Štandard - O desiatich pozitívnych znakoch doterajšej histórie Slovákov

Prednedávnom sa v denníku Štandard objavila diskusia o slovenských dejinách. Hoci nebola veľmi hlboká, jej význam spočíval v tom, že otvorila skrinku, ktorá u nás zostávala už istý čas zavretá. Bola to však pre mňa výzva, na ktorú som nemohol nereagovať. Vznikla tak pomerne rozsiahla esej, ktorej kratšiu časť som sa rozhodol publikovať.

Skôr ako začnem hovoriť o pozitívach slovenských dejín, vysvetlím, prečo nebudem hovoriť o ich negatívach, najmä pokiaľ ide o 20. storočie, ako je to dnes zväčša zvykom. Nejde o vedomé zamlčovanie toho druhého, o niektorých veciach sa mlčať nedá a ani o nich mlčať nebudem. Ide však o to, že sa o tom zlom v poslednom čase hovorí toľko, akoby sa nič iné, slávne, hodnotné a pamätihodné v našich dejinách ani nestalo. Ale ako hovorili už starí Rimania Est modus in rebus, teda „Existuje miera vo veciach“. Pamäťová politika žiadneho spoločenstva sa nedá robiť výlučne sypaním si popola na hlavu.

O tom, ako niekoho naučiť nášmu menu

Prvý pozitívny znak slovenských dejín súvisí s napísaním nášho rodného listu. Naši predkovia rovnakého mena, podobne ako iné postrímske gentes (mužské vojenské spoločenstvá, kmene), vstúpili do dejín úspechmi na bojiskách. Keď sa jeden z najznámejších historikov dejín cirkvi, Ján z Efezu, v poslednej tretine 6. storočia zamýšľal v sýrskom jazyku nad tým, ako je možné, že sa Slovania/Sloveni/Sloväni (ďalej budem používať termín Sloveni) začali usádzať vo východorímskych (byzantských) provinciách, prišiel k záveru: „Naučili sa (totiž) viesť vojnu lepšie ako Rimania.“ Úspešnými vojenskými operáciami najprv v réžii Gepidov a potom Avarov a aj spolu s Avarmi sme svoje meno vtlačili najskôr do pamäti spisovateľom neskorej Východorímskej ríše, Itálie i Sýrie, neskôr potom aj prvým historikom Západu. Ak si dnes niekto nevie predstaviť, ako sa to stalo, potom mu pripomeniem, ako slovenskí hokejisti po roku 1993 svojimi víťazstvami naše súčasné meno Slováci naučili napríklad Američanov, ale aj iných. K tomu ešte niekoľko príkladov z trochu iného súdka: maďarský časopis Alkotmány 10. apríla 1915, teda počas 1. svetovej vojny, po bitke pri Komarówe napísal: „…z roľníckeho stavu pochodiaci slovenský vojak je nepremožiteľný. Smelosťou, prísnou disciplínou a svojou poctivosťou sa Slováci stali elitným vojskom, ktoré sa hodí nielen na útok, ale svojou národnou povahou výborné je aj na obranu.“ Počas 2. svetovej vojny sa stal generál Augustín Malár nositeľom nemeckého prestížneho a elitárskeho vojnového vyznamenania Rytierskeho Železného kríža. Iný Slovák, kapitán Ján Nálepka, bol zasa ocenený nemenej dôležitým vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu. S víťazstvami to dnes až tak veľmi nepreháňame, keď vo futbale vyhrávame vo Wembley nad Anglickom 0:1, začneme premýšľať, čo by sa stalo, keby sme nebodaj nad tými Angličanmi u nich doma vyhrali. S hrdinstvom sme na tom teda tiež dobre. Najmä v teoretickej rovine. Otázka však tiež znie, ako sme na tom s dezerciami.

O našich historických sobášoch a rozvodoch, alebo kde sa začína a kde sa končí náš aliančný potenciál

Druhým pozitívnym znakom našich dejín je naša schopnosť družiť sa kdekoľvek, kedykoľvek, s kýmkoľvek a toľkokrát, koľkokrát treba. V praxi tak vieme vytvárať aj tie najbizarnejšie aliancie a koalície. Dobovým historikom neunikli naše spojenectvá s Gepidmi i Avarmi, neskôr s Bavormi a Frankmi. Na tisíc rokov sme uzavreli manželstvo s Maďarmi. Medzičasom sme si v druhej polovici 14. storočia za kráľa Ľudovíta Veľkého stihli zakoketovať i s Poliakmi. Od čias Ferdinanda I. sme si hrkútali s Rakúšanmi. Popritom sme za Janka Zápoľského a jeho syna Jána Žigmunda, ale aj ďalších sedmohradských kniežat nezabudli dvoriť Osmanom.

To všetko vlastne iba preto, aby sme sa na sklonku druhej dekády 20. storočia s Maďarmi rozviedli a uzavreli sobáš z rozumu s Čechmi. S Čechmi, ale najmä vďaka nim, sme potom v druhej polovici 40. rokov vstúpili do zväzku s Impériom pevniny, hovorme mu obrazne – Mocnárstvom slona. Používam toto metaforické pomenovanie, lebo sa mi páči, hoci som ho aj nevymyslel. Dnes škrípeme zubami so 4. Ríšou a anglosaským Impériom mora – Mocnárstvom veľryby.

Sami sebe sa zdáme adaptabilní. Asi aj tým navonok. Július Satinský našu ohybnosť označil za „príslovečnú slovenskú predposratosť“. Iní šli ešte ďalej a našu úslužnosť a ochotu spolupracovať si zmýlili so slúžkovstvom. Keďže nás pokladali za mäkkých, skúsili si nás natrieť na chlieb. Akurát, že nie vždy sa to podarilo. Za svoje národné a ľudské práva sme vojensky povstali v meruôsmych rokoch 19. storočia v prvom slovenskom povstaní proti Maďarom. V marci 1939 sme opäť proti Maďarom v Malej vojne ubránili východné hranice Slovenska. V druhom povstaní, s prívlastkom Slovenské národné, sme sa od 29. augusta 1944 postavili nacistickej Tretej ríši.

Koľké, a pod akým menom sme založili kráľovstvá a republiky

Možno sa niekomu to, čo poviem, nebude zdať presné, ale podľa môjho názoru sme nikdy neboli veľmi početní. Územia, ktoré sme väčšinovo obývali, ležali okolo stredného Dunaja. Odtiaľ sme sa, slovami najstaršieho ruského kronikára, „rozišli“. Ako to Nestor myslel, vysvetľujem inde. Osobne som vždy veril inej jeho vete: „Bol jeden národ slovanský a ten býval na Dunaji…“ Tu sme sa na troskách rímskeho sveta konštituovali na spoločenstvo s osobitým menom a tu sme pretrvali podnes. Vydržať na scéne dejín tak dlho však nikdy nebolo a ani nebude vôbec jednoduché. Bez určitého pragmatizmu by to nešlo. Pragmatizmus ako tretia svetlá charakteristika slovenských dejín súvisí s našou predchádzajúcou vlastnosťou družiť sa a nadväzuje na ňu. Na vyššom poschodí sa však materializuje vo vytváraní zmysluplných a funkčných politických zoskupení, zväzkov, kráľovstiev i republík. Ich výpočet je dlhší, preto si vyžaduje trpezlivosť.

