2022: Rok, keď aktivisti ovládli šport

Najmä nedávno skončené majstrovstvá sveta vo futbale, kde sa na začiatku turnaja hovorilo viac o politike ako o futbale, ukázali, že veľké športové podujatia sa už nezaobídu bez agitácie politikov a rôznych (dúhových, zelených, hygienických…) aktivistov.

Nie je to pritom veľkým prekvapením. Futbalový turnaj v Katare bol totiž už len špičkou ľadovca a logickým vyústením toho, čo sa v športe, teda v minulosti jasne nepolitickej aktivite, odohráva v posledných rokoch.

Futbaloví aktivisti

V anglickej Premier League, ktorá je najsledovanejšou športovou ligou na svete, nosia kapitáni dúhové pásky už od roku 2017. Už dva roky tam futbalisti pred každým zápasom pokľaknú. Podobné, najmä dúhové kúsky, pritom môžeme vidieť aj v ďalších populárnych futbalových ligách: v Nemecku, Francúzsku, Španielsku či Taliansku.

Samozrejme, v politickej agitke musia tvrdiť muziku hlavne Nemci. Ich futbalový zväz, ktorý je najväčším športovým zväzom na svete, akoby potreboval s Angličanmi súperiť v tom, kto viac šport spolitizuje. Preto Nemci postupne zaodeli do dúhových farieb hráčov, kluby, štadióny a napokon aj sponzorov, ktorých reklamy sú nasvietené v dúhových farbách nielen počas zápasov tamojšej ligy, ale aj vtedy, keď je na ihrisku národné mužstvo.

Korunu tomu celému dala snaha vysvietiť dúhovými farbami štadión v Mníchove počas zápasu národného futbalového družstva proti Maďarsku v júni minulého roka. Keď im to UEFA zakázala (a hneď nato dala svoje logo do dúhových farieb), Nemci na protest vysvietili v čase zápasu na dúhovo mnohé iné štadióny v krajine.

Štadión Allianz Arena v Mníchove osvetlený v dúhových farbách. FOTO TASR/DPA

Nečudo, že práve Nemci si v Katare zakrývali ústa a Angličania ako jediní pred zápasmi kľačali.

Politika a aktivizmus však nekazia len futbal. A šport nekazia len LGBT aktivisti.

Vojna

Druhou udalosťou, ktorá významne spolitizovala šport v roku 2022, bola vojna na Ukrajine. Po jej začiatku bolo Rusko a Bielorusko vylúčené z viacerých športových súťaží. To, čo je pre niektorých na hrane, ak nie už za ňou, bolo pre ďalších príliš málo.

Odstrašujúcim príkladom sú Česi. Ich ministerstvo zahraničných vecí pred úvodnými zápasmi NHL, ktorá sa tento rok začala dvoma duelmi v pražskej O2 aréne, napísalo klubom San Jose Sharks a Nashville Predators list. Upozornilo ich, že ruským hráčom, ktorí hrajú za ich kluby, neposkytne víza. Keď na to oba kluby reagovali vyhlásením, že buď príde celý tím, alebo nikto, české ministerstvo stiahlo chvost.

Podobný prípad sme riešili aj na Slovensku, kde časť aktivistov žiadala hokejový zväz, aby zakázal možnosť obliecť si národný dres hráčom, ktorí pôsobia v Ruskej KHL. Zväz pod vedením Miroslava Šatana, našťastie, nestratil rozum a účasť hokejistov nezakázal, no čelil za to nemalej mediálnej kritike. V reakcii na to opustil svoje miesto v štruktúrach zväzu Michal Handzuš.

Hokejisti v iných krajinách však také šťastie nemali. Hráčov pôsobiacich v Ruskej KHL vyškrtli z reprezentácie napríklad Švédi, Fíni či už spomínaní Česi.

Covid

Počas roka celý svet sledoval aj prípad tenistu Novaka Djokoviča, ktorý mohol v uplynulom roku získať rekordný 21. grandslamový titul. Djokoviča však nezastavili súperi na kurte, ale nezmyselné pandemické opatrenia. Srbský tenista pre ne musel vynechať dva zo štyroch grandslamových turnajov.

Novak Djokovič po prílete z Austrálie na letisku v Belehrade 17. januára 2022. FOTO TASR/AP

Väčšine spoločnosti utkvelo v pamäti najmä jeho vyhostenie z Austrálie. Už menej si však pamätáme na to, že Djokoviča koncom augusta nepustili do New Yorku na US Open. To, čo mu vyviedli Američania, bolo možno ešte bizarnejšie. Elitného tenistu totiž odmietli vpustiť do USA v čase, keď bol už koronavírus dávno na ústupe a do USA prichádzali cez južnú hranicu nerušene tisíce nezaočkovaných nelegálnych migrantov denne.

