Skauti sú historická organizácia so silnou kresťanskou ideou. Napriek tomu ste relatívne nedávno popri pôvodných skautoch na Slovensku založili paralelnú organizáciu. Bolo to preto, že tá pôvodná sa vymkla pôvodnej idei?
Skauting vznikol v roku 1908 v Anglicku, založil ho sir Robert Baden Powell. Neskôr sa rozšíril do sveta. Na Slovensku bol už pred druhou svetovou vojnou, má u nás teda veľmi silné korene. Fungoval aj cez vojnu, ale bohužiaľ počas socializmu bol potlačovaný. V rámci skautingu funguje veľmi veľa organizácií a každá asociácia skautov si ho modifikuje podľa seba. Na Slovensku máme napríklad aj maďarských skautov či židovský skauting. Každá táto skupina si z neho vzala jeho výchovnú metódu a adaptovala ju na svoje prostredie.
Kedy vznikla vaša organizácia?
Náš skauting vznikol v roku 1956, keď sa na po druhej svetovej vojne na ruinách mesta Kolín stretli skauti a povedali si, že chcú spájať Európu na kresťanských základoch. Nemeckí a francúzski skauti vtedy začali budovať organizáciu, ktorá má dnes 70-tisíc členov v 26 krajinách. Nejde však o to, že by sme založili nejakú kontraorganizáciu. Skôr naopak, prinášame alternatívu.
Kedy ste založili európskych skautov na Slovensku?
Oficiálne v roku 2008, hoci sme tu boli už štyri roky predtým. Máme asi tristo členov. Nie je to však preto, že by skauting, ktorý tu dovtedy bol, zlyhal. Práve naopak, my cítime bratstvo so všetkými skautskými organizáciami. Skaut je priateľom a bratom každého skauta. Som veľmi rád, že máme spolu družné vzťahy. Nie je to tak, že by sme sa každý škatuľkovali vo svojom vesmíre, ale všetci spolu nachádzame mosty a rôzne prepojenia. Stretávame sa na spoločnom víkende aj pri prenášaní betlehemského svetla. Som rád, že tu máme aj našich, aj iných skautov.
Spomínaný zakladateľ skautingu sir Baden Powell označil skauting za výchovný systém postavený na náboženskom základe. Nakoľko sa dnes ešte kresťanský rozmer vníma ako podstatný, respektíve nevyhnutný vzhľadom na pôvodné formačné ciele zakladateľov?
Naša organizácia je pevne spätá s kresťanstvom. Je to náš cieľ. Budúci rok to bude dvadsať rokov, odkedy sme boli Svätou stolicou uznaní za laickú organizáciu. Duchovná formácia je stále prioritná a je pre nás jedným z troch základných pilierov. Naším cieľom je vychovať z detí, ktoré sú nám zverené, dobrých ľudí, dobrých občanov a dobrých kresťanov. Prepojenie na duchovný rast je u nás preto veľmi silné. V každej jednotke máme duchovného asistenta, ktorý dohliada, aby výchova prebiehala v súlade s učením katolíckej cirkvi. V našom združení sú však prítomné aj iné kresťanské denominácie.
Vaša organizácia má aj Chartu prirodzených a kresťanských princípov európskeho skauta. Aké sú to princípy?
Základným odkazom je to, že skaut vníma nadprirodzeno. To je naša výchovná metóda. Skaut vníma Božie dielo a má ho v úcte. Vníma ho prostredníctvom prírody a prostredníctvom poznania Boha v nej skaut alebo vodkyňa rozvíjajú svoje talenty. Pobyt v prírode a snahu zažiť v nej dobrodružstvo používame ako našu hlavné metódu, ale v Charte sa píše aj o tom, že hoci nie sme viazaní na žiadnu ideológiu, skauting je podriadený duchovnému rastu človeka.
Tým sa teda líšite od ostatných skautov?
Naše špecifikum je v dvoch oblastiach. Nerobíme žiadne kompromisy ohľadom viery. V tom sme veľmi striktní. Mladých ľudí učíme a jasne formujeme v učení katolíckej cirkvi. Garantujeme, že aj keď sa u nás zmení vedúci, zostane kontinuita a duchovný rast bude naďalej zabezpečený.