Po tom, ako sme v 6. storočí efektívne pôsobili sto rokov v Kráľovstve Gepidov, sme sa od sklonku toho istého storočia na viac ako 200 liet stali nemenej platnými spojencami Avarov. Už pri rozvrátení avarského hrinku (v roku 896), si naše služby obľúbili poprední muži Occidentu.

Svoj podiel sme mali aj na konštrukcii univerzálneho kresťanského impéria Západu (Orbis Latinus). Toto je však potrebné vysvetliť podrobnejšie. Ako je známe, Svätopluk I. za sľub lojality východofranskému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi v roku 874 dostal „zelenú kartu“ v šírení kresťanstva na sever a východ od svojho regnum. Keď potom prišlo k porozumeniu Svätopluka a svätého Metoda, prvého arcibiskupa Slovenov na Dunaji: „…začalo učenie Božie rásť a duchovní množiť sa po všetkých hradoch a pohania veriť v opravdivého Boha a od svojich bludov sa odvracať. Tým viacej aj Moravská oblasť (dŕžava) rozprestierať sa začala na všetky strany a nepriateľov bez váhavosti premáhať, ako aj sami vše hovoria.“ Svoj sľub vernosti Ríši držal Svätopluk 18 rokov, teda až do chvíle prepuknutia vojny s jeho švagrom, východofranským kráľom Arnulfom.

Strategicky, bez toho, aby spochybnil moc impéria, získal si priazeň Svätej stolice v Ríme. Jeho ľud, jeho najlepších mužov, celú krajinu i samotného Svätopluka ako svojho „jediného syna“ (unicus filius) pápež Ján VIII. prijal v roku 880 pod patronát „blahoslaveného Petra, kniežaťa apoštolského zboru…“ Takto Svätopluk I. začal legitimitu svojho úradu odvádzať od autority Svätých Apoštolských prahov. Pripomínam, že sa tak stalo 120 rokov predtým, ako sa niečo podobné podľa dokumentu Dagome iudex stalo poľskému Mieškovi I. a podľa tradície, nie podľa zachovaného dokumentu (sic!), ale len podľa tradície, malo udiať svätému Štefanovi kráľovi. Nezdá sa, ale je to tak, že touto svojou iniciatívou vytvoril Svätopluk historický precedens pre politickú matricu, ktorou sa riadi východno-stredná Európa prakticky do dnešných dní. Stále sme súčasťou západného latinského kultúrneho a civilizačného okruhu, naším hlavným mestom však nie je Brusel, ale Rím.

Svätopluk vstúpil do konfliktu s Arnulfom, kráľom východných Frankov (Francorum orientalis) už ako rex Sclavorum. Dôsledky vojny umožnili, aby sa po 100 rokoch v Panónskej panve znovu etablovala moc kočovníkov. Dejinám sa stali známymi najmä pod latinským označením Ung(a)ri, odvodeným od slovanského Oyгры (Ougri).

Sto rokov interregna medzi Tatrami a Dunajom ukončili slovenskí veľmoži Hont a Poznan. Pred bitkou so zadunajským Kopáňom mečom opásali nitrianskeho vojvodu Štefana. Po víťazstve pri Vespíme, podľa neskoršieho hagiografického Života svätého Štefana kráľa, nitrianske knieža dostalo kráľovské insígnie z Ríma – a s nimi titul rex Pannonniae. Tým sa potom prezentoval aj na vlastných minciach. Byzantínci ho oproti tomu nazývali krales Tourkias. Turkami nazývali všetkých kočovníkov, jedinečným titulom kráľ však iba vládcu medzi Karpatami a Dunajom. O západoslovanskom pôvode titulu kráľ, odvodeného od osobného vlastného mena Karol (Veľký), dnes nikto nepochybuje. Pochybnosť o kontinuite kráľovskej moci medzi Svätoplukom a Štefanom preto tiež nie je namieste.

Nitrania pod svojimi vlajkami (strieborný ležiaci dvojkríž v červenom poli) obnovili kráľovstvo na Dunaji ešte dvakrát. Po druhý raz sa tak stalo 14. marca 1074 v bitke pri Mogyoróde. Tu bihorské knieža narodené v Poľsku, dobovými relátormi, jazykom i mravmi pokladané za Poliaka, s bitematickým slovanským kniežacím menom (V)Ladislav; spolu so svojím bratom, nitrianskym kniežaťom Gejzom, porazili bratranca a legitímneho vládcu krajiny kráľa Šalamúna. Cena za víťazstvo a zjednotenie krajiny však bola vysoká – vzdanie sa dovtedajšej politickej územnej osobitosti Nitrianska. Odmena však tiež stála zato. Na ďalších 850 rokov utíchol preddunajsko-zadunajský geopolitický spor o nadvládu nad stredným Dunajom.

Nuž, a po tretí raz sme oživili Uhorské kráľovstvo ľudskými, ekonomickými i kultúrnymi zdrojmi po vyhnaní osmanských Turkov z bazéna stredného Dunaja. Stalo sa tak po tom, ako spojené kresťanské vojská, vedené poľským kráľom Jánom III. Sobieskim, porazili tureckého vezíra Kara Mustafu 12. septembra 1683 pod Viedňou a následne pri Štúrove (Parkány) 10. októbra.

Keďže sme monarchiu na oboch brehoch Dunaja pokladali za svoju, preniesli sme jej trvanie ponad najhoršie časy. Územie dnešného Slovenska totiž zostalo Uhorskom aj vtedy, keď dnešné Maďarsko Uhorským kráľovstvom nebolo, keďže jeho územie bolo približne od roku 1540 po pamätnú bitku pri Štúrove súčasťou Budínskeho pašalíka.

Monarchia na strednom Dunaji, v dobovej terminológii od 9. storočia Kráľovstvo Slovanov, Panónske kráľovstvo, neskôr Uhorské kráľovstvo, sa nikdy nestala perifériou Europa Occidens, ako napríklad České, alebo Rakúske krajiny. V súlade so svojím predchádzajúcim vývojom zostala legitímnymi pokračovateľmi rímskeho dedičstva, ktorého hlavným nositeľom je i po dnešný deň Svätá stolica v Ríme. Dá sa to tvrdiť i napriek tomu, že občas uhorskí králi poškuľovali po Konštantínopole. O svojom kráľovstve sme niekedy, keď sa vplyvy Svätej stolice zdali trochu zväzujúce, hovorili aj ako o Regnum Marianum – teda o Mariánskom kráľovstve.