Dôsledky – nespravodlivosť, rozdelenie, napätie

Výsledkom toho všetkého je nespravodlivosť voči mnohým športovcom, ktorých reprezentuje hlavne Novak Djokovič, no zabudnúť by sme nemali na nikoho, kto poctivo trénoval a potom nemohol súťažiť iba preto, že pochádza z nesprávnej krajiny alebo má nesprávne postoje.

Aj preto sa šport, ktorý bol doteraz miestom spájania, stáva priestorom na rozdeľovanie. V minulosti nezáležalo na tom, aké sú vaše názory, aké náboženstvo vyznávate, koho volíte, čo si myslíte o vojnách alebo o ľuďoch s rozličnými sexuálnymi preferenciami, dôležité bolo to, čo ste ukázali na ihrisku. Preto dokázal šport spájať aj ľudí, ktorí by sa inak možno nikdy nestretli. Už to neplatí.

Ukázal to aj prípad senegalských futbalistov z mája tohto roka. Idrissa Gueye, Senegalčan, ktorý hrá za francúzsky Paríž Saint Germain vtedy odmietol nastúpiť na zápas, lebo dresy futbalistov zdobili dúhové čísla. Na hráča následne začali vyvíjať tlak tamojšie médiá, ako aj Francúzska futbalová federácia, ktorá ho vyzvala, aby sa ospravedlnil (!). Keď ho v reakcii na to podporili jeho reprezentační kolegovia hrajúci v Anglicku, ich kluby sa vyjadrili, že hráčom bude dohovorené, prípadne, že budú poslaní na školenie o tolerancii.

Foto: Martin Baumann/TASR

To všetko zvyšuje napätie tak medzi športovcami či funkcionármi, ako aj fanúšikmi. Každý rok, keď sa anglické futbalové kluby zaodejú do dúhových farieb, sledujem na sociálnych sieťach reakcie na tento krok. Mám pocit, že pod dúhovými profilovkami je viac negatívnych ako pozitívnych reakcií. V komentároch sa následne všetci tí inkluzívni a tolerantní Briti vysmievajú fanúšikom z arabského sveta, Afriky či východnej Európy, ktorí sú najčastejšími autormi negatívnych reakcií. Odkazujú im, že sú zaostalí a radia, aby si našli iný klub. A to všetko pod heslom, že futbal je hra pre všetkých.

Zopár jednotlivcov

Pritom sa zdá, že celé toto aktivistické divadlo je dielom úzkej skupiny ľudí či dokonca len príliš aktivistických jednotlivcov. Keď Česi strašili Rusov z NHL, ukázalo sa, že je za tým bývalý brankár Dominik Hašek, ktorý sa zjavne nevzdáva. Nedávno totiž opäť napísal listy vyzývajúce vylúčiť ruských športovcov pre hokejovú NHL aj tenisové organizácie WTA a ATP.

S vízami pre Novaka Djokoviča to pred Australian Open tiež vyzeralo sľubne, až kým sa do celej veci nezamiešal austrálsky minister pre imigráciu Alex Hawke, ktorý mu na poslednú chvíľu zrušil víza. Aj keď súd krátko predtým potvrdil, že tenista môže ostať v Austrálii.

Podobne to bolo v prípade Nemcov, ktorí si na majstrovstvách sveta vo futbale zakrývali ústa. Médiá neskôr zistili, že toto gesto pokazilo náladu v tíme, pričom s nápadom prišla dvojka Goretzka, Neuer. Väčšina mužstva s tým síce nesúhlasila, ale ostala ticho, lebo nechceli pokaziť atmosféru v šatni.

A rovnako to bolo pri zápase s Maďarskom, keď celý nápad s dúhovo vysvietenou Allianz arénou vymyslel primátor Mníchova Dieter Reiter z ľavicovej SPD. K tejto strane má údajne podozrivo blízko aj už spomínaný futbalista Leon Goretzka, ktorý mal podľa niektorých zdrojov konzultovať podobné gestá, aké predviedli futbalisti Nemecka, na majstrovstvách sveta s marketérmi tejto strany.

A to už radšej nespomínajme transšportovcov, ktorí športu neškodia, ale totálne ho ničia.

Aj bez toho je totiž jasné, že v roku 2022 vyhrala politika nad športom minimálne 3 : 1. Góly za politikov strelili aktivisti na MS v Katare, alarmisti, ktorí nevpustili Djokoviča na grandslamové turnaje, a všetci tí, ktorí rozdeľujú športovcov nie na základe ich výkonnosti, ale na základe ich národnosti či krajiny, v ktorej pôsobia. Aspoň, že o čestný úspech športu sa postarali katarskí šejkovia, ktorý zatlačili na futbalovú federáciu a stopli používanie dúhových znakov.

Aj napriek tomu je však výsledok jednoznačný a trend do budúcna jasne nastavený. Zdá sa, že po tomto roku už politike a aktivizmu v športe neujdeme.