, srdce. Ľudia musia vidieť a počuť, že to, čo ohlasujem, aj žijem a tomu verím. Že to mám hlboko v srdci. Zdá sa mi, že sme dospeli do takého štádia, že ani ľudia, ktorí prídu do kostola, nič od kázne nečakajú. A keď v nej zaznie niečo, čo sa dotkne ich vnútra, keď začujú nejaké posolstvo, tak sú z toho prekvapení.
Ďalšou vecou je, že kazatelia nechcú prichádzať do konfliktov alebo nechcú byť kritizovaní. Ale pozrite na Jána Krstiteľa. Hovoril pravdu, a tým bol príťažlivý. My sa bojíme odmietnutia. Ak je zvesť autentická, musí zaťať do živého, bez ohľadu na to, že prinesie odpor alebo kritiku.
Podobné je to aj s novinárčinou, ale nakoniec aj v umení. A to slovenské „Nehas, čo ťa nepáli“ zrejme hovorí za všetko. Poďme však ešte k Vianociam. O Vianociach sa hovorí ako o čase zázrakov. Vy ste nejaký videli?
Nedávno na Floride. Pozval ma tam môj priateľ. Chcel nám ukázať projekt The Lutheran Haven. Je to systém dobre fungujúcej „haven útulne“. Mestečko, kde môžu dožiť ľudia, ktorí slúžili v luteránskych cirkevných zboroch po celej Amerike. Je to niečo neuveriteľné. Tá atmosféra, ktorá tam panuje, akí vedia byť k sebe milí, všímaví, pomáhať si. Spočiatku sme mali dojem, že to je kvôli hosťom zo Slovenska, akoby trochu „na efekt“. Ale oni sú takí stále. Toto miesto dáva dôstojnosť aj ľuďom vo vysokom veku. Je o nich perfekte postarané až do konca. Oni sa starali celý svoj aktívny život o druhých, teraz sa cirkev stará o nich.
Celý tento príbeh sa začal pred sto rokmi, keď do Ameriky emigroval Andrej Duda z Velčíc pri Trenčíne. Na Floride, ktorá v tom čase bola nelukratívnou a ťažko obývateľnou časťou Ameriky, s pôdou prevažne močaristou a piesčitou, začal pestovať stopkový zeler a neskôr skúpil ohromné pozemky pre svoje farmy. Rodina Dudovcov zbohatla, keď sa Florida stala vyhľadávaným miestom pre život. Na ich príbehu je najkrajšie to, že v ich živote bola vždy v centre viera v Ježiša Krista. Najprv postavili malinký drevený kostol. Po 25 rokoch kostol murovaný a po ďalších 25 rokoch kostol, do ktorého sa zmestí okolo tisíc ľudí.
Keď som sa tých ľudí pýtal, čo stojí za ich úspechom, jednoducho odpovedali, že Božie požehnanie. Bez toho by nič nebolo. A tiež súdržnosť rodiny. Bol som uchvátený ich dôverou v Boha a bol som hrdý na to, že sú pôvodom Slováci.
Koncept Lutheran Haven by sme chceli s ich pomocou preniesť aj na Slovensko. To by bol ďalší zázrak.
Čo by ste ľuďom popriali do tohto sviatočného času?
Pán Ježiš Kristus neprišiel preto, aby sme mali lepšiu náladu alebo aby sme zažívali sviatočnú atmosféru a boli na seba aspoň na chvíľu lepší. Nie. On prišiel preto, lebo bolo zle. Ľudia boli stratení v hriechu a nevedeli ako ďalej. Prišiel, aby nás zachránil. To je podstata.
Ideme do ťažkých čias. Budeme potrebovať vytrvalosť. Ale musíme mať na pamäti, že nás ako ľudí neurčuje to, z čoho máme strach. Lebo môžeme mať strach z budúcnosti, z nukleárnej vojny, z finančnej či ekologickej krízy. Ale to je málo na človeka. Nás ako kresťanov určuje viera v Ježiša Krista. V ňom je naša budúcnosť. Ak by sa aj veci nezlepšovali, Kristus je ten dôvod hľadať to, čo má skutočne cenu. Vianoce preto tak žiaria, lebo to svetlo zažiarilo v kontexte hlbokej tmy.