Osciláciu slovenských dejín k Dunaju a širšie k Stredomoriu nateraz spochybnilo až 20. storočie a naše prozápadné, na Francúzsko orientované republikovanie s Čechmi. To vystriedalo vazalstvo Slovenskej 1. republiky k Tretej ríši. Umelá revitalizácia česko-slovenského spolužitia pod taktovkou Sovietskeho zväzu nás vrhla zo Západu na Východ. Zamatovou revolúciou sme sa z objatia Slona vrátili tam, kde sme boli po roku 1918. V našej 2. republike teda dominuje západný vektor prehlbovania ekonomických a politických väzieb (závislostí) k 4. Ríši. Vojensky sa pcháme do úst Veľryby.

Vo veciach cirkevných a od nich sa odvíjajúcich etických otázkach, ale aj akosi zvykovo a spontánne, zostáva naše historické smerovanie poludníkové, a nie rovnobežkové. Nemeníme sa. Možno sa len trochu pretvarujeme. Chodíme do Chorvátska, ale nie je to iba kvôli moru. S Chorvátmi nás totiž spája 800 rokov trvajúca história. Z tých istých dôvodov radi oči obraciame k Srbom i Rumunom, národom, ktoré nás nikdy nezradili. Pre naše smerovanie bolo vždy dôležité Poľsko. Jeho budúca pozícia môže byť pre nás osudná, ale nielen pre nás. Možno aj preto viac ako pozorne sledujeme, čo robí Viktor Orbán.

„Žije, žije duch slovenský, …“ Alebo o tom, prečo nezaniklo naše meno. Niekoľko vysvetlení

Základom našej súčasnej identity a tým i našich doterajších, súčasných i budúcich dejín je trvanie nášho mena. Ako vysvetľujem v dlhšej eseji, kultúrny obsah nášho autonyma sa v čase mení. Nie však naša ochota sa s ním identifikovať. Možno iba klesá a rastie intenzita našej vôle stotožňovať sa s naším pomenovaním, ako akási sínusoida. Trvanie pri našom mene ponad stáročia je pozitívnym znakom číslo štyri slovenských dejín.

Asi sa radi milujeme, povedal by niekto, kto pozná príbeh franského kronikára, takzvaného Fredegara zo 7. storočia, o tom, ako Avari trávili zimy v slovanských dedinách a na lôžka si brali dcéry i manželky Slovenov, a kto tuší, o čom hovorím. Pôvodne nomádska ríša sa vďaka tomu slavizovala. Podľa názoru niektorých vplyvných vedcov bol tento proces natoľko intenzívny, že panónska podoba slovančiny sa stala oficiálnym jazykom neskorého kaganátu. Mohli sme už vtedy zmiznúť zo scény. Práve tak, ako Anti, ktorí sa ničím okrem mena od Slovenov nelíšili, alebo aj Gepidi, ktorých, podobne ako aj nás, Avari porazili na ceste do svojej novej vlasti v Panónskej panve. Nestalo sa.

„Zmizli ako Avari“, zapísal V povesti dávnych liet mních Nestor. Myslel tým to, že v časoch, keď na začiatku 12. storočia skladal dokopy svoj spis, nebol už nikto, kto by sa chcel volať Avarom. Ruský mních však, čuduj sa svete, písal v staroslovienčine (slovensky). Vďaka tomu sa aj stredoveký ruský národ stal slovenským. Inak povedané, aj on sa slavizoval. Nebol ožiarený slávou našich víťazstiev proti Rimanom, ani omámený mäkkou silou našich diev, ale očarený hlbokosťou kultúrnej a náboženskej paradigmy vytvorenej svätým Konštantínom Filozofom. Takto sa slavizovali stredovekí Rusi, teda pôvodne rôznorodá zmes kyjevských Poľanov, novgorodských Slovenov, Varjagov, Pečenehov, Grékov, Chazarov a iných, podobne ako pred nimi nomádski Bulhari a po nich zasa ďalší.

Mnohých Slovenov, teda tých, ktorí sa chceli nazývať Slovenmi, tiež „vyrobil“ Svätopluk svojimi víťazstvami a konceptom Regnum Sclavorum v rámci Imperium Christianorum. V procese slavizácie Eurázie však predsa len rozhodujúce slovo mala atraktivita náboženskej a kultúrnej paradigmy Slovenov svätého Konštantína Filozofa – Cyrila.

Aj takto sa, aby som parafrázoval opäť slová múdreho kronikára Nestora od Dunaja, „rozchádzal národ slovenský“. Cez Svätopluka, svätých Konštantína-Cyrila a jeho brata Metoda sa meno nášho spoločenstva stalo známym vzdelanému svetu naraz vo viacerých obsahoch. Aj preto nezaniklo ani po tom, keď sa vo večnosti rozplynuli ďalšie slávne mená európskych a svetových dejín. Iba básnicky sa dnes môžeme opýtať, kde sú dnes slávni Góti a kde ešte slávnejší Longobardi. Mali svojich kráľov i kronikárov a predsa.

Neroztavili sme sa ani v uhorskom kotle národov, kultúr a náboženstiev. Skôr naopak. Maďarov sme asi milovali tak, ako pred nimi Avarov. Nuž a nebyť pokrievky katolíckej cirkvi a oficiálnej latinčiny, asi by ich bol čakal osud ich nomádskych predchodcov. Nech nám však nateraz ku cti a spokojnosti postačí povedať, akulturovali sme si ich. Niekedy by sa nám za to už mohli aspoň poďakovať. Rovnako ako my im za stáročia spoločného mieru. Isteže, nebol to celkom mier bez konfliktov. Určite však nie takých, ako vidíme medzi inými národmi i dnes v Európe. Nášmu spoločnému politickému menu – politonymu Uhor (H)Ungarus sme až do samotného smutného konca monarchie vtláčali slovenský obsah. Cez Móra Jókaiho to cítiť v literatúre, cez Bélu Bartóka počuť v hudbe.

Na tomto mieste iba sladkú malinu. Popravde, neviem si celkom predstaviť, ako by vyzeralo naše Uhorsko, ak by jezuiti na Trnavskej univerzite presadili zriadenie Katedry slovenčiny (Cathedra Slavonica). List Jakuba Haška, neskoršieho nitrianskeho biskupa, rektorovi Trnavskej univerzity Danielovi Miturovičovi z 21. mája 1665 dosvedčuje, že v Trnave sa snažili o zriadenie Katedry slovenčiny už deviatykrát.

