Príbeh otca a syna

Ciriaco nekomunikoval s nikým od svojich šiestich rokov. Odkedy mu bola diagnostikovaná encefalopatia, vážne poškodenie mozgu. Nebyť Gioacchina, ktorý si ho osvojil a začal sa oň starať, zostal by v sebe uzavretý ako zapečatený „hrob“. Jedného dňa sa ale tento hrob otvoril. Pre Ciriaca to bol deň pozemského „vzkriesenia“. Dnes píše poviedky, básne a texty piesní.

Gioacchina (Joachima) som spoznal ako mladého nadaného ikonopisca a maliara fresiek. Stretli sme sa niekedy okolo roku 2000 pri Rimini. Zoznámili nás spoloční priatelia. Pamätám sa, že mi rozprával s veľkým zápalom o jeho ikonopiseckých skúsenostiach a že sme sa tejto téme venovali dosť dlho, pretože som mu kládol otázku za otázkou. V tom čase som bol totiž intenzívne vnorený do štúdia diela Pavla Florenského včítane jeho filozofických textov o ikonách Ikonostas a Obrátená perspektíva, takže ma zaujímal Joachimov názor na niektoré myšlienky tohto autora.