Druhá vec, ktorá je prítomná aj v našom názve, je práve európsky formát. Chceme slúžiť nielen Bohu, cirkvi a národu, ale aj Európe. Máme veľmi živé vzťahy s európskymi skautmi v ostatných krajinách starého kontinentu a organizujeme veľa spoločných aktivít počas celého roka. Najmä počas leta, keď robíme spoločné tábory. Nielen naši skauti a vodkyne odchádzajú zažiť dobrodružstvo do zahraničia, napríklad do Talianska, Francúzska či Poľska, ale aj naši zahraniční partneri chodia k nám.
Najbližšie sa chystáme ako dobrovoľníci na Svetové dni mládeže. Požiadali nás, aby naša celoeurópska organizácia dodala tisíc dobrovoľníkov. Aj tam bude vidieť naše celoeurópske bratstvo.
Dovolím si jemne politickú otázku: Ako sa skaut, ktorý chce zjednocovať kresťanskú Európu, pozerá na súčasný bruselský establishment reprezentujúci zjednotenú Európu a jeho často až nepriateľské snahy voči jej duchovným základom?
(Dlhé zamyslenie) Poviem asi len toľko, že som veľmi rád, že práve vďaka našim spoločným celoeurópskym akciám, kde sa stretávame po stovkách či tisícoch, vidím, že kresťanstvo je v Európe stále živé a aktívne. Či už s pomocou Európskej únie a jej postojov, alebo napriek tomu. Budujeme spoločenstvá a komunitu, ktorá má veľmi silné kresťanské základy.
Traja zo štyroch zakladateľov EÚ boli hlboko veriaci katolíci, niekoľkí sú dokonca v procese blahorečenia. Myslíte, že sa pôvodné základy Únie ešte môžu vrátiť aj na inštitucionálnej bruselskej úrovni?
Zareagujem naším krédom: skauti sú apolitická organizácia. V našich stanovách máme ukotvené, že sa nezúčastňujeme na žiadnych politických manifestáciách. Naopak, naším cieľom je pôsobiť na jednotlivca. V tom vidíme budúcnosť, chceme meniť srdcia konkrétnych ľudí. Keď sa potom stretnú, vnímajú, že rovnaký skaut, ako som ja, žije aj v Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Taliansku či Francúzsku. Možno s malými odchýlkami, ale prežívame rovnaké trápenia či radosti. Všetci sme ľudia a je to veľmi povzbudzujúce. Možno nepozorujeme akúsi abstraktnú demonštráciu kresťanskej Európy. Ale vidíme tisíce skautov z 26 krajín, ktorí sa spoločne zídu na svätej liturgii. Na takejto omši je poznať, že takáto budúcnosť je stále možná.
Pre skautov bola vždy dôležitá schopnosť prežiť v prírode, a to aj bez akýchkoľvek pomôcok. Stále to platí? Neupadol tento rozmer, ktorý sa zmenil skôr na výlety do prírody?
Je fascinujúce, že skautov a vodkyne vo veku od 12 do 16 rokov najviac baví pobyt v prírode a divočine. Často ich ani nedokážeme dostať dnu do klubovne. Sú radi vonku, teší ich postaviť si prístrešok, prírodnú kuchyňu, navariť si na nej obed. Takto fungujú aj počas roka, ale aj na letných táboroch, keď sú dva týždne na holej zelenej lúke, kde si postavia svoj tábor, kde sú zakrytí len celtovinou. Postavia si kuchyňu, malú piecku, nosia si vodu z potoka, po ceste si nazbierajú bylinky na čaj a takto žijú dva týždne. Zabezpečujeme im síce jedlo a suroviny, ktoré si však potom sami pod naším dozorom pripravujú. Dnes si stavajú aj prístrešky na stromoch. Sú fascinovaní tým, že v prírode sa stále dá prežiť a dokonca si v nej urobiť dostatočný komfort. Skaut sa neučí len prežiť, ale aj nájsť v prírode pohodlie.
Stále teda platí, že rodič skauta sa nemusí báť, ak by sa jeho dieťa ocitlo v divočine. Jednoducho tam dokáže prežiť.