Katedru slovenčiny sme nezriadili, ale Maďarov sme neprijali. Teda väčšia časť z nás ho neprijala. Rovnako nás nezlákalo ani sladké meno bratov Čechov. Tí si síce naším pomenovaním veľkodušne rozšírili to svoje, zostalo však iba pri forme. Keď sme naposledy v apríli roku 1990 celkom oprávnene žiadali, aby bolo naše meno Slovák v názve nášho spoločného štátu viditeľné, – pre tých, čo si už nepamätajú, šlo o spor známy pod nesprávne zaužívaným termínom – „pomlčková vojna“ (správne by totiž bolo „spojovníková“); jasne, ale tiež naposledy nám bratia ukázali, kde je naše miesto. Nuž čo? Veď aj veľkodušnosť má svoje hranice.

Sme učenliví či ani nie, alebo akým všelijakým obsahom sme napĺňali naše dejiny

Od Rimanov, Gepidov, Avarov, Frankov, Nemcov, Maďarov, Rakúšanov, Čechov, Poliakov, Rusov a Ukrajincov sme sa vo svojich dejinách naučili veľa. Našu schopnosť prijímať nové a adaptovať to vo svoj prospech preto chápem nielen ako minulý, ale pretrvávajúci, hádam aj trváci pozitívny znak slovenských dejín. V poradí je už piaty.

Príklad našej učenlivosti od Jána z Efezu som už uviedol. Teraz sa vrátim k 9. storočiu. Vo svojom prológu k prekladu Písma svätého do staroslovienčiny, básni známej pod menom Proglas, svätý Konštantín Filozof napísal: „Lebo kto totiž prijme tieto písmená, / tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví…“ Je to napísané v podmieňovacom spôsobe. Je totiž i dnes na zváženie, do akej miery sme vlastne prijali Konštantínov dar – „dážď Božích písmen“, slovami Milana Rúfusa – „Božích mravčekov“. Možno nie všetci, a možno iba niektorí (prinajmenšom žiaci svätého Konštantína), tak však zaiste urobili. Mnohí ani dnes celkom nechápu, prečo by sa vlastne mali učiť nezmyslu nezvyčajných kombinácií kruhov, priamok a trojuholníkov. Jedno naše knieža to však urobilo. Bol to Koceľ, syn nitrianskeho Pribinu, vládca Panónie. V roku 867 podľa svedectva Života svätého Konštantína Filozofa si nielen obľúbil „slovenské písmená“, ale (za 3 mesiace) sa ich aj naučil. Je v tom určitý paradox, odvážim sa povedať s Ihorom Ševčenkom, lebo na Morave a rovnako na Slovensku sme sa zostali latiníkmi. Evanjelista svätý Ján by nám preto mohol povedať: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (1, 11). Nemáme teda na Slovensku kontinuitu používania hlaholiky. Kde sa však naozaj končí Slovensko? Dôkazy o používaní hlaholiky vykopali archeológovia v Koceľovom Blatnohrade. Natrvalo si ju udržali benediktínske kultúrne interakčné centrá v Chorvátsku. Odtiaľ ju cisár a český kráľ Karol IV. vrátil do strednej Európy, keď fundoval slovanský kláštor v Prahe na Slovanech. Tu sa toto písmo stalo exkluzívnym písmo kráľov, kráľovien a kniežat. Nie neznáme muselo byť aj svätej Hedvige z Anjou, dcére uhorského kráľa Ľudovíta Veľkého a Alžbety Kotromaničovej, ktorá podobný kláštor založila v Krakove na Kleparzy. Ako kuriozitku tu uvediem ešte to, že na hlaholský a cyrilský evanjeliár prisahali od druhej polovice 14. storočia aj francúzski králi. Sme teda učenliví? Ba, ale nebárs, a nie vo všetkom. Všetko sa dá totiž aj ľahko prekrútiť, alebo vytrhnúť z kontextu a vložiť do iného. Je totiž niečo iné, keď svätý Konštantín Filozof trojjazyčníkom v Benátkach hovorí: „Či nepadá dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo slnko tiež nesvieti na všetkých? Nedýchame na vzduchu všetci rovnako?“, a keď jeho slová zopakuje pani prezidentka Čaputová.

Priestor Panónskej panvy bol vždy multilingválny (až na posledné desaťročia existencie monarchie), preto tak ako iní, i Slováci museli ovládať mnoho jazykov. Kráľovský matematik a rodák z Kežmarku Dávid Frölich v roku 1639 k tomu vo svojom Jadre praktického zemepisu (Medulla geographiae practicae…) napísal: „Šľachtici, ktorí žijú vo svojich rezidenciách na vidieku (na Spiši), sú Maďari a Slováci. Nemčine a latinčine sa zvyknú priúčať v detskom veku v mestách.“ Podľa tohto vzorca tiež rodák z Kežmarku, „tóthkirály“ Imro Tekeľ (Thököly/Tököli) vysvetľoval v slovenčine mešťanom obsah latinskej divadelnej hry, ktorú spolu so svojimi spolužiakmi z Prešovského lýcea naštudovali. Popri slovenčine sa hra v duchu uhorskej tolerancie k jazykom a národom kráľovstva vysvetľovala i v nemčine a maďarčine. Podobne sa tiež mladý Lajko Košút učil po slovensky v Turci u svojej strynej a skoro by sa tu bol popritom aj utopil v močovke, keby ho nezachránila, čo neskôr na stránkach Sokola horko ľutovala. Ale platilo to aj vice versa. Slovenskí študenti sa učili maďarčine v Šoproni, alebo Debrecíne.

Ilustráciami o tom, ako sa Slováci vedeli naučiť cudzie jazyky a nezabúdať pritom vlastný jazyk, nemožno vyčerpať tému slovenskej učenlivosti a učenosti všeobecne. Dobre to dokumentuje aj súčasná slovenčina, ktorá zachovala na lexikálnej úrovni množstvo slov pochádzajúcich z nemeckého jazykového prostredia. Ide pritom najmä o odbornú slovnú zásobu a termíny, ktoré predtým slovenčina nepoznala. Ľudia hovoriaci po slovensky si ju osvojili spolu s remeslami (know how), ktoré k nám od druhej polovice 12. storočia prinášali nemecky hovoriaci hostia (hospites). O niečo neskôr, teda od 16. storočia, ako na to poukazujú najnovšie výskumy staršej slovenčiny z časti už publikované v rámci Monumenta Lingae Slovacae, Slováci do dobovej slovenčiny postupne prekladali najvýznamnejšie prírodovedné príručky. Súviselo to najmä s nebývalým rozvojom baníctva a hutníctva.

Naši predkovia však nielen prijímali cudzie slová, ale tie svoje aj učili. Dobrým príkladom sú tu slovenskí olejkári a drotári, ktorí sa preslávili v 17. storočí až do prvej polovice 20. storočia prakticky po celom svete. Ukážkou učenlivosti a schopnosti presadiť sa v novom prostredí je napokon i dnes slovenská diaspóra žijúca v Spojených štátoch amerických.

