Ničivosť vojny je hrozná vec, ani v jednom texte sme to nepodcenili, vojnu sme odsúdili a odsudzovať ju budeme aj naďalej. O vojne napriek tomu píšeme v Štandarde inak ako ostatné slovenské médiá, vnímame aj jej kontext a s obavami sledujeme možnosť jej eskalácie. Pripravili sme pre vás krátky prehľad niekoľkých textov, ktoré ten rozdiel ukazujú.
Pred vojnou
Ešte predtým, než Rusko rozpútalo na Ukrajine krvavý konflikt, sme uverejnili tri zásadné texty. Prvým je úryvok z knihy Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna, ktorý sa tu zamýšľa nad vzťahom Ruska k menším národom Sovietskeho zväzu, najmä k Ukrajine.
„Keď sa to neurovnalo za stáročia, prejaviť rozvážnosť pripadlo nám. Je našou povinnosťou nechať rozhodnúť ich samých – federalistov alebo separatistov, kto presvedčí toho druhého. Nepopustiť je šialenstvo a krutosť. A čím citlivejšie, tolerantnejšie, čím otvorenejšie budeme konať teraz, tým viac nádeje sa uchová, že obnovíme jednotu v budúcnosti.
Nech si požijú sami, nech to skúsia. Rýchlo si uvedomia, že nie všetky problémy možno vyriešiť osamostatnením.“
Takto premýšľal nad vzťahom Solženicyn nad Ukrajinou v roku 1973. Oplatí sa vrátiť k jeho textu aj dnes.
Druhým je text Jaroslava Danišku, ktorý vo svojom komentári poukazuje na predpoveď Georgea Kennana, amerického diplomata a autora slávneho Dlhého telegramu. Ten v roku 1997, teda presne 25 rokov pred vojnou napísal text s názvom Osudová chyba, kde predpovedal, že ak sa bude NATO rozširovať, tak hrozí vojna s Ruskom:
„...rozširovanie NATO by bolo najosudnejšou chybou americkej politiky v celej ére po studenej vojne. Možno očakávať, že takéto rozhodnutie popudí nacionalistické, protizápadné a militaristické tendencie v ruskej mienke; bude mať nepriaznivý vplyv na vývoj ruskej demokracie; obnoví atmosféru studenej vojny vo vzťahoch medzi Východom a Západom a dotlačí ruskú zahraničnú politiku smerom, ktorý sa nám rozhodne nebude páčiť.“
Tretím je text Vladimíra Palka napísaný 19. februára, len päť dní pred vojnou. Palko v ňom píše, že vojna je veľmi pravdepodobná a otázkou je, akú bude mať podobu. Zároveň však upozorňuje na to, že ak Rusko skutočne zaútočí, bude to chyba, pričom vojna bude zničujúca pre všetkých:
„Ak dôjde k ruskému vojenskému zásahu, znamená to, že Putin podľahol pokušeniu preventívnej vojny. Už pred mesiacom som na Štandarde napísal tieto slová: „ … teraz už Rusko žiadnemu… priamemu, akútnemu ohrozeniu (ruských bezpečnostných záujmov) nečelí. Preto akýkoľvek ruský násilný akt v tejto chvíli by bol návratom k ‚preventívnej vojne‘, k pojmu, ktorého škodlivosť sme pochopili po americkej invázii do Iraku. A i na to by Rusko doplatilo. A preto také akty bude treba odsúdiť.“
24. február
24. februára, v deň keď začala vojna sme publikovali dva komentáre. Prvým bol text od Vladimíra Palka, ktorý v ňom konštatuje, že Rusko podľahlo pokušeniu preventívnej vojny, čo charakterizuje ako morálnu katastrofu:
„Rusko nečelilo žiadnemu priamemu, akútnemu bezprostrednému ohrozeniu svojich bezpečnostných záujmov. Preto je útok na Ukrajinu neprijateľný, neospravedlniteľný a treba ho odsúdiť.“
Druhým textom bol komentár od Jaroslava Danišku, ktorý v ňom poukázal na tri dôsledky vojny. Prvý sa týka Ukrajiny, ktorú sa Rusko snaží viac ako ponížiť. Druhý Ruska, ktorému vojna proti Ukrajine otrávi krv, srdce i hlavu, a tretí vzťahov vo svete, pretože vojna bude viesť k väčšiemu spojenectvu Ruska a Číny:
„Rusi si z najbližšieho národa urobili najväčšieho nepriateľa. Dôsledky takejto vojny sú ako dôsledky občianskej vojny, trvajú dlhšie a odstraňujú sa nie generáciu či dve, ale storočie alebo dve.
