1. Vojna o Krym
24. februára 2022 sa začalo niečo, čo si už tri generácie ľudí nepripúšťali – vojna v Európe. Rusko prelomilo medzinárodné právo, napadlo Ukrajinu. A vstúpilo tým do veľkého konfliktu so Západom.
Ukrajinská vojna je totiž zvláštna tým, že má viacero úrovní. Tou prvou je pokračovanie konfliktu z roku 2014 o Krym a východné oblasti Ukrajiny s ruským a ruskojazyčným obyvateľstvom. Bojujúcimi stranami boli ukrajinská armáda a ukrajinskí separatisti z Donbasu, ktorých podporovalo Rusko.
Druhou rovinou je proxy vojna Západu s Ruskom. Aj tá sa vedie o Krym a následne o celú Ukrajinu. Na tomto fronte proti sebe stoja Rusko a Západ.
Treťou rovinou vojny je, povedané slovami Kissingera, boj o nový medzinárodný poriadok. Je to jeden z konfliktov, kde proti sebe stoja západní „univerzalisti“, podľa ktorých sa má západný model presadiť globálne, a ich odporcovia. Medzi nimi je nielen Rusko, ale aj Čína, India, Irán a ďalšie krajiny, ktoré presadzujú doktrínu mocenskej rovnováhy.
Ak Západ vojnu o Ukrajinu prehrá, projekcie globalistov – odchovaných na Fukuyamovej vízii konca dejín a víťazného pochodu Západu – fatálne narazia. Ak vyhrá, ambície rozširovať alebo aspoň konzervovať západnú prevahu (a izolovať ohniská odporu) budú pokračovať.
To je okrem morálnych motívov hlavný dôvod, prečo Západ masívne podporuje a vyzbrojuje ukrajinskú armádu. A prečo aj za cenu vlastných strát tlačí na rozsiahle sankcie proti Rusku.
Ďalší dôvod nasadenia Západu na Ukrajine je historický. Začal sa už Oranžovou revolúciou (2004) a následným tlakom na vstup Ukrajiny do NATO (2008). Západ investoval do Ukrajiny materiálne, finančne a nakoniec aj vojensky viac ako dvadsať rokov. S opakovane deklarovanými prísľubmi, že Ukrajina bude plnoprávnym členom NATO. Vycúvať z týchto záväzkov je dnes nemožné.
Táto politika nakoniec viedla k vojne s Ruskom. Predpovedal to už John Maersheimer, stúpenec školy politického realizmu. Varoval, že expanzívna politika Aliancie časom musí naraziť na Rusko, pre ktoré bude smerovanie Ukrajiny a Gruzínska do NATO neprijateľné.
Ukrajina v NATO by z pohľadu Kremľa znamenala stratu základne na Kryme, ktorý patril Rusku od 19. storočia.
Napokon, potvrdzovala to aj Charta o bezpečnostnej spolupráci Spojených štátov a Ukrajiny z novembra 2021. Američania sa v nej zaviazali, že budú podporovať snahu ukrajinskej armády vytlačiť Rusov z Donbasu a Krymu a následne podporia vstup Ukrajiny do NATO. Nešlo len o slová. Spojené štáty minulý rok zintenzívnili vyzbrojovanie a výcvik ukrajinskej armády a investície do výcvikových a radarových základní na Ukrajine. Cieľ: pripraviť ukrajinské sily na konflikt so separatistami (ruskými menšinami na Ukrajine) a Rusmi.
Toto všetko je však len postupnosť procedurálnych príčin vojny. Tie fundamentálne spočívali v samotnej povahe ukrajinského štátu – a v ukrajinskej politike, ktorá tejto povahe nezodpovedala. Charakter Ukrajiny pomenoval Samuel Huntington v kultovej knihe Zrážka civilizácií. Podobne ako Turecko aj Ukrajina je podľa neho ukážkovou rozpoltenou krajinou. Veľká časť Ukrajincov túžila po prozápadanom smerovaní. Naopak, ďalšia veľká časť ukrajinskej spoločnosti patrila k ruskej menšine, prípadne k ruskojazyčným a silne proruským skupinám. Rozpory sa prejavovali pri každých voľbách. Do horúcej fázy sa dostali po zvrhnutí proruského prezidenta Ukrajiny Janukovyča a po nástupe majdanistov, ktorí žiadali tvrdý postup proti ruským menšinám na východe Ukrajiny.
