Štefan Kocán: Opera je veľmi tvrdý svet

Prešli ste celý svet, spievate na popredných scénach, bydlisko by ste mohli mať hocikde. Čo vás láka vracať sa späť na Slovensko?

Dlhý čas som žil v Rakúsku, dva roky vo Švajčiarsku. V roku 2008, keď som začal pôsobiť na voľnej nohe, som sa rozhodoval, kam sa chcem vracať mimo sezóny, kde bude môj domov, v ktorom nájdem pokoj. Aj keď som mohol zostať vo Švajčiarsku, rozhodol som sa, pripúšťam, že aj s troškou z nostalgie, pre Slovensko a Dolné Dubové. Dedinu, v ktorej som vyrástol. Tých pár dní v roku, ktoré ako operný spevák počas bežného roku trávim doma, som chcel zostávať v prostredí, ktoré mi je najbližšie.

Znamená to, že domov je tam, kde má človek pochovaných svojich blízkych, ako to píše Gabriel García Márquez? Inými slovami, že ho nemeníme, že v Dolnom Dubovom bude váš domov navždy?

Neviem, či navždy. Z Dolného Dubového ide môj rod, tu som vyrástol. Som presvedčený, že človek sa nenarodí len tak náhodou na určitom mieste. Ak by som si však v budúcnosti založil vlastnú rodinu, tak sa uvidí, kde by sme sa usadili. S najväčšou pravdepodobnosťou by to ale bolo niekde na Slovensku, ktoré, zdá sa, je pre mňa celoživotným domovom.

Ako ste sa dostali k opernému spevu?

Ako žiak základnej školy som mal pomerne veľa koníčkov, z ktorých som sa na dedine v tej dobe, vyrastal som za komunizmu, nemohol ani v jednom realizovať. Zaujímali ma najmä prírodné vedy, dobrý som bol v matematike. Na druhej strane, exaktné vedy mi vždy pripadali príliš lineárne, istým spôsobom jednoduché, málo kreatívne. Ako protiváha k nim som v jednom čase začal chodiť do ľudovej školy umenia na klavír. K tomu som počas svätých omší u nás v kostole začal hrávať na organe. Nakoľko musel organista spievať, tak som si pri hraní aj pospevoval. Postupne ma to chytilo do takej miery, že keď sa teraz s odstupom času pozriem späť do minulosti, to, že som sa rozhodol ísť po skončení základnej školy na konzervatórium, bolo istým spôsobom prirodzeným vyústením aj týchto mojich aktivít. Hudba, spev si ma podmanili, v mojom vnútri bol podvedomý hnací motor, ktorý mi pomáhal nasmerovať sa na cestu operného spevu. Úprimne sa ale priznám, že rodičov toto moje rozhodnutie dosť prekvapilo.

Bol v rodine, v ktorej ste vyrastali, niekto, po kom ste mohli zdediť talent či lásku k hudbe a spevu?

Lásku k hudbe som mohol zdediť napríklad po mojom strýkovi, maminom bratovi, ktorý bol študentom operného spevu na bratislavskom konzervatóriu, v jednom ročníku s ním vtedy bol aj Peter Dvorský. Žiaľ, strýko zomrel na ťažkú chorobu ako dvadsaťročný, len pár mesiacov pred mojím narodením. Z našej rodiny pochádzala aj Štefánia Hullmanová, dlhoročná vynikajúca sólistka Slovenského národného divadla. Bola sesternicou mojej babky. Najmä z maminej strany by sme našli aj iných členov rodiny, mojich predkov, ktorí sa, hoc len amatérsky, venovali hudbe v kostole či na pohreboch, popri ťažkej, väčšinou roľníckej práci na poliach. Pre nich bola hudba istým ventilom, vyvážením náročnej reality.

Vedeli ste, že máte spevácky talent? Štefánia Hullmanová vám niečo podobné nenaznačovala?

Nie, o tom, že by som mohol mať talent na spev, mi nikto nevravel. Ani tí, ktorí ma počuli spievať v kostole. Niektorí síce vraveli, že pekne spievam, pekne intonujem, že mám podľa nich pekný a čistý hlas. Ale vyslovene o nejakom špeciálnom talente nikto ani slovo. Mne to tobôž nenapadlo. Vychovávaný som bol prísne, v tom duchu, aby som príliš nevystrkoval hlavu a ani si moc o sebe nemyslel. Vtedy v Dolnom Dubovom by mi ani nenapadlo, že raz budem študovať v zahraničí. To by bolo, akoby som mal vyletieť na Mars.

Operný spev ste vyštudovali na Slovensku aj v Rakúsku. Spievali ste na vrcholných operných svetových scénach, vrátane takzvanej veľkej päťky – v Metropolitnej opere v New Yorku, milánskej La Scale, viedenskej Štátnej opere, londýnskej Covent Garden a parížskej Opera Garnier. Ten talent vo vás jednoznačne je a bol. Ak by ste počuli spievať cudzie dieťa, vedeli by ste rozpoznať jeho talent, potenciál na operný spev?

Určite. Veľmi rýchlo po tom, ako by to dieťa otvorilo ústa a začalo spievať. Spievanie je technická záležitosť, isté danosti ako muzikálnosť, dobrý sluch, cit pre rytmus musíte mať v sebe od začiatku. Na druhej strane platí, že talent je len jedna vec. Konečné výsledky, a to v každej kreatívnej a umeleckej činnosti, nielen v speve, vo veľkej miere tak či tak závisia od stopercentného nasadenia a práce človeka, ktorý chce uspieť. Talent je len niečo naviac, bonus, možno desať, maximálne do tridsať percent, čo odlišuje ľudí s talentom od tých, ktorí síce tiež na sebe tvrdo pracujú, ale sú bez talentu.  

Sú na svetových operných scénach aj vrcholní speváci, ktorí toľko talentu nemali, ale oddreli si to a uspeli?