Slováci však nezostali iba pri preberaní zručností a cudzích technológií, ale v časoch, keď sa ešte neudeľovala Nobelova cena, dosiahli v najvyššom vzdelaní európsku i svetovú úroveň a tým aj ohlas. Pamätnými navždy zostanú slovenský Sokrates – Adam František Kollár, či magnus decus Hungariae (veľká ozdoba Uhorska) Matej Bel, polyhistor svetového mena, ale tiež Samuel Mikovíni, geograf a ďalší slovenskí učenci 18. storočia… Z jezuitskej Trnavskej univerzity, alebo niektorého z evanjelických lýceí preslávených po celom Kráľovskom Uhorsku vychádzali desiatky vzdelancov ročne. No zabúdať tu netreba ani na profesorov a absolventov Vysokej školy baníckej založenej Máriou Teréziou v Banskej Štiavnici v roku 1763, prvej technickej univerzity na svete. Po vzniku Česko-Slovenska v školskom roku 1918/1919 presťahovanej do maďarského Šopronu… Čo k tomu ešte dodať?

Za 18. storočím nezaostalo v slovenských dejinách ani storočie nasledujúce. Charakter vzdelania však už zodpovedal duchu nového veku, ktoré zadefinovala najmä Francúzska revolúcia a nástup más do dejín. Medzi najvýznamnejších slovenských vzdelancov v tom čase patrili Anton Bernolák, Ján Hollý či Pavol Jozef Šafárik. Posledný zmienený ako otec slavistiky. Oproti nemu Ján Kollár z peštianskej fary a po roku 1849 aj z Viedenskej univerzity hlásal myšlienku slovanskej kultúrnej vzájomnosti. Podľa nej mal slovanský národ v jeho časoch obývať 15 krajín a činiť vyše 50 miliónov obyvateľov. O niečo ďalej potom zašiel po rozpustení slovenských dobrovoľníkov na jeseň v roku 1849 v Bratislave už iba Ľudovít Štúr. Napriek tomu, že vývoj ukázal skôr zraniteľnosť Kollárových i Štúrových téz, treba povedať, že vytvorili platformy, ktoré nadchýnali mladú slovanskú Európu. Okrem iného však práve takéto myšlienkové konštrukcie dosť vystrašili odporcov slovanstva. Zdá sa mi, možno oprávnene, možno nie, že napriek našej pôvodnej nepočetnosti sme aj vďaka nim naše meno opäť naplnili atraktívnym obsahom. Spoločným fundamentom minulého, súčasného i slovanstva budúcnosti aj v 19. storočí zostalo kresťanstvo.

O pokore, vzdore a pýche v slovenských dejinách. Alebo o nepokojných nociach marxistov

Kresťanská dominancia kultúrneho obsahu našich dejín znepokojovala našich marxistických historikov. Papalášov v Prahe, v Moskve a dnes aj v Bruseli možno prekvapila urputnosť, ktorú sme pri jeho obhajobe uplatnili. Príbehy našich biskupov Jána Vojtaššáka, blahoslaveného Pavla Gojdiča, Michala Buzalku, Štefana Náhalku a iných zavretých, ale i desiatok popravených väzňov slovenského boja za náboženskú slobodu v komunistickom Československu by preto nielen nemali zostať zabudnuté (pozri tu), ale mali by sa stať fundamentom aj nášho súčasného smerovania. Zachytil som niekde reči Havrana o tom, že podstata súčasného slovenského katolicizmu leží v jeho ľudáctve, s odkazom na 1. Slovenskú republiku. Poviem to inak, fundament súčasnej kresťanskej politiky tkvie v preliatej krvi a utrpení slovenských katolíkov, ktorým museli prejsť počas dlhých desaťročí dvojitého – kremeľského a hradčianskeho komunistického útlaku. Pripomínať toto utrpenie, aby sa nezopakovalo, je úlohou slovenského, nielen kresťanského intelektuála. Útoky na slobodu vierovyznania totiž boli a zostanú rovnako útokmi na slovenskosť. A vice versa. Naša historická skúsenosť je teda v súčasných dobách na nezaplatenie. Veď asi nie celkom náhodou blahoslavený pápež Ján Pavol II. a naposledy i pápež František pri svojich osobných návštevách Slovenska zdôrazňovali vážne očakávania od Slovákov v zápase o kresťanské hodnoty Európy a sveta. Niečo sme už pritom aj dokázali. Napríklad v Bruseli sa v náš prospech skončil spor o dvojkríži na slovenskom eure. Zatiaľ.

Spor o kresťanské hodnoty v našich dejinách vynikne najmä v porovnaní s inými našimi (ne)bojmi. Niektorí naši marxistickí historici s určitým znepokojením vo svojich výskumoch zistili, že ak sa na slovenské dejiny pozrieme optikou takzvaných triednych bojov, potom nič takého až na výnimku Baníckeho povstania v predvečer bitky pri Moháči v roku 1526, alebo Východoslovenského roľníckeho povstania z roku 1830 v nich nemožno nájsť. Vladimír Mináč sa to snažil vyžehliť myšlienkou, že síce tradíciu kolektívnej vzbury v našej pamäti nepestujeme, ale búrime sa individuálne, romanticky – jánošíkovsky. Je však otázne, do akej miery za takto formulovanou tézou Mináč skrýval svoj osobný antisystémový postoj. Okrem ruvania sa za vieru svojich otcov sa teda zväčša nebúrime. Pokoru a úctu Slovákov pred Stvorením a úctu k jeho hodnotám tak pokladám v poradí za šiestu dobrú črtu našich dejín.

Je však na zamyslenie, čo vlastne determinuje zakorenený spôsob niekedy viac ako trpezlivého a pokorného správania sa Slovákov, ktoré sú stelesnené práve v kresťanstve. Túto schopnosť prijímať veci bez reptania a až do krajnosti možno demonštrovať na Jule Makovke z románu Jozefa Cígera Hronského Jozef Mak. Na druhej strane stojí naša nezlomnosť i ochota brániť Stvorenie proti jeho spotvoreniu. Preto ma okrem boľševizmu a jeho dnešných farebných odtieňov irituje i to, ako sme našu krásnu krajinu zjazvili nezmyselnými stavbami typu Jaguár pod dražoveckým Kostolom svätého Michala Archanjela pri Nitre. Rovnako ma však hnevá naše vymieranie. „Sám som Slovákom na zemi“, vzdychol by si azda Samo Bohdan Hroboň na mojom mieste dnes. K slovesu vo verši Ivana Krasku „V poslednom lúči starootcovská horela roľa“ by už niekto mohol pridal písmeno „z“.