Separatisti – spolu s Ruskom – po roku 2014 žiadali federalizáciu Ukrajiny. Tá by podľa nich čiastočne riešila hlboké rozpory v ukrajinskej spoločnosti. Ruské menšiny mali mať nielen garantované práva, mali mať tiež zastúpenie vo federálnej vláde (takto boli nastavené tzv. Minské dohody).
Naopak, ukrajinská vláda videla riešenie v centralizovanom štáte a vo vytláčaní miliónových ruských menšín na okraj. Vyvrcholilo to nielen vojenskou operáciou ukrajinskej armády proti separatistom (ukrajinským občanom) v rokoch 2014 a 2015, ale aj obmedzovaním ruského jazyka, ruských médií a proruských politických strán.
Paradoxne, postarala sa o to od roku 2019 Zelenského vláda. Zelenskyj pritom kandidoval a vyhral voľby so sľubmi mierových rokovaní s Ruskom a ukončením občianskej vojny na Donbase. Po zvolení však nastúpila silne konfrontačná politika ukrajinskej vlády, ktorá smerovala k potláčaniu ruských médií na Ukrajine, k zrušeniu proruských strán. A k pokračovaniu vyzbrojovania ukrajinskej armády podľa štandardov NATO.
Z historicky rozdelenej Ukrajiny sa mal stať silne centralizovaný štát. Rozpory medzi Ukrajincami a ruskými menšinami na východe štátu sa mali vyriešiť silou: vojenskou porážkou separatistov.
V druhej polovici roka 2021 viacerí európski lídri neformálne priznávali, že pri tomto kurze kyjevskej vlády bude vojna Ruska proti Ukrajine neodvratná. Tými istými varovnými hláseniami disponovali americké spravodajské služby.
Začiatkom roka 2022 ostávalo otvorené len to, či sa Rusko zapojí do konfliktu obmedzeným spôsobom – uznaním a vojenskou podporou Donecka a Luhanska. Alebo udrie na Ukrajinu vo veľkom rozsahu.
Spojené štáty sa pokúšali naliehať na Rusko, aby sa krotilo. Putina varovali, že ak sa rozhodne pre vojenský konflikt, nasledovať budú tvrdé sankcie a „ukončenie“ plynovodov Nord Stream II. Američania preferovali pokračovanie obmedzeného, hybridného konfliktu, v ktorom mali pomerne silné zbrane: finančné, obchodné, technologické…
Rusko si však vybralo práve tú cestu, ktorej sa chcel Západ vyhnúť: otvorenú vojnu na východe a juhu Ukrajiny.
2. Vojna o Európu
Druhá kľúčová udalosť roka úzko súvisí s tou prvou. Je ňou vystupňovanie hybridnej vojny v Európe. S ničivými následkami pre európsku energetiku a európsky priemysel.
Bitka o Ukrajinu je v istom zmysle aj bitka o Európu. A o pozíciu lídra západného sveta. Tá sa v tvrdšej aj mäkšej forme už storočie odohrávala medzi anglosaskými krajinami (Spojené kráľovstvo, Spojené štáty) a Nemeckom.
Po brexite to chvíľu vyzeralo tak, že kľúčovými krajinami európskeho kontinentu, resp. Európskej únie budú Nemecko s Francúzskom. A že Únia bude prosperovať vďaka voľnému obchodu, spolupráci s Ruskom a lacným zdrojom energie. Euro bolo silnejšie než dolár. Nemecko pokračovalo v spoločných eurázijských projektoch s Ruskom, hlavne v dokončení plynovodu Nord Stream II, ktorý obchádzal Ukrajinu aj Poľsko. Váha Spojeného kráľovstva a Spojených štátov v EÚ upadala. Novým vplyvným hráčom vo svetovej politike mala byť eurozóna, resp. západné jadro EÚ vedené Nemeckom.