Áno, práve preto o tom hovorím. Poznal som tiež takých, ktorí boli Bohom obdarení, disponovali veľkými talentami, krásnymi hlasmi, ale „nedali to“. Nedosiahli svoj potenciál. Prečo? Nepracovali na sebe dostatočne tvrdo. Je to ako u športovcov. Keď má niekto talent na šprinty, neznamená to, že bude automaticky najrýchlejší na svete. Ak by taký Usain Bolt na sebe tvrdo nepracoval a netrénoval, ak by v príprave na preteky a celkovo vo svojom športovom živote nevenoval pozornosť detailom, nepomohol by mu žiaden talent.

Kedy ste vy uverili, že môžete v opernom speve uspieť?

Ja som v tomto duchu nikdy primárne o sebe a svojej ceste nerozmýšľal. Viem, že aj v umeleckej sfére, tak isto ako asi vo všetkých oblastiach života, ľudí poháňa ich ambícia presadiť sa, dosiahnuť méty, o ktorých snívajú. Vidím to aj v opere a rozumiem takýmto ambíciám iných. Na mojej ceste bolo ale najdôležitejšie to, že som mal operný spev vždy rád a napriek ťažkostiam, ktoré som musel prekonávať, som na sebe nikdy neprestal tvrdo pracovať. Opakovane som musel iným dokazovať, že to ide. Láska k spevu ma poháňala, dodávala mi energiu, ale nie ambície. Je mojou životnou zásadou, že keď už niečo robím, je jedno čo, tak to robím poriadne. Inak to nedáva žiaden zmysel.

To, že môžete uspieť, však napriek vášmu nasadeniu dlho nebolo vidieť...

Trvalo to roky. Dlhé roky. Bez lásky k hudbe a tvrdej práce by som na tej ceste nevydržal. Ani po tom, ako som získal prvý angažmán, keď som začal ako operný spevák cestovať po svete, ani vtedy som neprestával na sebe tvrdo pracovať. V opernom svete je to celé vo veľkej miere o subjektívnom hodnotení a posudzovaní nielen hlasu, ale aj vzhľadu. Raz môžu na scénu hľadať blonďavého, modrookého. Inokedy tmavšieho. Toho s tmavším hlasom. Inokedy so svetlejším či ostrejším, prípadne mäkším hlasom. S tým sa jednoducho treba zmieriť a prijať to, že pri výbere operných spevákov hrá veľmi veľkú úlohu subjektívny dojem a hodnotenie toho, kto si vyberá, kto spevákom dáva prácu. Treba veriť a pracovať. Ale najdôležitejšie je to, čo som už spomínal. Aby to človeka bavilo, aby sa venoval svojej práci poriadne.

Vážnejšie ste sa opernému spevu začali venovať na bratislavskom konzervatóriu. Kto alebo čo vás počas štúdia najviac ovplyvnilo?

Špeciálne si nespomínam na nikoho. Samozrejme, moji vtedajší pedagógovia, ktorí ma učili spev a s ktorými som bol najčastejšie, ma ovplyvnili najviac, či už spevácky, alebo umelecky. Ja som od povahy otvorený človek, ktorý sa pozerá okolo seba a učí sa od každého, kto ho môže a vie niečo naučiť. Aj na konzervatóriu to bola snaha odniesť si čo najviac od každého, kto by mi mohol niečo dať. Bolo to také celistvé venovanie sa spevu a nasávanie skúseností a rád, z ktorých čerpám podvedome doteraz.

Mali ste v mladosti svoj spevácky vzor? Operného speváka, ktorému by ste sa chceli niekedy vyrovnať, alebo takého, ktorý ovplyvnil povedzme techniku vášho spevu?

Počas štúdia som mal asi ako všetci aj ja zopár obľúbených operných spevákov, ktorí ma inšpirovali najmä zvládnutou technikou operného spevu. Uplatňujem to neustále, najmä v prípadoch, keď si nie som celkom istý poňatím postavy, ktorú študujem. Vtedy vždy pomôže pre inšpiráciu vypočuť si zopár iných spevákov, ktorí stvárňujú rovnakú postavu. Ale zaujímavé je inšpirovať sa aj hereckým prejavom iných operných spevákov.

Keď ste ukončili štúdium na bratislavskej VŠMU, mali ste necelých 25 rokov. Väčšina vašich spolužiakov získala stále angažmány do divadiel, pokračovali ako pedagógovia, hľadali si profesionálne uplatnenie. Vy ste sa však rozhodli ísť študovať na konzervatórium do Viedne. Prečo?

Preto, lebo som sa chcel ako spevák ukázať Jevgenijovi Nesterenkovi, známemu ruskému opernému spevákovi, basistovi ako ja, ktorý na konzervatóriu vo Viedni pôsobil ako uznávaný pedagóg. Stretnúť sa s ním sa mi podarilo až v čase, keď som bratislavskú VŠMU skončil. Jevgenij Nesterenko prišiel v lete 1997 do Piešťan, kde viedol letné majstrovské kurzy. Oslovil som ho, či by som k nemu mohol chodiť na súkromné hodiny spevu. Odpovedal pomerne tvrdo, ale jasne, že na to, aby som k nemu chodil na súkromné hodiny, nemám peniaze. A že on súkromné hodiny ani neposkytuje. Ale že ak chcem, môžem skúsiť prijímacie skúšky na viedenské konzervatórium, na ktorom bol pedagógom. Prisľúbil, že ak ma zoberú, zoberie si ma do svojej triedy. Mal som za sebou bratislavské konzervatórium aj VŠMU, ale ak som chcel u neho študovať, existovala jediná reálna šanca – skúsiť tie prijímacie skúšky do Viedne. Majstrovské kurzy v Piešťanoch boli v júli, prijímačky do Viedne v septembri.

Po skončení VŠMU ste nedostali ponuky zo slovenských operných scén?

Nie, nedostal som žiadnu zaujímavú ponuku.

To naozaj vtedy nikto nerozpoznal spevácky potenciál, ktorý vo vás driemal?

