Boli to Rusi, ktorí neznášali Lenina a boľševikov, takzvaných červených Rusov. Dlho sa vymedzovali voči sovietskemu režimu, nádej v Rusku videli po roku 1991. Dnes sú opäť v zložitej situácii, pokúsim sa objasniť prečo.
Najskôr si však vyjasnime pojmy. Takzvaná prvá vlna ruskej emigrácie, ku ktorej došlo po roku 1917, bola masívna. Rusko vtedy opustilo (podľa rôznych prepočtov) od 1 do 3 miliónov ľudí. V literatúre sa možno niekedy stretnúť aj s väčším číslom, pretože niektorí autori zahŕňajú aj celé obyvateľstvo Fínska, Poľska a pobaltských krajín, ktoré sa vtedy stali nezávislými. Nie je to však korektné, pretože títo bývalí poddaní Ruskej ríše sa nikam neprisťahovali, nemali by byť preto považovaní za migrantov.
Menej známe je, že drvivá väčšina z tých, ktorí odišli, sa v priebehu nasledujúcich pár rokov vrátila domov. Ich osud v komunistickom štáte nebol preto výrazne tragický, minimálne nie v tom, že by ich úrady Stalinovho štátu prenasledovali viac ako iných, dokonca ani v období masových represií. Tragický bol však dostatočne.
Vlna utečencov, ktorá dostala aj názov biela emigrácia, teda síce vytvorila diaspóru, ale nie príliš početnú. Bez ohľadu na počty však zohrala určitú úlohu v dejinách. Dlhodobo bola zdrojom systematického odporu voči sovietskemu režimu, zachovala si tradície ruskej kultúry a pozdvihla ich do nových výšin.
Ako čas plynul, jej vplyv postupne slabol. Diaspóra spočiatku nebola politicky jednotná a vnútorné rozpory sa časom len prehlbovali. Týkali sa aj vzťahu k domovine: najmä s vypuknutím druhej svetovej vojny niektorí emigranti zaujali vlasteneckú pozíciu, iní si želali porážku ZSSR. Staršia generácia postupbe odchádzala zo scény, ich potomkovia, ktorí už vyrastali v cudzine, ruské udalosti nevnímali tak ostro.
Po roku 1991 už zahraniční Rusi neboli žiadnou opozíciou k Moskve. Práve naopak, ruské orgány ich podporovali a túžili ich vplyv, postavenie či zázemie využiť v záujme štátu. Pravidelne sa konali svetové kongresy krajanov, na ktorých sa nadväzovali kontakty v obchodnej i kultúrnej sfére. Prvé vlády nového Ruska tomu venovali značnú pozornosť. Neprinieslo to však výraznejšie výsledky.
Dôležitou etapou bolo zmierenie Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí, založenej emigrantmi v roku 1920, s Moskovským patriarchátom. Predtým cirkev ruskej emigrácie dlho odmietala komunikovať s „bezbožnou sovietskou mocou“ a jej „zotročenou cirkvou“. V roku 2007 sa však do nej včlenila ako „integrálna a samosprávna súčasť“.
Nesplnené očakávania
V druhom desaťročí 21. storočia sa verejná atmosféra v Rusku citeľne zmenila. Kongresy krajanov sa síce ešte stále konali, ale už bez účasti vysokopostavených osobností z Ruska. Navyše, v rámci rastúcej xenofóbie sa znovu stali cudzinci, hoci ruského pôvodu, podozrivými pre úrady štátu. Postupne sa začal vracať postoj k Rusom žijúcim v zahraničí ako k vlastizradcom.
Preto sa už potomkovia „bielych“ emigrantov v Rusku necítia ako doma. Je ťažké nájsť stopy ich niekdajšieho vplyvu. Neskoršie emigračné vlny vytvorili súdržnejšie a energickejšie diaspóry, v ktorých sa dediči prvých utečencov akosi stratili. Samozrejme, nikam nezmizli, ale len málokto z nich sa už cíti Rusom. Väčšina nepoužíva ruštinu a ani nevníma to, čo sa deje vo vlasti ich predkov. Ich životy sú spojené len s krajinami, v ktorých bývajú.
Ešte menej je tých, ktorí uvažujú o návrate do Ruska. Vojna na Ukrajine napokon zničila ich plaché nádeje, že by tam mohli nájsť akékoľvek šťastie. Okrem toho, aj keby sa niekto z nich chcel vrátiť, narazí na vážne prekážky. Pre ruskú legislatívu nie sú títo Rusi spoluobčanmi, hoc aj ich predkovia žili v Ruskej ríši. Dnešné Rusko je v právnom zmysle dedičom Sovietskeho zväzu, ale nie cárskeho impéria. Potomkovia bielych emigrantov sú preto formálne obyčajnými cudzincami a musia žiadať občianstvo podľa rovnakej procedúry, ako aj utečenci z „horúcich“ miest iných častí sveta. Stará koncepcia, že Rusom sa človek rodí, tak postupne berie za svoje.
Niektorí strážcovia tradícií bielej emigrácie ľutujú, že sú odrezaní od domoviny svojich predkov. Majú pocit, že sú nositeľmi skutočne ruského povedomia, nepokazeného rokmi komunistickej vlády a ideológie. Veria, že keby mali viac príležitostí šíriť svoje predstavy, Rusko by sa nikdy nevydalo dnešnou cestou resovietizácie. Len ťažko s tým možno súhlasiť. Veď na konci 20. storočia mali títo ruskí emigranti takéto možnosti v takmer neobmedzenom rozsahu, svojim krajanom však, ako sa ukázalo, nevedeli ponúknuť nič zaujímavé.
Zopakuje sa história?