Tieto trendy ale nalomila hybridná vojna. Tá vstúpila do horúcej fázy po roku 2014 a prvých sankciách, ktoré mali preťať obchodnú spoluprácu EÚ a Ruska. Dôvodom bola bezpečnostná kríza na Ukrajine po Majdane a anexii Krymu.
Mimochodom, presne týmto rizikám sa snažili krajiny západného jadra EÚ predísť. Od roku 2008 blokovali pozvánku Ukrajiny do NATO. No zakaždým nedôsledne a s otvoreným koncom, na ktorý zas tlačili Spojené štáty. Ukrajina sa stala prostriedkom na udržanie anglosaskej hegemónie na kontinente.
Výsledkom ja paradoxný a pre Európu ponižujúci stav. Hlavné slovo v európskej politike nemá ani eurozóna (jadro Únie), ani EÚ, ale štáty mimo kontinentu. Spojené kráľovstvo a Spojené štáty. Dôvod: v čase vojny nie je rozhodujúca obchodná sila, ale vojenská. A tú EÚ nemá. Kostrou európskej bezpečnosti bolo a je NATO ovládané Spojenými štátmi a ich jadrovým arzenálom na európskom území.
Vyústilo to do stavu, po ktorom od roku 1996 volal Zbigniew Brzezinski. V knihe Veľká šachovnica to pomenoval celkom otvorene. „Veľkým javiskom svetových dejín“ a veľkým zdrojom surovín a prosperity je Eurázia. Ak nechcú Spojené štáty skončiť na okraji, izolované za oceánmi, musia si udržať hegemóniu nad eurázijským kontinentom – aj napriek tomu, že nie sú jeho súčasťou. Nástrojom má byť také riadenie konfliktov a vazalských štátov, ktoré znemožní nástup dominantnej eurázijskej sily alebo aliancie. Úlohou zahraničnej a bezpečnostnej politiky Spojených štátov je podľa Brzezinského zabrániť spolupráci Nemecka a Ruska.
Po februári 2022 je to realita. Medzi EÚ a Ruskom narástla železná opona. Obchod na kontinente dusia energetické sankcie. Aj za cenu prudkej inflácie, energetickej krízy a devastačných následkov pre európsky priemysel a európsku prosperitu.
EÚ už nie je líder v obchode a prosperite, ale nástroj hybridnej (sankčnej) vojny v rukách neeurópskych mocností.
„Suverenita Európy“ patrí medzi komické slovné spojenia.
Ukázalo sa to už vo februári na scéne, ktorá bola vrcholne ponižujúca pre Nemecko. Americký prezident si zavolal nemeckého kancelára. V jeho prítomnosti vo Washingtone nahlas varoval Rusko: ak v ukrajinskej kríze použije vojenskú silu, Spojené štáty ukončia Nord Stream II. Nemecký kancelár volil diplomatickejší slovník, ale márne. Hlavné slovo o nemecko-ruskom projekte mal americký prezident.
Ešte väčšie poníženie nasledovalo v lete 2022. Nemecko-ruský plynovod Nord Stream sa stal terčom útoku. Bol vyradený. V čase energetickej krízy a nedostatku plynu vybuchol. Dánsko a Švédsko hlásili, že v oblasti krátko predtým zaznamenali pohyb amerických a britských plavidiel a dronov. Nemecko aj EÚ ostali po útoku na európsku infraštruktúru ticho. Šúchali nohami a klopili zrak.
Takto ponižujúco a úboho dopadli Európania a EÚ, ktorá mala kedysi ambíciu vystupovať ako veľmoc. Pod nosom jej vybuchovala strategicky dôležitá energetická infraštruktúra – a nezmohla sa na slovo protestov. Alebo aspoň na pípnutie… Zmierila sa s tým, že kormidlo držia mimoeurópski hráči. A ich spojenci z nového východného jadra Európy.