Pýtal som sa napríklad v Slovenskom národnom divadle, či by pre mňa ako basistu mali miesto, či chystajú nejaké operné predstavenie s postavou, ktorá by mi mohla sedieť. Bolo mi povedané, že majú osem alebo deväť basistov, teda dostatok. Sám sa s týmto výrokom aj stotožňujem a chápem ho, nakoľko ak má divadlo pre basový obor osem až deväť spevákov, tak určite nepotrebuje desiateho. Nechcem na to priveľmi poukazovať, o to viac, že je to už hudba minulosti. V súčasnej dobe majú mladí speváci krásne možnosti predstaviť sa bratislavskému SND rôznymi spôsobmi. Či už na jednom z častých predspievaní pre samotné SND, alebo pre operné štúdio popri SND. Veľakrát odvšadiaľ zaznieva, že si tu na Slovensku nevážime talenty. Možno tomu napomáha aj fakt, že čím menší je trh, čím menšie pieskovisko na hranie, tým viac sa všetci poznajú, mysliac si pritom, že všetko o každom vedia, tým pádom ho majú pod palcom, prekuknutého, a preto sa cítia nadradení. V tomto na Slovensku vnímam istý aspekt malomeštiactva. Divadelná sféra tým, že je jej do veľkej miery vlastná subjektivita posudzovania, tieto subjektívne, malomeštiacke hodnotenia zrkadlí ešte výraznejšie. Ale ako som už spomenul, v súčasnej dobe majú mladí začínajúci speváci oproti dobe, keď som začínal ja, omnoho väčšie možnosti predstaviť sa či už doma, alebo v zahraničí.

Čo by sa stalo, keby v lete 1997 Jevgenij Nesterenko do Piešťan neprišiel? Našli by ste si Nesterenka sám vo Viedni?

Nie som taká povaha, že by som sa niekam dobýjal. Ani neviem, kde by som ho tam hľadal, ako by som sa vôbec do Viedne dostavil. Určite by som však s operným spevom neskončil. Na mojej dlhej ceste za kariérou operného speváka si ani raz nespomínam na podobné myšlienky o možnom konci, presnejšie povedané o tom, že by som sa dopredu vzdal. Moja snaha, aby si ma Nesterenko vypočul, mala pre mňa aj veľmi dôležitý odborný dôvod.

Aký?

Aby mi potvrdil alebo vyvrátil môj osobný pocit o zadelení môjho vlastného hlasu. Na VŠMU sa ma pedagógovia snažili viesť v inom hlasovom odbore ako v tom, v ktorom som sa cítil doma a v ktorom som spieval aj na konzervatóriu. A síce sa zo mňa ako basistu snažili urobiť barytón. Na rovinu a bez akýchkoľvek pochybností ma presviedčali, že sa mýlim a že nie som bas, ale jasný barytón. Som rád, že presun do Viedne mi dal za pravdu. Zadelenie mladého vyvíjajúceho sa hlasu do správneho hlasového odboru je veľmi dôležitá vec, od ktorej často závisí samotná existencia hlasu a speváka ako takého. Päť rokov som bol, obrazne povedané, ťahaný za uši do barytónu. Našťastie to môj hlas prežil. Poznám však spevákov, ktorí spievali roky v inom hlasovom odbore, ako by mali, a aj veľmi rýchlo skončili, ich hlasivky to nevydržali.

Vedeli ste po nemecky, keď ste sa rozhodli pre prijímacie pohovory na viedenské konzervatórium?

Nevedel som nič, žiadnu cudziu reč. Keď sa na to celé teraz spätne pozerám, ako mladý som musel byť veľmi odvážny. S Nesterenkom sme sa stretli v polovici augusta, prijímacie skúšky do Viedne boli asi v polovici septembra. Za ten mesiac učenia sa základov nemčiny som to zvládol tak, že som komisii rozumel, dokázal som v nemčine odpovedať na ich otázky a nakoniec ma aj zobrali. Ako dvadsaťpäťročný som sa tak začal pasovať s ďalšou mojou veľkou životnou výzvou.

Ako si spomínate na život vo Viedni? Tá škola nebola pre vás ako zahraničného študenta zadarmo. Ako ste si ju financovali?

Musel som si nájsť nielen miesto na bývanie, ale aj miesto na privyrobenie si. Oboje bolo v roku 1997 veľký problém, Slovensko ešte nebolo členom Európskej únie a ani ako študentovi s oficiálnym povolením na pobyt v Rakúsku mi vtedy nebolo povolené dostať čo i len obyčajnú študentskú brigádu. Teraz to už môžem priznať, všetko, čo som vo Viedni robil, som robil na čierno. Robil som doslova všetko, tie najhoršie roboty, ktoré možno ani utečenci nerobili. Na stavbách som pomáhal, umýval som riady, čistil záchody a tak. Keď som videl ľudí pracujúcich povedzme v takom McDonalde, hovoril som si – také niečo by som chcel robiť, v tak čistom prostredí a v čistom oblečení.  

Nie že by som vám neveril, ale znie to neuveriteľne.

Nezabudnem na umývanie riadu po nociach niekde vzadu v reštaurácii, s dôrazným upozornením: si tu na čierno, pozor, keď náhodou príde kontrola, cez tento východ vzadu utekaj. Našťastie, kým som pre nich pracoval, kontrola nikdy neprišla. Alebo si spomínam na ťažké brigády na stavbách kade-tade po Viedni, nosil som doslova za pár šupov tony stavebných materiálov po schodoch, na normálnej oficiálnej stavbe, kde tie kontroly, naopak, chodili. Tí, ktorí mi takúto prácu ponúkli, ma však vždy stihli niekde schovať. Ja som to nikdy extra neprežíval ani nebral ako veľký problém, bol som rád, že som dostal možnosť si niečo zarobiť, aby som mohol študovať u Nesterenka. Po pár mesiacoch sa mi podarilo vyriešiť aspoň bývanie, prehovoril som jedno kresťanské spoločenstvo a dali mi izbu na katolíckom internáte. Po ďalších dvoch-troch rokoch som si našiel privát, cez jednu pani, ktorej som pomáhal s renováciou jej dvoch bytov. Jeden z nich, maličký jednoizbový, mi potom prenajala. Takto som bojoval a študoval súčasne. Konzervatórium vo Viedni som skončil ako tridsaťročný.

Nenapadlo vám ani vtedy, či nemá zmysel hľadať si operné angažmán?