(Úsmev) Skauti si stále pestujú schopnosť prežiť v divočine a baví ich to. Som si istý, že by sa o seba vedeli postarať. Ale je pravda, že to nie je náš hlavný cieľ. Dávame im aj zručnosti použiteľné v každodennom živote. Aby vedeli prevziať iniciatívu a byť zodpovední.
Ako ste prežívali obdobe pandémie, keď bolo istý čas z akýchsi záhadných dôvodov zakázané chodiť do lesa?
Podriadili sme sa nariadeniam. Skúšali sme sa stretávať online. Do istej miery to fungovalo, ale dalo nám to zabrať. Bolo to náročné. Skautský duch, radosť a dobrodružstvo sa vo virtuálnom priestore buduje len veľmi ťažko. Som rád, že toto obdobie je za nami. Túžba po spoločnom stretávaní sa vtedy vzrástla a dnes z nej ťažíme.
Online skauting, to vie asi naozaj priniesť len pandémia.
(Smiech). To naozaj nie je niečo, čo chceme rozvíjať. Digitálne technológie používame skôr na online školenia, ale na pravidelnej báze to nie je pre nás.
Cez pandémiu, ale aj neskôr na hraniciach s Ukrajinou, sa vaši skauti zapájali do verejnej pomoci. Aký silný je pre skautov rozmer služby?
Služba je základom, prečo chceme deti vychovávať ku skautingu. Nám nejde o to, aby sme im urobili voľnočasový program a ukázali, aká pekná je príroda. Vychovávame ich k tomu, aby si aj zašpinili ruky, priložili ruku k dielu a dokázali prevziať iniciatívu. Skauting bez služby nemá zmysel. Všetko smeruje k tomu, aby sme z detí a mládeže vychovali ľudí, ktorí sú pripravení na službu v každej oblasti, v ktorej sa vo svojom živote nachádzajú.
Bolo to pekne vidieť aj v súvislosti s Ukrajinou. Krátko pred vypuknutím vojny sme robili výpravu pre roverov, čo sú mladí muži od 17 rokov. Vojna sa začala deň pred začiatkom výpravy a naši košickí a prešovskí roveri rýchlo zareagovali a namiesto výpravy išli na hranice. Do 48 hodín po vypuknutí konfliktu už pomáhali miestnej gréckokatolíckej farnosti pri pomoci s utečencami, a to najmä teplými nápojmi a darovaním vecí, ktoré boli potrebné. Tento rozmer sa ešte posilňoval nasledujúce týždne, keď sa nám ozývali skauti z celej Európy a nákladiakmi posielali pomoc, stany, teplé deky a podobne. My sme to pomáhali koordinovať.
Vo vašej organizácii je množstvo kňazov a dokonca aj arcibiskup vladyka Cyril Vasiľ. Koľko máte medzi sebou kňazov a ako ich zapájate do činnosti?
Momentálne ich máme dvanásť. Vladyka Milan Lach tiež patrí medzi skautov, aktuálne sa veľmi aktívne stará o ich duchovnú službu v Amerike. Úloha kňaza v našej organizácii je vyslovene duchovná, teda kňaz nevedie jednotku, ale je v nej zodpovedný za duchovnú službu. Je vždy nablízku vedúcemu a pomáha mu s duchovnou formáciou s chlapcami a dievčatami, ktoré sú zverené vedúcemu.
Nedávno ste tradične priniesli na Slovensko betlehemské svetlo. Akú púť má toto svetlo za sebou, kým k nám doputuje?
Chlapec alebo dievča z Rakúska najprv letí priamo do Betlehema k Božiemu hrobu, odkiaľ odpaľuje plameň. Ten cestuje do Rakúska a odtiaľ do celej Európy. Betlehemské svetlo na Slovensku zastrešuje Slovenský skauting. Je to ich aktivita, ku ktorej sa pripájame a pomáhame ho rozniesť po celom Slovensku.
Stalo sa už, že počas cesty zhaslo?
(Smiech). To vám neviem povedať, nikdy som pritom priamo nebol. Niekedy si robíme žarty, či ide o betlehemské svetlo, alebo len niekto so sebou nosí betlehemské zápalky. Predsa len, nejde o plameň, ale o posolstvo, že svetlo z Betlehema prichádza do celého sveta.
Foto – archív Kamila Nemčíka