Napriek tomu majú skúsenosti bielej emigrácie istú užitočnosť aj pre súčasnosť. Konkrétne ide o analýzu a očakávania od terajšej emigrácie Rusov, ktorí ušli a utekajú pred vojnou a kvôli vojne na Ukrajine. Viacerí si tú podobnosť všimli: najskôr masívny panický únik, potom návrat významnej časti utečencov, radikalizácia tých, ktorí zostali v zahraničí, vytváranie centier opozície a odporu voči domácemu režimu, atď.
Táto analógia nám do istej miery umožňuje predvídať aj nasledujúci priebeh udalostí: zrejme dôjde k adaptácii tých migrantov, ktorí sa nevrátili, prispôsobia sa životu v krajinách, kde žijú, aby sa postupne začali v nových komunitách rozpúšťať...
Pokiaľ ide o politikov, ktorí opustili Rusko, šance na to, aby sa vrátili ako lídri budúceho Ruska, nevyzerajú veľmi presvedčivo. Putinov režim prijíma osobitné opatrenia, aby sa tejto možnosti zabránilo.
Tu sa treba na moment zastaviť a pripomenúť inú analógiu z dejín. Historici pripomínajú, že biela emigrácia nebola naozaj prvou emigračnou vlnou – predchádzali jej dosť početné pohyby ruských občanov do zahraničia koncom 19. a začiatkom 20. storočia.
Medzi tými, ktorí vtedy opustili Rusko, boli odporcovia cárskej vlády: Vladimír Lenin, Lev Trockij a ich spoločníci. Cesta k októbru 1917 sa začínala v Paríži, Zürichu a Viedni. Návrat a najmä triumfálny úspech bývalých utečencov pomohla zabezpečiť podpora z Nemecka, ktoré chcelo oslabiť svojich protivníkov v prvej svetovej vojne.
Môže sa niečo také zopakovať?
Západ dnes opäť podporuje ruských opozičníkov, ktorí utekajú z Ruska, v nádeji, že by mohli zopakovať príbeh spred sto rokov. Nesmieme však zabúdať na bystrý postreh, pripisovaný raz Hegelovi a inokedy Marxovi: že história sa opakuje, prvýkrát ako tragédia, druhýkrát ako fraška. Súčasná ruská spoločnosť je v stabilnejšom stave, ako pred storočím, a nevidno predpoklady ani dopyt po radikálnej transformácii. To sa môže zmeniť, no nezdá sa, že to bude čoskoro. Preto aktivity opozície vyzerajú trochu komicky.
Hoci v určitých podmienkach sú emigranti schopní zohrať dôležitú úlohu v krajine, z ktorej odišli, ale s postupujúcim časom táto pravdepodobnosť prudko klesá. Biela emigrácia už dnes nepredstavuje žiadny politický faktor. Zostala len v spomienkach, ako poučný historický príklad.
Vo večnom pokoji
Miestom, určeným na spomienky, sú cintoríny. Jeden z nich je cintorín v Sainte-Geneviève-des-Bois, ktorý sa nachádza v parížskom regióne. Je to niečo ako povinný bod programu pre ruských turistov. Našli tam posledný odpočinok mnohé známe osobnosti prvej vlny emigrácie, vynikajúci spisovatelia, básnici a umelci, ale aj vojaci, ktorí do poslednej možnosti bojovali proti boľševikom, no boli porazení a prinútení utiecť do zahraničia.
V sovietskych časoch orgány vnímali navštevovanie tohto miesta ako disidentský akt. Napriek tomu len málo vzdelaných Rusov odmietalo príležitosť pokloniť sa hrobom Ivana Bunina, Andreja Tarkovského, Zinaidy Gippius, Dmitrija Merežkovského, Sergeja Bulgakova, Nikolaja Losského (ktorého manželka je pochovaná v Bratislave), ale aj ďalších, ktorých diela boli ikonické pre ruskú kultúru a literatúru začiatku 20. storočia. Ako ukazuje zoznam pochovaných, neboli to len príslušníci bielej emigrácie.
Návštevníci ale na tomto cintoríne vzdávali poctu hrobkám veliteľov bielej armády, ako aj obyčajným vojakom, ktorí zostali verní už neexistujúcej ríši. Celkovo na tomto cintoríne v 5 220 mohylách odpočíva asi 15-tisíc Rusov, ktorí kedysi našli útočisko vo Francúzsku. Preto sa stal skutočným pamätníkom bielej emigrácie.
Francúzi sa dlhodobo snažia zrušiť cintorín a nanovo začať užívať jeho pozemok na iné verejné účely. Bolo to v roku 2008, keď vypršala lehota na jeho prenájom a táto pamiatka bola reálne ohrozená. Našťastie, ruská vláda splatila dlhy a pokryla náklady aj na nájomné do budúcnosti. Neskôr bol ruský sektor cintorína zaradený do zoznamu zahraničných pohrebísk, ktoré majú pre Rusko historický a pamätný význam. Malo by to zabezpečiť jeho dlhodobé uchovanie.
Aj keď, pravda, teraz si tým už nemôžeme byť takí istí. Ako už bolo uvedené, postoj k emigrantom v Rusku sa opäť zmenil – a nie k lepšiemu. A na Západe sa rusofóbia z politiky rozšírila až do sféry športu a kultúry, čo sa dotýka aj historických pamiatok. Ktovie, ako dopadne osud slávneho memoriálu.
Ostáva nám len dúfať, že sa pred nepokojmi našej doby podarí uchrániť toto pamätné miesto, ktoré pripomína ťažké obdobie ruských dejín. A emigranti z prvej vlny, podobne ako tí, ktorí ich príklad nasledovali neskôr, dostanú zaslúžený večný pokoj.