Ja som si dopredu nikdy nehovoril, či niečo má, alebo nemá zmysel. Mňa môj život vrátane spevu bavil aj bez spomínaných negatívnych nutkavých myšlienok. Bol som rád, že som vo Viedni na konzervatóriu, že som konečne u Nesterenka. Že som si nakoniec našiel nejaké práce vrátane umývania špinavých toaliet. Len vďaka peniazom, ktoré som si takto zarobil, som mohol študovať a plniť si sen. Prečo by som mal v polovici cesty, hoci tá polovica trvá veľmi dlho, hádzať flintu do žita? Mohol by som, prečo nie, na to som dosť flexibilný, v živote by som sa, verím, nestratil ani v inej sfére. Išiel by som naplno aj do niečoho iného, s takou istou vervou a zanietením ako do štúdia operného spevu. Nemá zmysel robiť veci na polovicu, teoreticky ich síce vedieť, ale reálne sa im nevenovať. Na čo by potom bolo celé to úsilie?

Nesterenko vedel, ako si zarábate na štúdium?

Samozrejme. Dobre vedel, že vo Viedni musím nejako prežiť.

Predpokladám, že v istom okamihu už vo vás musel vidieť talent a veľký potenciál pre operu a operný svet. Nesnažil sa vám pomôcť, dať nejaké menšie spevácke role?

On nebol ten typ. Sú dva druhy pedagógov operného spevu. Jedna skupina, ktorá nadaných mladých študentov už počas štúdia podporuje, aby hneď aj spievali v divadlách, skúšali, využívali príležitosti. Niektorí im takéto prvé príležitosti nájdu aj sami, iní ich „len“ podporujú. Nesterenko patril do druhej skupiny. Bol to pedagóg, ktorý razil cestu, aby jeho študenti spievali len na jeho hodinách. Ale mimo oficiálnych hodín počas štúdia na konzervatóriu nie, pretože mal obavu, že by sa na nich mohli nalepiť zlé návyky, spevácke zlozvyky, ktorých by sa následne len ťažko zbavovali. Dobre vedel, že spev je veľmi návyková vec, pri ktorej musí spevák správnym dlhodobým cvičením dospieť k stavu, keď sú technické pochody pri spievaní správne zautomatizované. Toto možno docieliť len dlhodobým, mnohonásobným opakovaním správnych postupov. Hovoril študentom: zakiaľ neviete spievať, nespievajte nikde, radšej čistite tie toalety, lebo inak hrozí, že sa naučíte a zautomatizujete si veľa zlozvykov.

Mal nejakú zásadu či radu pre svojich študentov, ako uspieť v opernom svete?

Bolo to stručné a jasné. Musia makať. Tvrdo na sebe a svojom speve pracovať.

Na operných doskách pôsobíte sebavedomo. Aký ste v súkromí?

Keď si spätne teraz premietam celú moju doterajšiu cestu, asi som dostal isté talenty od Boha či osudu, predispozíciu na operný spev, na umenie. No napriek tomu som nikdy nedisponoval veľkým sebavedomím. Nie že by som sa bál vystrčiť hlavu z kúta. Ale od toho, ako je vo všeobecnosti chápané slovo sebavedomie, som mal ďaleko. Mám pocit, že ľudia výraz sebavedomie chápu a praktizujú skôr ako aroganciu a nafúkanosť. Keď mi aj niekto neveril alebo ma udupával, ja som pokračoval na svojej ceste a robil si svoje veci. Nie agresívne, ale v kľude, mäkko a zároveň vytrvalo.

Ak sa raz niekto ako vy dostane do Metropolitnej Opery v New Yorku a na ďalšie svetovo uznávané operné scény, asi musí mať sebavedomie.

Mal som skúsenosť s mnohými spevákmi, ktorých sebavedomie na scéne bolo viditeľné na prvý pohľad. Na scénu už vychádzali s tým, že tu som a teraz sa vám ukážem. Ja som taký nikdy nebol. Moje sebavedomie, to bola vždy skôr sebaistota a odhodlanie, že chcem ukázať, čo som sa naučil a čo mám rád. Pochopiteľne, vždy som dobre vedel, v akom opernom dome, na akom pódiu spievam. Aj v opernom svete platí, čím vyššie človek ide, tým stúpajú nároky a tlaky na neho samého. Čím väčší operný dom, tým väčší tlak. S každým stupienkom hore, hoc len maličkým, sa niekoľkokrát znásobuje námaha operného speváka. Tým intenzívnejšie si uvedomuje, kam sa dostal. Ale ja som to nikdy nevnímal primárne cez prizmu sebavedomia. Aj v MET [Metropolitnej opere New York, pozn. red.] som si „len“ utvrdil určité veci, ktoré robím. A extrémne cítil ten veľký tlak. Nielen v MET platilo, že aj keď raz či dvakrát zaspievate super, stačí jedno trošku horšie zaspievanie a všetci nad vami môžu začať lámať palicu. Dovidenia, čo tu tento chce. Veď sme sa v ňom desať rokov mýlili.

Ale sme predsa ľudia, nie je každý deň nedeľa. V opernom svete dané neplatí?

Sme ľudia možno v bežnom svete, no v profesionálnom svete, operný svet tu nie je výnimka, spomenuté nie celkom platí. O to viac na vysokom leveli, v úplnej svetovej špičke, kde je extrémna konkurencia, sprevádzaná aj zákernosťami, intrigami.  A intrigy v divadle, to často môže byť niečo veľmi nepríjemné, niekedy až úboho strašné.

Čo sa vo vašom živote, najmä v tom umeleckom, dialo po skončení štúdia vo Viedni? Prišiel už ten povestný zlom v kariére?

Môj život sa nikdy neskladal zo zlomov, ale z pomalých a postupných krokov. Ako sa blížil môj študentský koniec vo Viedni, intenzívne som si uvedomoval, že by som sa mal ozvať nejakému agentovi a skúsiť získať miesto v nejakom divadle. Pretože keď som to ešte ako študent konzervatória skúšal sám, bez agenta, v takej Viedenskej štátnej opere moje predspievanie odmietli s odpoveďou: koho ste študent? Nesterenka? Aha. Dobre. Potom sa ozveme. Niekedy vám zavoláme. Nezavolali. Takže som sa dostal na predspievanie do jednej viedenskej agentúry zastupujúcej operných umelcov. Agent na moje predspievanie povedal, že dobre, pekne. Ale že nevie, či je táto ária, čo som práve spieval, pre mňa. Odpovedal som, že táto ária sa mi dobre spieva. Ale on len trval na svojom nie, nie. Ukončil to tým, že príďte o rok, uvidíme, či ste sa zlepšili. Ozval sa skôr, už asi o mesiac. Vraj je predspievanie v divadle v Linzi, kde na ďalší rok hľadajú presne tú istú postavu, ktorú som spieval na spomínanom predspievaní, po ktorom mi vravel: nie, nie, nie, tá ária nie je pre vás. Presne s tou áriou som išiel na predspievanie do Linzu.