Nezhorela však ešte úplne. Odkiaľ sa v nás vlastne berie pokora a nezlomnosť? Veď to nie je cestou indoktrinácie v školách a médiách? Je to v rodinách? Alebo je to prosto nejako vopred dané? Sú takí objektivizujúci slovenskí myslitelia, ktorí sú presvedčení o tom, že navonok ustráchané, ale odhodlané správanie sa Slovákov vzniklo ako dôsledok starého zvykového práva, keď jedna rodina, či skôr jeden rod, obýval jednu usadlosť, zdieľali jeden spoločný dvor a jedna rodina bola závislá od tej druhej, takže radikálne riešenia, akokoľvek sa javili najrýchlejšími, z pohľadu trvalého spolužitia Ťapákovcov neboli vždy tými najefektívnejšími.

Oproti tomu slovenskú pokoru a vzdor priatelia prírodného determinizmu odvádzajú od skutočnosti, že slovenský element žije prevažne v horách a vďaka tomu je oveľa viac citlivý na prudké zmeny počasia, čo ho vedie k prirodzenej pokore k Matke prírode a tým aj jej Stvoriteľovi, k akémusi strachu, či skôr bázni sám o veciach rozhodovať. Možno aj preto sú Slováci majstrami zaujímania stredového stanoviska. Slovenská umiernenosť ostro kontrastuje s naturelom našich severných a južných susedov Poliakov a Maďarov, národov nížin s vrodenou bipolárnou a radikálnou povahou, národov preslávených v dejinách sériami často sebadeštrukčných povstaní. Netreba však zabúdať, že práve vďaka svojej umiernenosti, ale i napriek všetkému celkom jasným predstavám o sebe, majú dnes Slováci prakticky dejiny bez konfliktov so všetkými susedmi.

O úcte k Božiemu i ľudskému zákonu a o spore medzi nimi

Iste i toto bol len prejav vyššie naznačenej úcty k inakosti. Tá by nebola možná bez bázne k najvyššej autorite, k prirodzenému Božiemu zákonu. Bez nej si nemožno ani predstaviť rešpekt Slovákov k vyšším autoritám a tým aj zmyslu pre zákonnosť, ba ústavnosť. Túto ďalšiu svetlú stránku našich dejín som ochotný definovať aj ako v poradí ich siedmu. Uvediem k tomu opäť niekoľko príkladov. Proti nemecky hovoriacim hosťom (hospites) s ich ekonomickými a politickými nadprávami Slováci nevystúpili násilne, ako sa to stalo napríklad v Českých krajinách, ale právnou cestou. Napätie medzi početnejšími a aj ekonomicky zdatnými slovenskými obyvateľmi Žiliny a nemeckým patriciátom totiž formou zrovnoprávňujúcej listiny s hodnotou celokrajinského zákona, známou ako Privilégium pro Slavis vyriešil uhorský kráľ Ľudovít Veľký v roku 1381. Približne o sto rokov neskôr zrovnoprávnil Slovákov a Maďarov s Nemcami v Trnave kráľ Matej Korvín. Proces evolučnej emancipácie Slovákov v mestách sa ešte viac zintenzívnil počas reformácie a v tieni osmanského polmesiaca.

Aj s Maďarmi sme žili v jednom kráľovstve a pod jedným kráľom ústavne v duchu jedinej vety z Napomenutia (Institutio morum) synovi (svätému) Imrichovi. Údajne ju zoštylizoval sám svätý kráľ Štefan a znie: „Kráľovstvo jedného jazyka a mravu je biedne a slabé“. Bohužiaľ, najmä pod vplyvom znovu objavenej a vydanej Anonymovej kroniky, v prvej tretine 18. storočia, začali sa medzi Maďarmi čoraz viac presadzovať myšlienky o ich jednoznačnom a dominantnom postavení v spoločnom kráľovstve. Slováci začali protestovať. Už v roku 1788 Juraj Sklenár vo svojej polemike s maďarskými historikmi napísal: „Kto v Uhorsku budí nenávisť voči iným národom, vyhľadáva zánik tohto štátu, a taktiež to, čo s tým súvisí, smeruje k zničeniu tých základov, na ktorých Uhorsko stojí a ktorými sa upevňuje – je preto takýto občan vlasti nebezpečný.“ K rozchodu s Maďarmi potom prišlo 30. októbra 1918 Martinskou deklaráciou Slovenskej národnej rady. Podobne ústavne sme sa v 20. storočí po dva razy rozišli aj s Čechmi.

Čo však Slovák robil, keď sa jeho svedomie priečilo svetskému zákonodarstvu? O individuálnej vzbure typu Jánošík už bola reč. Nebudem ho tu ďalej rozoberať, len upozorním na jeho variant – dezertéra Adama Hlavaja, hlavnú postavu románu Živý bič od Mila Urbana. Problém je však komplikovanejší. Slováci sa proti aktuálnej zákonnosti nebúrili iba individuálne, ale aj kolektívne. Najmä tí starší si spomenú na schizofréniu budovania socializmu, ktoré poznalo dvojaký spôsob komunikácie. „Ako to má byť“, bol prvý, oficiálny jazyk spoločnosti, hovorilo sa ním na verejnosti. „Ako to je“, bol potom druhý jazyk, a tým sa hovorilo doma. Bola to vlastne trochu sranda, hovoriť tak a myslieť inak. Najmä, keď štát v tichosti toleroval dohodu „plné misky za zalepené ústa“.

Sranda to však nebola o pár dekád rokov skôr, v prvej polovici 40. rokov. Bázeň pred prirodzeným Božím zákonom a prirodzený pocit ľudskosti vtedy viedli stovky Slovákov k hromadnej ochrane Židov. Stačí si prečítať niekoľko príbehov z Encyklopédie Spravodlivých medzi národmi (zv. 1, 2017). Tragické je, že Slováci Židov museli chrániť pred vlastným zákonodarstvom. Židovským kódexom, súborom nariadení z roku 1941, totiž Snem Slovenskej republiky hanebne nakázal kolektívne obmedzenia základných ľudských práv a slobôd občanom židovského pôvodu. Echo zničených ľudských osudov cítiť do dnešných dní. O to viac teší jedna malá Konvália.

Slovenské dejiny a náboženstvá knihy

O čom je vzťah medzi židmi a Slovenmi (kresťanmi), najlepšie hovorí dialóg svätého Konštantína Filozofa na dvore chazarského kagana z roku 861, ktorého časť možno nájsť v jeho oficiálnom hagiografickom Živote. Pozoruhodne i táto menšia časť zaberá až tri pätiny tohto neobyčajného diela našej literatúry. O jej význame svedčí skutočnosť, že z druhej strany spomenutú polemiku na dvore chazarského kagana reflektuje i známy židovsky mudrc píšuci po arabsky Jehuda ben Halevi žijúci v 11. storočí.