Odporúčania z Brzezinského Šachovnice sa do bodky naplnili. Nemecko a Rusko sú rozdelené. Európu ovládajú neeurópske mocnosti a ich vazalské štáty.
Inak, ruský útok na Ukrajinu sa často komentuje ako strategická chyba Ruska. Rusko na Ukrajine vojensky uviazlo a k tomu stratilo postavenie dôležitého ekonomického partnera EÚ a Západu.
To sedí. Eurázijské projekty a obchody Ruska narazili.
Treba však dodať, že strategickú chybu mohol urobiť aj Západ, keď minulý rok odmietol nové bezpečnostné dohody s Ruskom o rešpektovaní červených čiar a pokračoval v konfrontačnej politike. Konflikt Západ-Rusko totiž vyčerpáva obe strany. Oslabuje aj Rusko, aj Európu a Spojené štáty.
A zarába na ňom hráč, s ktorým sa pôvodne veľmi nerátalo – Čína. Krajina, ktorá sa za 20 rokov vypracovala na obchodnú, ekonomickú a vojenskú veľmoc.
Navyše, hybridná vojna a politika Západu vedie k zbližovaniu Číny a Ruska. Čiže k tomu, pred čím varovali ľudia ako Brzezinski – k eurázijskej aliancii, ktorá priamo ohrozuje hegemóniu Američanov na „veľkom javisku svetových dejín“.
Čína patrí medzi veľmoci, ktoré majú čas. To isté platí čiastočne aj o Rusku, ktoré má roky veľkého úpadku a krízy za sebou. Naopak, Západu sa čas pomaly kráti. Jeho relatívna sila a prevaha na svetovej scéne sa každým rokom v porovnaní s konkurentmi zmenšuje. Je zrejme len otázkou času, kedy sa ekonomické, obchodné a politické ťažisko posunie ešte viac k Ázii (a jej spojencom).
Z tohto pohľadu strategickú chybu na Ukrajine nemuselo urobiť Rusko, ale skôr tí druhí, ktorým celkom chýba koncový plán. A nedostatky v strategickom myslení prekrývajú aktivistickým pokrikom.
3. Vytriezvenie z pandémie
V treťom bode sa môžeme posunúť k dobrým správam. Jednou z nich je prudký obrat v pandemickej politike od šialeného stavu, zameraného na program plošného očkovania planéty, k zdravému normálu.
Stalo sa to v januári, na vrchole ďalšej pandemickej vlny, ktorá priniesla rekordné nárasty infekcií a ochorení na covid. Pandemická politika sa zrazu otočila a zrútila. Hlava pandemických opatrení v Spojených štátoch Antoni Fauci pandémiu odpískal. Vyhlásil, že opatrenia sa už zamerajú len na prioritné očkovanie ohrozených skupín (seniorov), boj v ohniskách a na liečbu chorých. Inými slovami, pandemická politika sa mala otočiť z hlavy späť na nohy.
Január 2022 bol mimoriadne poučný. Potvrdil, že pandemická hystéria bola do veľkej miery poháňaná politicky a mediálne. Takto sa zapla v roku 2020. A takto sa vypla. „Hrozivá pandémia“ sa skončila v momente, keď sa jej prestala venovať politická a mediálna pozornosť – a keď sa starostlivosť o chorých presunula späť do ambulancií.
Na tomto obrate je zarážajúce, že prišiel tak rýchlo a bez vysvetlenia. Ešte v decembri 2021 ľudia počúvali, že bez tretej dávky očkovania alebo bez testu nesmú ísť do obchodu. Vlády avizovali, že sezónne plošné očkovanie bude povinné. O mesiac neskôr, na vrchole novej a najväčšej vlny, prišlo rozhodnutie pandémiu aj s celým programom plošného očkovania vypnúť. Stalo sa to ešte pred zistením, že omikron je síce viac infekčný, ale menej nebezpečný.
Dôvody náhleho obratu si môžeme len domýšľať. Je pravdepodobné, že súvisel s vojnou Ruska proti Ukrajine (o ktorej boli americké spravodajské služby informované v januári).