To už asi znamenalo trochu väčšiu šancu preraziť, nie?

Pri takýchto predspievaniach už pre divadlo, vždy konkrétne divadlo rozošle pozvánky agentúram, a tie všetkým svojim spevákom. Agentúry tam svojich spevákov potom doslova naženú s tým, že uvidíme, kto sa ako predvedie, kto ako zamaká. Aj ja som bol v Linzi len jedným z mnohých. Nezabudnem na ten pocit po dospievaní. Nespievalo sa mi najlepšie, začínal som byť chorý, hrdlo zapálené. Ale dospieval som. Trochu znechutený som sadol na vlak do Viedne a vypol telefón. Prídem do Viedne, zapnem telefón a vidím, ako naskakuje niekoľko zmeškaných hovorov od agenta. Vraj – hneď ťa berú, super, paráda! Tak dobre, povedal som si. Zobrali ma. Podarilo sa.

Na ktorú postavu hľadali vtedy v Linzi operného speváka?

Išlo o Banca vo Verdiho opere Macbeth. Okrem toho chceli aj basistu na stály úväzok, čo mi tiež vyhovovalo, keďže som bol bez angažmánu. Divadlo v Linzi bolo mojou prvou domovskou scénou, na ktorej som pôsobil štyri roky.

Prišiel pocit zadosťučinenia?

Určite som bol rád, že ma vzali. Ale vedel som, že moja cesta pokračuje a že musím ďalej na sebe pracovať. Platí, že ak v opere spevákovi niečo vyjde, je to fajn, ale na druhý deň ho čakajú nové výzvy. Ďalšie postavy, ďalšie skúšky a predstavenia. Ak by som sa mal po každom kvázi úspechu zastavovať, tak celý čas len stojím. V operných domoch sa stále pracuje. Ja som mal vždy toto odmalička v sebe. Vedomie, že ak niečo chcem, tak tým žijem, som do toho zaangažovaný, nerobím to len tak z nejakej vypočítavosti. Len vtedy to môže človeka napĺňať, len vtedy to môže celé obsiahnuť, ak tým všetkým naplno žije. Len vtedy.

Začali ste postupne hosťovať aj v iných divadlách?

Od môjho prvého roku v Linzi. Boli to hosťovania nielen v Rakúsku vrátane Viedenskej štátnej opery, ale aj mimo Rakúska. Spieval som napríklad v Barcelone, Thajsku, Francúzku, Nemecku. Na mnohých scénach.

K tým hosťovaniam ste sa dostali opäť len cez predspievania? Alebo fakt, že spevák má domovskú scénu, znamená aj to, že už mu ponuky na hosťovania chodia priamo?

Vôbec to neznamená automatické ponuky. Predspievanie je niečo, čo je navždy prítomné v živote operného speváka, ktorý sa chce presadiť. Pamätám si napríklad na to, bolo to už päť či šesť rokov po mojom začiatku v Linzi, už som spieval aj vo Viedni, aj ako hosť v talianskych, francúzskych či nemeckých operných domoch. Môj vtedajší agent zrazu prišiel s možnosťou predspievania v New Yorku. Napriek tomu, že som mal dobré recenzie z iných divadiel, aj v New Yorku v MET to bolo tak – my vieme, počuli sme ho už aj osobne v iných divadlách, dobrý je, no máme tu dosť spevákov. Potrebujeme ho počuť na predspievaní. Treba si uvedomiť, že všade, v každom opernom dome je strašný pretlak nielen dobrých operných spevákov, ale aj „tlačeniek“ každého možného typu. Pretože to tak je, že na veľkom trhu, do špičkových divadiel mnohí agenti a aj sponzori samotných divadiel tlačia svojich favoritov. Ide o veľmi tvrdý svet.

Hosťovania vám zakaždým zabezpečoval váš agent?

Vždy to bola práca agenta. V zahraničí to tak v opernom svete funguje, že bez agenta nie je nič možné a ani dovolené. Na rozdiel od Slovenska či Českej republiky, kde človek môže prísť do Slovenského národného divadla alebo do Národního v Prahe aj sám bez agenta a prihlásiť sa na predspievanie. Vonku bez agenta nemáte šancu, nech ste akokoľvek dobrý. Systém je tak nastavený, aby boli do chodu operného biznisu vždy zavedení aj agenti. Ak vás nezoberie pod seba žiadna agentúra, nedostanete ani možnosť predspievať. Samozrejme, keď som počas svojej kariéry na sebe pracoval, postupne ma ako operného speváka začali spoznávať aj v iných divadlách, žiadali si ma na predstavenia. Vždy to ale muselo ísť cez agentúru.

Čo je najdôležitejšou úlohou agenta?

Agent by mal opernému spevákovi hľadať, ideálne aj nájsť prácu. Následne by mal mať na starosti prípravu a kontrolu zmlúv a všetkých detailov spojených so spevákovým účinkovaním v divadle. Vrátane dohodnutia čo najlepšieho honoráru. To je ideál, ktorý pred rokmi platil. Vtedy sa agent naozaj o speváka staral a spevák sa mohol sústrediť len na spev. Dnes sa operní speváci sami často ponúkajú, prepytujem, ako lacné prostitútky. Stačí sa pozrieť na ich profily na sociálnych sieťach. Možno som stará škola, ale z môjho osobného pohľadu je to hrozné a hlavne to zaváňa lacnotou. Samozrejme, aj určité propagovanie samého seba môže zohrať určitú úlohu, ja sa ale ako prostitútka necítim a ani nechcem cítiť. Naozaj platí, že práca dnešného agenta sa dosť odklonila od pôvodnej poctivej práce agenta z minulosti a jej veľká časť sa prenecháva na samotných spevákov.