Svätý Konštantín Filozof sa však podľa toho istého spisu „hádal“ aj s Agarénmi, teda izmaelitami, inak moslimami. Stalo sa tak v Samare neďaleko Bagdadu za vlády abasídskeho kalifa menom Džafar Abul-fadhla, alebo tiež Al-Mutawakkil Allalahi. I táto polemika pomerne jasne stanovuje, ako tí, ktorí vedia čítať „božie mravčeky“ majú postupovať vo vzťahu k tretiemu svetovému náboženstvu, ktoré vychádza zo Starého zákona.

Slová Samarského dialógu neskôr potvrdilo poldruha storočia trvajúce susedstvo Slovákov s osmanskou mocou. Našim predkom tiež pridalo veľa skúseností k tomu, aby si vedeli v praxi celkom jasne predstaviť, čo by kresťanom a našej civilizácii vôbec politická dominancia tohto náboženstva priniesla. Mnoho z týchto skúseností sa pretavilo do pomerne bohatej ľudovej slovesnosti Slovákov. Pre osvieženie pamäti si občas treba zalistovať v početných edíciách našich hrdinských piesní, balád, povestí či rôznych literárnych textoch memoárového alebo aj cestopisného charakteru v latinskom i predspisovnom slovenskom jazyku.

Ak si však dnes premiér susednej krajiny pripisuje zásluhy o to, že náš južný sused zastavil prienik moslimov do Európy, vidím to trochu inak. Maďarsky hovoriaca časť uhorskej šľachty po Moháči (1526) našla svoje útočisko v rumunskom, nemeckom a ešte stále aj sčasti slovenskom Sedmohradsku. Tu prijala kalvínsku vieru a s ňou i maďarčinu ako svoj exkluzívny jazyk. Podnecovaná štedrými darmi Vysokej porty začala svoj odboj voči centralizačnej politike Habsburgovcov. Trval od začiatku 17. storočia do Satmárskeho mieru z roku 1711. Hrdinský odpor Slovákov spolu s ďalšími národmi, Poliakmi, Talianmi, Nemcami, ale nepochybne aj s Maďarmi a inými, proti bezprostrednej hrozbe islamizácie strednej Európy preto pokladám za ďalší, v poradí už ôsmy svetlý bod našich dejín.

O neexistencii konfesionálnej intolerancie alebo o dialektike konfesionality v slovenských dejinách

Z uvedeného, dúfam, nevyplynulo, že iba Maďari viedli protihabsburské povstania. To iste nie. Mali na nich podiel rovnako aj Slováci. Oficiálne sa tieto vzbury proti autorite vladára niesli v znamení hesla zápasu o náboženskú slobodu. Ako však sám názov týchto povstaní indikuje, šlo najmä o zakonzervovanie stavovských privilégií uhorskej šľachty. Ako výlučný politický národ (corpus politicum) Uhorského kráľovstva táto vrstva spoločnosti bola vo svojej podstate nadnárodná a trojkofesionálna – katolícka, evanjelická a kalvínska. Kým Slováci a Nemci uprednostňovali evanjelictvo, Maďari boli takmer výhradne kalvínmi. Slováci ako evanjelici i katolíci bojovali rovnako vo vojskách kurucov ako labancov. Okrem iného na to poukazujú početné sťažnosti slovenských obcí, ktoré reklamujú násilné regrutovanie mladých odvedencov či už jednou alebo druhou stranou.

Pre tých, ktorí by chceli pracovať s negatívnymi vzorcami vzájomnej konfesionálnej nevraživosti v slovenských dejinách, uvádzam zo strany slovenských katolíkov príklad troch svätých košických mučeníkov, ktorí sa stali obeťami represálií stavovského povstania proti Habsburgovcom vedeného už zmieneným spišským rodákom Imrom Tekeľom. Zo strany slovenských evanjelikov sa zasa pravidelne pointuje historická udalosť známa pod názvom Prešovské jatky, alebo Prešovský krvavý súd z roku 1687, o ktorý sa pričinil taliansky generál v službách Habsburgovcov Anton Caraffa. Za určité curiosum potom pokladám posvätenie kuruckých zástav Františka II. Rákociho (Rákoczy), posledného povstalca proti Habsburgovcom slovenským evanjelickým superintendentom Danielom Krmanon st. v marci roku 1708 v Žiline. Udialo sa s veľkou pompou. Neskorší životopisec Michal Žilinský s odstupom času k tomu dodal: „Krman pevne veril na zdar povstania, a kde len mohol, povzbudzoval svojich veriacich proti cisárovi. Zabudnul na vrtkavosť šťastia, ktoré práve v čas vojny dáva pociťovať svoje rozmary.“ Bol to zároveň posledný bojový povzdych tohto druhu v našich dejinách.

V nasledujúcich desaťročiach 18. storočia vzájomné spory nahradila spolupráca oboch hlavných slovensky cítiacich denominácií. Popísal ju v odborných kruhoch pomerne známy Anton Augustín Bagin a charakterizoval ju ako určitú formu dialektiky. Zjednodušene povedané, po bernolákovcoch nastúpili štúrovci, po nich generácia banskobystrického biskupa Štefana Moyzesa a po ňom martinské centrum Svetozára Hurbana Vajanského, a tak dookola aj v 20. storočí, prakticky podnes. V každom evanjelickom pohybe bolo cítiť závan katolíctva a vice versa.

Summa summarum – tematizácia otázok vierovyznania, ich inštrumentalizácia a politizácia v slovenských dejinách od 18. storočia už nedostala miesta. Slováci sa tak len s údivom môžu pozerať, aké roly zohrával protestantizmus povedzme napríklad v nemecky hovoriacich krajinách alebo čo znamenala katolícka viera v národnom zápase Írov s protestantskými Angličanmi. Slovenské chápanie konfesionality tak možno uchopiť výlučne iba v kultúrnom zmysle. Každé pravidlo má však svoje výnimky a určité náznaky politizácie vierovyznania Slovákov by sa dali nájsť počas 1. Česko-slovenskej republiky. V súčasnosti sa latentný atavizmus skúša presadiť v niektorých humanitných vedách.

Vzorom náboženskej tolerancie je oproti tomu slovenská časť bývalej Zemplínskej stolice (župy). Možno však ide o unikát v celosvetovom meradle. V prípade niektorých dedín sa tu navzájom tolerujú až štyri z kresťanských vierovyznaní – katolícke, pravoslávne, grécko-katolícke, kalvínske a tri liturgické jazyky – staroslovienčina (cirkevná slovančina), slovenčina a maďarčina. Náboženskú znášanlivosť v rámci jednotlivých kresťanských konfesií preto pokladám za ďalšiu, v poradí deviatu svetlú črtu našich dejín.