Úloha USA a NATO
Následne sme priniesli viacero textov, ktoré ukazujú podiel USA a NATO na vojne na Ukrajine. Najzásadnejšie z nich sú dva. Prvý je od Vladimíra Palka, ktorý je reakciou na text Milana Krajniaka, ktorý vo svojom texte vyčítal Palkovi a Daniškovi omyly a nepresnosti pri ich uvažovaní o vojne na Ukrajine. Palko vo svojom článku prináša stručnú históriu krokov USA od skončenia studenej vojny, cez rozširovanie NATO, obsadenie Krymu a pád Minských dohôd až k vojne na Ukrajine a ukazuje, ako viedli k vojne.
„Krajniak sa pýta, ako by sa nám páčilo, keby EÚ a NATO odmietalo v minulosti zobrať nás. Odpovedám, že naše členstvo neznamenalo žiadnu hrozbu vojny. Členstvo Ukrajiny v NATO znamená vojnu, čo bolo experimentálne overené.“
Celý text nájdete tu:
Druhým textom je esej od amerického novinára Christophera Caldwella. Ten sa v nej venuje obom spôsobom, akými teoretici vysvetľujú príčiny vojny na Ukrajine. Dôvody, ktoré uvádza Palko, Mearsheimer či Kissinger, nazýva prakticko/naratívne. Dôvody, aké uvádza slovenský manistream, ktorý na našich stránkach reprezentoval napríklad Milan Krajniak či Roman Joch, ako morálno/psychologické. Caldwell vysvetľuje, že druhý spôsob myslenia je založený na vysvetľovaní osobnosti Vladimíra Putina, čo však vedie k zlému zahraničnopolitickému mysleniu.
Caldwellova esej je obsiahlejšia, ukazuje aj to, ako nové technológie zmenili vojnu, vďaka čomu USA, ako hlavný spojenec Ukrajiny, nemusia obetovať svojich vojakov. Ukazuje, akú úlohu vo vojne zohrali veľké technologické firmy, ako Google, Microsoft či SpaceX. Ukazuje, že sankcie už nie sú považované za zbraň, lebo Rusko sa môže obrátiť na Čínu či Indiu i to, ako sa tým oslabuje úloha USA, ktoré prestávajú byť v oblasti financií akýmsi nezávislým medzinárodným arbitrom.
Krátky citát:
„Najhoršie na tomto psycho-moralizujúcom prístupe k rusko-ukrajinským záležitostiam je však to, že produkuje zlé zahraničnopolitické myslenie. Vyplýva z neho, že keď raz vysvetlíte Putinovu osobnosť, vojna vlastne nie je o ničom – prinajmenšom o ničom politickom. A ak je vojna o ničom, potom nie je potrebné uvažovať o tom, čo k nej viedlo alebo kam by mohla smerovať.“
Stav na bojisku
O celej situácii spojenej s vojnou na Ukrajine sa snažíme informovať korektne, informácie sa snažíme očistiť od akejkoľvek propagandy. Preto, keď vyhráva Ukrajina, jasne to pomenujeme, no rovnako jasne pomenujeme aj to, keď sa vojensky darí viac Rusku. Na začiatku konfliktu sme poukazovali na to, že Rusom sa vôbec nedarí tak, ako plánovali, a zaznamenávajú veľké straty. Prečo je tomu tak, ukázal Peter Števkov, ktorý medzi prvými informoval o tom, že Rusi zaznamenávajú veľké straty a, že v samotnom Rusku už pred vojnou existovali hlasy, ktoré takýto výsledok predpokladali.
„Je možné, že by vojensky slabšia Ukrajina dokázala Rusku, ktoré ju napadlo, spôsobiť až také obrovské škody? Viem si predstaviť, že mnohým čitateľom sa tieto čísla nechcú veriť. Diletantstvo ruskej armády je naozaj tak obrovské, že prekvapilo celý svet vrátane autora článku.“
Na druhej strane, keď Rusi vyhlásili mobilizáciu a médiá informovali hlavne o jej neúspechoch, Peter Števkov poukázal na to, že dôvodom ruských strát je najmä to, že ich armáda v tom čase disponovala malým počtom vojakov, ktorí boli navyše už veľmi unavení. Avšak mobilizácia, ktorá bola napriek problémom napokon úspešná, môže zastaviť postup Ukrajincov a viesť k ďalšej ruskej ofenzíve.