Vy osobne ste mali šťastie na agentov?

Ani veľmi nie. Moja prvá viedenská agentúra bola síce menšia, ale pomerne fajn, vždy mi spracovali všetky podklady a boli aktívni pri hľadaní speváckych možností. Ale tým, že agentúra nebola veľmi silná, nedokázala mi sprostredkovať všetky predspievania, na ktorých mi záležalo. Spolupracoval som s nimi až do roku 2013. Keďže som sa chcel pohnúť ďalej, po nich som mal krátko inú agentúru a následne ešte jednu.

Čo znamená „pohnúť sa“?

Veľmi skoro som vždy videl a vedel, aké má každá agentúra meno v divadlách, ako ju berú operné domy. Tu existuje istá hierarchia, preto veľmi záleží na reputácii každej agentúry v brandži. To ale neznamená, že väčšia agentúra aj automaticky robí pre operného speváka viac. Je to skôr lotéria, pri ktorej človek nikdy nevie, ako to pre neho dopadne. A to bol aj môj prípad s mojou doteraz poslednou agentúrou. Bola veľká, ale nie výkonom.

Opakovane spomínate obrovskú konkurenciu medzi opernými spevákmi po svete. Môže si operný spevák vášho rangu dovoliť aj istým spôsobom luxus v podobe odmietnutia ponuky agenta na prespievanie?

Nebudem hovoriť za iných. Ja som si veľa nevyberal, vedel som, že by som ponuky nemal odmietať. Na to som prešiel príliš dlhý kus neistej cesty. Navyše, nikdy som nebol ten typ, ktorý lezie ultrabohatým ľuďom, ktorí sponzorujú veľké divadlá v zahraničí, do istých častí tela. Nikdy, ani jedným mrknutím oka. Takže do istej miery som vedel, že vyskakovať nemôžem. Samozrejme, občas som niečo odmietol, keď mi z nejakého dôvodu predspievanie či ponúkaná rola nevyhovovali alebo som tam už mal niečo iné. Vždy bolo rozhodujúce na jednej strane váh to, aká je ponúkaná postava a čo mi dá po umeleckej stránke, na druhej strane váh zase prestíž produkcie, operného domu, časová záťaž či finančné krytie celého predstavenia. Ak som vnímal nejaké nezrovnalosti v ponuke, ak som cítil, že mi postava nebude hlasovo vyhovovať alebo som videl, že produkcia nemá na predstavenie dostatočné finančné krytie, tak som sa sám seba legitímne pýtal, či sa mi do toho oplatí ísť, či mám riskovať, že by som napríklad mohol ublížiť svojmu hlasu.

Čo prišlo po štyroch rokoch v Linzi?

Po štyroch rokoch v Linzi som v rokoch 2006 až 2008 pôsobil ako člen opery vo švajčiarskom Bazileji. Riaditelia oboch divadiel, v Linzi aj v Bazileji, si vážili, že majú v mojej osobe skúseného basistu a naozaj ma púšťali prakticky na všetky hosťovania, kde len mohli. Hoci to nemali ľahké, keďže napríklad v Bazileji som bol jediný bas na hlavné postavy. Takže keď som odišiel na hosťovanie, museli si namiesto mňa zaplatiť hosťa. V Bazileji to bolo veľmi fajn, robil som dve veľké produkcie za rok, dokopy asi tridsať predstavení a popritom som si mohol hosťovať v iných divadlách. Od roku 2008 sa mi však už začalo kopiť toľko ponúk, že som definitívne odišiel na voľnú nohu. Kalendár som mal plný na niekoľko rokov dopredu, v Bazileji som už nemohol ďalej zostať.

Vrcholnú skúsenosť a angažmán ste zaznamenali v Metropolitnej opere v New Yorku. Ako k tomu došlo a čo ste tam spievali?

Na prespievanie do Metropolitnej opery som sa dostal na základe referencií ľudí z divadla v Chicagu, kde som mal tiež príležitosť spievať. Moja viedenská agentúra sa mi v jednej chvíli ozvala s tým, že keďže v Chicagu o mne hovoria v superlatívoch, skúsia mi vybaviť predspievanie v New Yorku. Čakalo sa „len“ na to, kedy bude mať čas na osobné predspievanie maestro Levine, šéfdirigent MET. O termíne na Dušičky 2007 mi dali vedieť len dva týždne dopredu. Našťastie, všetky papiere potrebné na vízum sa mi podarilo načas vybaviť. Po predspievaní som hneď dostal v Metropolitnej opere päť postáv – postavu egyptského kráľa vo Verdiho Aide, potom Ramfisa z Aidy, Sparafucila vo Verdiho Rigolettovi, Ferranda vo Verdiho Trubadúrovi a inkvizítora vo Verdiho Donovi Carlosovi. Začal som s postavou egyptského kráľa v roku 2009. V roku 2011 som s Metropolitnou operou absolvoval aj turné v Japonsku.

Mali v Metropolitnej opere nejaké povedomie o Slovensku?

Keď sa ma v maskérni alebo v manažmente divadla pýtali: a čo, chlapče, odkiaľ si, a ja som odpovedal, že zo Slovenska, okamžite sondovali, či poznám Sergeja Kopčáka. Všetci ho tam poznali! Nečudo, Sergej Kopčák v MET spieval takmer štvrťstoročie, Slovensko bolo vďaka nemu zapísané naozaj excelentne. Tento legendárny slovenský bas je na to, akú skvelú kariéru má za sebou, veľmi skromný pán. Ako stály člen operného súboru pôsobil v Metropolitnej opere s veľkým odstupom najdlhšie zo slovenských operných spevákov. Okrem neho v MET spievali z našich napríklad Gabriela Beňačková alebo Peter Dvorský.

V akých exotických krajinách ste ako operný spevák mali možnosť spievať?

V Thajsku, Malajzii, Singapúre, Katare či Ománe. Veľmi sa mi páčilo v Japonsku. Pokiaľ by sme exotiku hodnotili istou divokosťou a špinou, tak poviem asi Thajsko.