Prečo je všetko zlé aj na niečo dobré

V dejinách, tak ako v aj v ľudskom živote, neexistuje nič také, čo možno jednoznačne hodnotiť bielo alebo čierno. Desiatym pozoruhodným znakom našich dejín je preto naša schopnosť zlé veci obrátiť na dobré. Napríklad v civilizačnom ohrození, ktoré priniesla osmanská hrozba, Slováci historicky dozreli. Slovensko sa totiž viac-menej stalo Uhorskom. Prinieslo to so sebou i to, že do pôvodných „horných čiastok kráľovstva“ sa na viac ako 250 rokov presťahovalo všetko celokrajinské dianie. Bratislava sa stala miestom korunovácií i zasadnutí snemu. Centrami Ostrihomského arcibiskupstva sa stali Trnava a Bratislava. Rezidencia jágerského biskupa bola ustanovená striedavo do Košíc i Jasova. Na Slovensku vznikla Trnavská a neskôr i Košická jezuitská univerzita. Od čias Márie Terézie tu pôsobila Banská akadémia. V kráľovskom Uhorsku, teda na Slovensku, tiež pôsobili najvýznamnejšie evanjelické lýceá (Bratislava, Kežmarok, Levoča a Prešov). Okrem jezuitov si na Slovensko presunuli svoje „pobočky“ aj najdôležitejšie katolícke rády počínajúc františkánmi a končiac napríklad pavlínmi či milosrdnými bratmi. Do Bratislavy i Prešova sa stiahli prví slobodomurári.

Nielen habsburský dvor si bol pritom celkom jasne vedomý, že ide o územie s jasnou dominanciou slovenského elementu. Ak už predtým možno hovoriť o uhorskej šľachte slovenského pôvodu, vďaka dielu Daniela Sinapia Horčičku Nový trh latinsko-slovenský (Neo forum Latino-Slavenicum, 1678), dokážeme slovenské šľachtické rody explicitne vymenovať. Mnohých by pritom iste prekvapila pokrvná postupnosť medzi menovanými rodmi a vystúpením štúrovcov. Významne sa posilnilo slovenské meštianstvo, najmä jeho výrobná časť združená v cechoch. Vzrástlo slovenské sebavedomie vzdelancov. Nuž a čoraz viac Slovákov si napríklad na púťach v Mariánke, Starých Horách či Levoči začalo uvedomovať svoju početnosť i silu. Stačí si pozrieť hlavné diela Mateja Bela, v ktorých zaznamenal nebývalý populačný rast slovenského obyvateľstva a postupné poslovenčovanie niektorých zmiešaných stolíc. Všetko to nachádza svoj obraz v tvorbe základov slovenskej politickej ideológie, etc.

Prečo však o tom všetkom vlastne hovorím? Nuž prinajmenšom preto, že slovenské dejiny nie sú len dejinami sedliakov, ako si myslia niektorí, ale normálnymi dejinami stredoeurópskeho národa, a to v celej svojej komplikovanosti, štruktúrovanosti a žánrovej rozmanitosti. Jediným ich problémom, ale aj to skôr v zmysle metodologickom, ako praktickom, je iba to, že v niektorých momentoch naše dejiny terminologicky splývajú – Hungaria (názov krajiny) a Hungari (polytonymum spoločné pre všetky národy Uhorska), – s maďarskými dejinami. Podobný „problém“ však vykazujú aj spoločné české a nemecké dejiny Českých krajín, ktoré sú nerozdeliteľne spojené v latinskom označení krajiny i politického národa (Bohemia, Bohemi). Nuž a práve tak je to i s ukrajinskými, či bieloruskými dejinami, ktoré sú skryté v termínoch Polonia a Poloni.

Jedna myšlienka namiesto záveru

Slováci teda majú celkom normálne dejiny a s tým sa treba prosto zmieriť. Nebudú totiž ani horšie a ani lepšie, a to ani keď do nich budeme vlievať kvapky či dúšky ideológie, alebo ich ignorovať či vedome redukovať. Skladajú sa totiž a priori, zo všetkého, čo sa už udialo a čo sa už neodstane.

Predsa len si však dovolím povedať ešte niečo o ich jednej komparatívnej výhode smerom do budúcna. V okolitých národoch som sa za svoj život stretol s určitými stereotypmi, ktoré majú charakterizovať Slovákov. Žalostne málo o nás vedia Rakúšania, ale evidentne k nám nepociťujú rivalitu podobnú tej, v ktorej sú po uši s Čechmi. U Maďarov sa na sklonku 19. storočia dokonca vyvinul určitý pocit nadradenosti voči Slovákom, ale zdá sa, že sa to v poslednom období mení. U Čechov možno voči Slovákom sledovať paternalizmus a smutné posmievačstvo. Spomenul som si v tejto súvislosti na state Petra Příhodu, kedysi poradcu Petra Pitharta a jeho snahy odnaučiť Čechov sanchopanzovsko-švejkovskému postoju voči Slovákom. Pozoruhodne málo z týchto predpojatostí som oproti tomu našiel u Poliakov. Zdá sa mi dokonca, že žiaden stereotyp o Slovákoch nemajú. Radi však stále opakujú svoje „Polak Węgier dwa bratanki, jak do szabli, tak do szklanki...“ Či sa pod polytonymom Uhor – Węgier ukrývajú Slováci a či Maďari, to je na dlhú diskusiu. Napísal som k tomu niečo, a aj preto si myslím, že prvé riešenie je správne. Pozoruhodné je však aj to, ako na nás nahliadajú Ukrajinci. Najmä tí západní neskrývajú svoje nadšenie z toho, že Slováci vôbec existujú. S nami jedinými zo svojich susedov totiž nemali nikdy vojenský konflikt. Ľahko sa učia po slovensky a veľký svet sa pre nich začína už v Prešove. S nádejami a sympatiami, ale aj s určitou veľkodušnosťou sa na nás pozerajú Rumuni a Srbi. Oboch našich južných susedov som spojil do jednej dvojice, lebo v našej najnovšej histórii sme už oboch stihli podraziť. Zdá sa však, že nám odpustili. Berú nás totiž ako malé deti, ktoré robia „detské chyby“. Zo starých uhorských čias i rokov medzi dvoma vojnami nás však pokladajú za blízkych priateľov a potenciálnych spojencov. Nuž, a na záver som si nechal Chorvátov. Počtom obyvateľov i spoločnou históriou, jazykom i náboženstvom boli vždy odsúdení byť Slovákom akosi najbližšie. Za našu slobodu v časoch bána Jelačiča dokonca prelievali krv. Čo z tohto výpočtu pre nás vyplýva?

Zhrniem to v dvoch posledných vetách. Sme akýmsi tmelom v koncerte národov východno-strednej Európy. Nuž a možno práve tento tmel bude čochvíľa potrebný, keď sa zasa raz v dejinách začnú preskupovať sily Európy.

Prečítajte si ďalšie texty, ktoré v Štandarde vychádzajú pri príležitosti 30. výročia štátnosti. O téme štátu uvažujú a píšu Marek Maďarič, Martin Homza, Pavol Minárik, Ján Čarnogurský, Milan Krajniak či biskup Ivan Eľko.