„Dalo by sa povedať, že Rusi zažili na Ukrajine niekoľko Dunkirkov, ale žiaden Stalingrad.“
Túto líniu písania v posledných mesiacoch doplnili viaceré dobre informované analýzy a reportáže z denníka New York Times. Pripojíme aspoň dve-tri ukážky:
Sankcie
Neideologicky sme sa snažili informovať aj o sankciách, ktoré mali podľa viacerých médií v krátkom čase zničiť ruskú ekonomiku. Pavol Minárik však poukázal na to, že sankcie nefungujú tak, ako sme si predstavovali. Zo štatistík z Ruska totiž vyplýva, že Rusi ich považujú za zvládnuteľné a namiesto oslabenia Putinovej pozície spôsobujú ešte väčšie nepriateľstvo občanov Ruska voči západu.
„Ak sme teda naozaj niečo dosiahli, tak vystupňovanie nenávisti na oboch stranách. V Rusku sankcie nevyvolávajú odpor proti vláde, ale proti Západu. Nie je to nijako prekvapivé. Ak sú ľudia v Európe ochotní obliekať si dva svetre a platiť vysokú cenu za benzín a naftu, len aby nepodporovali Rusko, prečo by rovnakú ochotu znášať nepohodlie nemali mať aj Rusi?“
Naopak, Dag Daniš ukázal, že sankcie v mnohom poškodzujú možno ešte viac Európu ako Rusko, pričom ich zavedenie nespravodlivo ohrozuje samotnú podstatu Európskej únie.
„Ako priznali viacerí ekonómovia – údelom Európanov bude strpieť nedostatok energií, vysokú infláciu, pokles hodnoty príjmov a finančného majektu. A schudobnieť. ... Asi netreba pripomínať, že tieto vyhliadky nie sú ani trochu fér. Iste, za vojnu a energetickú krízu nesie zodpovednosť Rusko – vojenskou inváziou na Ukrajinu. No boli to práve západoeurópske krajiny (Nemecko, Francúzsko), ktoré sa konfliktu pokúšali predchádzať.“
Pavol Minárik v súvislosti s ekonomickými dopadmi na Európu ešte doplnil, že v súčasnosti čelíme otázke, či by sme pre zhoršenie situácie v Európe nemali prehodnotiť náš postoj k sankciám a tiež voči vojne. Jeho argument je pritom nielen praktický, ale aj morálny.
„Realizmus neznamená cynizmus. Podmienky spravodlivej vojny vyžadujú – uvádzam podľa Katechizmu katolíckej cirkvi –, aby sa všetky ostatné prostriedky ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné, aby existovali seriózne vyhliadky na úspech a aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Tieto podmienky treba posudzovať realisticky. Nie každému zlu možno legitímne odporovať násilím.“
Na Slovensku
Situácia na Ukrajine viedla k zmenám aj na našej strane hranice. Tu by sme sa mali pozastaviť najmä nad dvoma vecami. Prvou je výrazne negatívny dopad na slobodu médií. Prijaté boli zákony, ktoré umožňovali obmedzovať a v krajnom prípade aj vypnúť niektoré médiá. V krátkom čase sa ukázalo, že tento zákon je veľmi ľahko zneužiteľný, keď úrady vypli portál Hlavné správy. Marián Kuna vtedy napísal, že takto pristupuje k médiám Rusko a nie tá časť Európy, ktorá si ctí slobodu.
„Kontrolná otázka. Predstavte si, že by na výkon cenzúry NBÚ mal zásadný vplyv konkrétny politik, ktorý má povesť šíriteľa závažných dezinformácií. Prečítajte si zákon ešte raz a odpovedzte si na otázku: Neohrozuje tento zákon budúcnosť slobody prejavu na Slovensku?“
Na druhej strane, vojna na našej strane hranice vyvolala nevídanú vlnu solidarity s utekajúcimi utečencami. To, ako to vyzeralo priamo na hraniciach v prvých dňoch konfliktu, zachytil v piatich reportážach z hraničného priechodu v Ubli Michal Čop.
„...ľudí dojíma nezištná pomoc miestnych dobrovoľníkov. Ich nasadenie ilustruje pani Mária, riaditeľka školy, ktorá mi na otázku, ako to zvláda, odpovedá, že odvčera bola doma jednu hodinu. „Aj to som len plakala, tak som sa radšej vrátila späť,“ dodáva.“