Prečo nie Katar?

Katar je pre operného speváka úplne iný svet. Na moju katarskú skúsenosť tiež rád spomínam, špeciálne na celú kultúrnu dedinku s divadlom, nahrávacími štúdiami a amfiteátrom pre 4 000 ľudí. Katarčania zasypali časť mora pri Dohe a kultúrnu dedinku tak postavili na mieste, kde predtým nebola pevná zem.  Dávali tým ostentatívne najavo, že majú veľa peňazí a nevedia, čo s nimi. Do Kataru som sa dostal počas pôsobenia v La Scale v Miláne, ktorú Katarčania oslovili s tým, aby La Scala prišla do Kataru so svetovým operným obsadením Verdiho Aidy. 

V Chile ste našli aké prostredie?

Chilská skúsenosť z roku 2012 predstavuje jednu z mojich nezabudnuteľných operných skúseností. Spieval som priamo v hlavnom meste Santiago de Chile rolu Attilu v rovnomennej Verdiho opere. Fantastické divadlo, všetci ľudia, čo tam pracovali, samozrejme, najmä domáci. Zo zahraničia sme tam boli asi len piati speváci, ktorí spievali hlavné úlohy – všetci sme tvrdo pracovali. Domáci umelci pritom naozaj za minimum peňazí. Po Metropolitnej opere a Chicagu považujem Chile za najlepšiu skúsenosť v mojej doterajšej profesionálnej kariére. Stretli sme sa tam, vďaka dobrému výberu riaditeľa opery v Santiagu, super ľudia a veľmi kvalitní speváci, ktorí sme sa následne stretávali vo vynikajúcich operných domoch po celom svete. Čo je najdôležitejšie, samotné predstavenie, ktoré sme naštudovali, bolo po všetkých stránkach výborne prevedené a zaznamenalo veľký úspech.

Kedy ste začali dostávať operné ponuky aj zo Slovenska či Českej republiky? A aký to bol pocit spievať po rokoch doma?

Týmto ponukám som sa veľmi tešil. Musel som si na ne síce zopár rokov počkať, ale keď nakoniec prišli, veľmi rád som ich akceptoval, nehľadiac na neporovnateľne menšie finančné ohodnotenie než v zahraničí. Pocit spievať na domácej pôde, hlavne čo sa týka Slovenska, bol na jednej strane veľmi príjemný a na druhej strane som bol na niektorých miestach trochu sklamaný z pracovnej morálky a zo so mnou nesúznejúceho odklonu od čistoty oduševneného zamerania sa na radosť z práce.

Akú najväčšiu daň platí svetovo uznávaný operný spevák?

Nijakú. Respektíve, záleží na tom, ako sa pozerá na svoj život a na cestu, po ktorej kráča, vrátane cesty, ktorú má za sebou. Každý si asi musí sám povedať, čo je alebo bolo pre neho tou daňou. Ja som nič také ako priveľkú daň na mojej ceste operného speváka doteraz nezaznamenal. Ak by som niečo také v prenesenom význame bol nútený platiť, tak ju určite neplatím. Prečo by som mal? Jednu vec však chcem zmieniť. Opernému spevákovi pri tom všetkom intenzívnom cestovaní po svete, neustálom skúšaní a vystupovaní veľmi rýchlo uteká čas. Človek, keď je naozaj v pracovnom švungu a musí sa starať o všetko sám, zaberá mu to veľa času. Na vybudovanie si rodinného zázemia už moc času často nezostáva. Pritom roky letia ako šialené.

Mali ste popri kariére čas na vážnejší vzťah?

Ja som mal len vážne vzťahy. Nebudem chcieť predsa strácať čas povrchnosťami, predovšetkým ak ide o niečo tak cenné ako osobné vzťahy. Ono sa to dá skĺbiť. Poznal som počas mojej kariéry veľa kolegov či kolegýň, ktorí chodili po svete aj s deťmi. Ak mali niekde dlhšie angažmán, povedzme dva či tri mesiace, vtedy si tam pre svoje deti vybavili školy, a tie sa tak mohli prirodzenou cestou učiť cudzí jazyk. Spomínam na jednu kolegyňu z Berlína, spievali sme spolu v Chicagu. Žila tam aj s dcérami, vtedy mohli mať deväť, desať rokov. Tie jej malé dievčatá vedeli päť jazykov, keďže s mamou chodili po svete od svojich piatich alebo šiestich rokov. Podobne ako deti cestujú so speváčkami či spevákmi tak často, ako je to čo len trošku možné, aj ich životní partneri.

Môže fungovať vzťah, v ktorom sa obaja venujú opernému spevu?

Môže. Prečo nie? Každý zo vzťahu v takom prípade vie o opernom speve všetko, takže dokáže partnera aj pochopiť, podržať. Tak ako pri každom vzťahu, viac záleží na tom, či sa partneri majú naozaj radi, prípadne či im stojí za to kvôli partnerstvu „obetovať“ niečo zo svojej pohodlnosti.

Platí, že v opernom svete je vo veľkej miere zastúpená komunita LGBTI+ spevákov a agentov? Čo hovoríte na tvrdenie, že aj preto to majú členovia tejto komunity s presadením sa v opernom svete ľahšie?

V našej brandži má spomenutá komunita z rôznych dôvodov veľmi početné zastúpenie. Možno aj preto, lebo hudba a umenie celkovo poskytujú priestor a možnosť prejaviť sa hlbšie. Niekto tvorí z vnútorného poryvu alebo rozporu a má umenie ako istý ventil. Väčšina ľudí však vníma tvorbu ako určitý typ rozpoloženia, aby som to nazval všeobecne, keďže tým „rozpoložením“ môže byť hocičo. Niektorí chcú dať určitú nahromadenú emóciu alebo rozpoloženie zo seba von, môžu ho vnímať ako prostriedok k určitej katarzii. Ako poznám kolegov z tejto komunity, majú často sklon k jemnejšiemu, citlivejšiemu a emocionálnejšiemu vyjadrovaniu sa, čo umenie značne umožňuje. Takýto hlbší a citlivejší spôsob vyjadrovania sa je umeniu vlastný. Pokiaľ ide o presadenie sa, ľudia sú ľudia a asi platí, že každá skupina či komunita ľudí si pri porovnateľnej kvalite častejšie zavolá práve toho zo svojich radov. V žiadnej brandži na svete, bohužiaľ, ľudia nie sú natoľko uvedomelí, že by sa vedeli úplne odosobniť od vecí, ktoré patria do privátnej sféry, či už sa jedná o príslušnosť k nejakej skupine, národu, alebo čisto prvoplánové osobné záujmy. Takže priateľstvá a kamarátšafty v profesijnej oblasti, založené na podobnosti, sú časté. Je to ale všeobecný jav odzrkadľujúci momentálnu úroveň ľudstva ako takého.