Bezpečnostní jastraby bez stopy zmizli z pandemickej arény. A o sekundu neskôr sa objavili na fronte informačnej vojny proti Rusku. Platí to nielen o svetových celebritách, ale aj o tých slovenských. Pavol Čekan, Peter Sabaka, Richard Kollár… Z týchto odborníkov na plošné očkovanie sa stali vynikajúci špecialisti na vojenskú politiku.
Manévre zamerané na „ochranu spoločnosti“ ostali, akurát sa presťahovali na iné ihrisko.
Najčarovnejšie na tom je, že veľkej časti ľudí nebolo treba nič vysvetľovať. Facebookové odznaky „fully vaccinated to protect you“ si prelepili ukrajinskými vlajočkami. A pokračovali vo svojom boji…
Krátko po januárovom vypnutí pandémie sa potvrdili slová kritikov. Očkovanie je účinné proti ochoreniu len čiastočne a pri mladších, resp. pri ľuďoch v produktívnom veku bezpredmetné. Bezpečnosť nových očkovacích látok je otázna, hlásené boli cievne a neurologické poruchy vrátane vážnych. Vakcíny proti covidu (na rozdiel od vakcín proti iným infekciám) preukázateľne nebránia šíreniu infekcie a nevedú ku kolektívnej imunite. Naopak, dáta ukázali, že medzi infikovanými sú dnes prevažne plne zaočkovaní. Šírenie infekcie medzi neočkovanými je zriedkavejšie.
Dokonca aj pri hospitalizáciách sa to otáčalo a otáča. Pôvodne bolo medzi hospitalizáciami s covidom 86 percent neočkovaných. Dnes je to 35 percent.
Novým dátam a skúsenostiam s očkovaním sa dnes nevenuje ani len okrajová pozornosť. Je to škoda. Práve dnes je potrebné otvorene hovoriť o záveroch. Nie preto, aby sme tu viedli ďalšie hádky a spory, ale preto, aby sme sa posunuli v poznaní. A aby sme vedeli vyhodnotiť, čo a prečo s nami robili pandemickí jastrabi.
Hoci z ich pohľadu to dopadlo výborne. Podarilo sa im z toho všetkého veľmi jednoducho vymlčať.
Prečo? Lebo im to spoločnosť dovolila. Časť ľudí bez odporu prikývla na to, keď sa im predávali priepustky na slobodu výmenou za očkovanie novými mRNA látkami (s mylným argumentom, že tým chránia druhých). A tá istá časť víta, že sa k tomu už nikto nechce vracať.
Berme to ale z toho lepšieho konca. Pandemická politika, namierená na plošnú očkovaciu povinnosť, bola koncom roka 2021 celkom zvrátená a medicínsky absurdná. Je skvelé, že sa hneď na začiatku roka 2022 pozoruhodnou rýchlosťou vyparila.
A nie bez stopy. Tou sa raz so záujmom bude zaoberať veda nazývaná história.
4. Pád
Zaujímavo to vyzeralo aj so starým sporom Sulíka s Matovičom. Na tento bod prehľadu nám ostáva už len pár viet. Takže. Skončilo sa to vyvážene. Padol Heger a jeho vláda. Padol Matovič. A padá aj Sulíkova SaS, v ktorej zistili, že sa po likvidácii vlády nevedia zhodnúť ani na nových voľbách, ani na obnovení koalície.
Takto to dopadne, keď si doprajú čelnú zrážku dve betónovo tvrdé hlavy. Matovič aj Sulík od začiatku, od minulého roka, opakovali tú istú chybu. Potom, čo si zdemolovali vládu, utekali pred prirodzeným riešením – predčasnými voľbami (aj v marci 2021, aj v lete 2022 a nakoniec aj po páde Hegera). Namiesto toho si nerušene skúšali lepiť koaličné protézy. V nádeji, že tretí pokus dopadne inak ako prvé dva.
V tejto fáze to už z ich strany nie je politický amaterizmus, ale strata vedomia.