V novembri 2022 ste oslávili 50 rokov. Ako dlho vydrží opernému spevákovi hlas?

Hlas môže vydržať dosť dlho. Jeho vývoj je podmienený fyzikou, mení sa rokmi. V mladšom veku môže starnutie hlasu spevákovi aj pomôcť, neskôr mu však skôr uberá. Správnou technikou a staraním sa o hlas sa s tým ale dá vždy niečo robiť. Ja to takto roky praktizujem, pokiaľ cítim, že mám v niečom slabiny, že som hlasovo na niečo citlivý, snažím si na danú vec zvyknúť. Nikdy som nebol  hypochonder, nenosil som v lete okolo krku šály, ale na druhej strane, ak je vonku mínus 20, nepôjdem nahý zo sprchy von a neľahnem si na dve hodiny do snehu. V USA, tak ako asi veľa ľudí, som mal problémy s veľmi silnou klimatizáciou takmer v každom interiéri. Preto som si jedno leto povedal, že si na to musím zvyknúť. Ako som bol pred sezónou v USA chvíľku doma na Slovensku, trénoval som tým spôsobom, že som si vždy, keď som bol v aute sám, dal klímu naplno. Tak si môj organizmus na to zvykol. Takisto otužujem organizmus, snažím sa mu rozumieť. Zaujímam sa o svoje zdravie, sledujem reakcie svojho tela na vonkajšie podnety, samovzdelávam sa.

Viete si predstaviť rodinu a vlastné deti?

Ja okolitému svetu nebudem nikdy prispôsobovať osobný život. Budem si ho žiť tak, ako budem chcieť a najmä môcť, aj na základe toho, čo mi osud/okolie dovolia. Hocakým smerom sa môj ďalší život bude uberať, prijmem to. To ale neznamená, že sa stanem len pasívnym pozorovateľom. Určite sa chcem a budem na vývoji môjho života aktívne podieľať. Rodina vrátane detí by bola fajn. Či mi to ešte bude dopriate, neviem. Vôbec to však napriek päťdesiatke neberiem tak, že by som rodinu musel mať za každú cenu a že je už kvôli „pokročilému času“ jedno s kým. Tak to už vôbec nie. Rovnako v žiadnom prípade neprijímam naratív, na ktorý občas narazím, že je zlý svet, a preto by naň človek nemal priniesť deti. Možno práve preto, že svet nie je taký, ako by sme chceli, by sme mali doňho deti priviesť a vychovať ich tak, aby ten svet boli schopné aktívne zmeniť k lepšiemu. Vojna sa nevyhráva tým, že sa uteká z bojiska. Máme okolo nás čoraz viac strašiakov, ktorí nás nútia robiť to alebo ono a rozdeľovať nás. Ja som ale vždy za to, aby spoločnosť fungovala a podporovala sa navzájom. Len takýto spôsob existencie prospieva evolúcii. Nikdy nebudem ani seba stavať na hlavu v zmysle, že chcem jedno a kvôli určitému prinúteniu alebo lepšie povedané kvôli nejakému „externému vplyvu“ urobím niečo, s čím nie som úplne stotožnený a čo je proti môjmu presvedčeniu. Nikdy.

Aký je váš pracovný kalendár na ďalšie mesiace?

Dosť voľný. Najmä kvôli stálym dopadom covidu, keďže veľké divadlá robia na dlho dopredu a dva roky pandémie ich plánovanie postavilo na hlavu. Platí, že ak chce hoc len malé divadlo úspešne fungovať, musí zháňať dopredu sponzorov, plánovať, robiť všetko pre to, aby prežilo. No covid v kultúre špeciálne akoby zanechal v hlave divadelníkov červené svetlo upozorňujúce a varujúce – pozor, nikdy nevieš, čo sa môže stať. Ak chceš niečo o rok, dva, už teraz sa poisti dopredu, aby to a to bolo. Preto sa aj ďalšie operné plány vrátane tých mojich budú len postupne vracať do starých koľají. Mám už teraz nejaké spievania dohodnuté na budúci rok. Chcel by som skúsiť aj určité aktivity, ktorým som sa doteraz nevenoval, čo si vyžaduje tiež veľké množstvo času. A som rád, že sa ozvalo aj Slovenské národné divadlo  s ponukou štyroch rôznych operných titulov v tejto sezóne: Vodníka v Dvořákovej Rusalke, Sarastra v Mozartovej Čarovnej flaute, Sparafucila vo Verdiho Rigolettovi a Ramfisa vo Verdiho Aide. Zároveň pokračujem aj ako pedagóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

Keď sa vás vaši študenti pýtajú, či máte recept na úspech, čo im odpovedáte?

Hovorím presne to, čo mi vštepoval Jevgenij Nesterenko. Pracovať na sebe. Žiaden iný recept z môjho pohľadu neexistuje. A hlavne žiaden iný recept ja osobne nechcem a ani nikdy nebudem propagovať.

A čo faktor šťastia? Byť v správny čas na správnom mieste?

Možno to do nejakej miery hrá maličkú rolu, ale myslím si, že tento faktor je často preceňovaný, respektíve určitým spôsobom fantazmagoricky medializovaný. Človek predsa nemôže nikdy vedieť, kedy bude v ten správny čas na tom správnom mieste. Preto musí byť na príchod svojho správneho času vopred pripravený. Musí dopredu tvrdo pracovať. Keď človek nie je pripravený, môže byť aj stokrát na správnom mieste, šancu nebude schopný využiť.