Grandiózne prejavy vyznievajú po rokoch ako márnosť

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj mal prejav v americkom Kongrese na spoločnom zasadnutí Senátu a Snemovne reprezentantov.

Bolo to churchillovské, opakovali hlásatelia a komentátori amerických veľkých médií, pripodobňujúc Zelenského prejav k nezabudnuteľným vojnovým prejavom britského premiéra Winstona Churchilla v jeho zápase s Adolfom Hitlerom.

Zelenskému sa dostalo ovácií postojačky a pôsobilo to grandiózne. Grandióznosť dodávalo prejavu auditórium, ktoré tvorili zákonodarcovia najsilnejšej superveľmoci, grandióznosť garantovalo spracovanie médiami, a grandiózna bola Zelenského vízia, ktorá si kládla za cieľ úplnú porážku Ruska v súčasnom konflikte medzi Západom a Ruskom.

Márnosť, hovorí Kazateľ

Spomíname si na iné grandiózne prejavy po roku 1989, ktoré zazneli v Kongrese. Skončili tak, ako hovorí kniha Kazateľ: Márnosť, len márnosť, všetko je márnosť.

Uvedieme dva také prejavy, ktoré majú vnútorné prepojenie s prejavom Zelenského. A všetky tri spája ten istý problém. Predstavená grandiózna vízia sa nenapĺňa. Buď preto, lebo víziu zavrhol neskôr samotný jej autor, alebo sa ukázala ako nesplniteľná, alebo bola od začiatku zaťažená nejakým propagandistickým podvodom.

Preto tie prvé dva prejavy, ktoré uvedieme, skončili ako márnosť a Zelenského prejavu hrozí v istom zmysle podobný osud.

Foto: Ukrainian World Congress/FB

1990: Havel hovorí v Kongrese

Vo februári 1990 sa uskutočnila triumfálna cesta nového československého prezidenta Václava Havla do USA. Bola to neformálna korunovácia Havla za lídra protikomunistického odboja v celej strednej Európe. V tej chvíli stál Havel v očiach Ameriky ešte vyššie ako Lech Walesa. V Bielom dome Havla prijal prezident George Bush. Kultúrnym spoločenským vrcholom bola Pocta Václavovi Havlovi, ktorá sa konala v katedrále Svätého Jána episkopálnej cirkvi, kde vystúpili na Havlovu počesť mnohí známi umelci.

Nuž a politickým vrcholom bol Havlov prejav v Kongrese na spoločnom zasadnutí oboch snemovní.

Na začiatku prejavu Havel hovorí o porážke komunizmu v Európe. Za túto pasáž mu možno tlieskať i dnes. Práve za obetavosť a neochvejnosť v zápase s komunizmom si Havla vážime. V tretej časti hovorí skôr všeobecne, ako filozof, o zodpovednosti ľudstva za planétu, o zatiaľ nedosiahnutom bratstve ľudí a podobne. Nemožno namietať.

Keď si však prečítame po uplynutí tretiny storočia jeho konkrétne návrhy z prostrednej časti prejavu, a tie návrhy sú adresované Amerike, ktorá je lídrom Západu, ostávame šokovaní poznaním, že nielenže sa nenaplnili, ale že sa začali diať procesy úplne opačné.

Havel hovorí o vízii návratu amerických vojsk z Európy domov. „Američtí vojáci by neměli být dalších sto let odtrženi od svých maminek,“ hovorí. Hovorí o nádeji, „že dříve nebo později nebudou už vaši chlapci muset střežit a případně zachraňovat svobodu v Evropě“. Pripomeňme, že Havel tieto slová vyslovoval práve v období, kedy americkí a iní západní politici ubezpečovali Gorbačova, že NATO sa nerozšíri na východ „ani o palec“.

Havel hovorí o Európe, ktorá by sa mala vynoriť ako nový skutočne samostatný politický subjekt: „Evropa se musí vzpamatovat dříve nebo později do své vlastní existence a sama rozhodnout, kolik a čích vojáků potřebuje k tomu, aby její vlastní bezpečnost a všechny širší vazby této její bezpečnosti vysílaly paprsky míru do celého světa.“

Havel hovorí o konci bipolárneho sveta a začiatku sveta multipolárneho, v ktorom „budou všichni – velcí i malí – bývalí otroci i bývalí páni – tvořit to, co váš velký prezident Abraham Lincoln nazval „The Family of Man““.

Havel hovorí o novej celoeurópskej štruktúre a jej bezpečnostnom systéme, ktorý by mal mať väzby „na tu část zeměkoule, kterou lze nazvat „helsinská“ a která se rozprostírá od Vladivostoku k Aljašce“. Havel teda hovoril o akomsi zahrnutí aj Sovietskeho zväzu (teda neskoršie Ruska) do vzťahov tohto systému.

Havel neprejavoval žiadne obavy zo Sovietskeho zväzu a vyslovil tézu, že ak chce Amerika pomôcť Čechom a Slovákom, tak nech pomáha Sovietskemu zväzu.

Havlov prejav bol triumfálny. Kongresmani spontánne prerušovali prejav potleskom a na záver sa Havlovi dostalo nekonečných ovácií postojačky.

Foto: Jiří Jiroutek/wikimedia CC BY-SA 3.0

Stal sa presný opak

Keď po tretine storočia porovnáme súčasnú situáciu s Havlovou víziou z kongresového prejavu, konštatujeme, že sa naplnil jej pravý opak.

Americkí chlapci sa nevrátili k mamičkám. NATO sa rozširovalo na východ spôsobom, ktorý si nekládol žiadne medze, a momentálne sa hrá o to, či sa jeho členom nestane i Ukrajina a Gruzínsko. Tým sa i americké vojenské základne začali objavovať stále východnejšie. Americkí vojaci sa objavili v Rumunsku, v Poľsku, v Pobaltí, sú aj na Ukrajine, síce neformálne, ale sú. Na Slovensku bola v parlamente schválená dohoda, že budú i na Slovensku. Ide o proces, ktorý začal dávno, pradávno pred začiatkom rusko-ukrajinskej vojny.

Európa sa ukazuje byť v takom vleku USA, ako to nebolo videné od konca druhej svetovej vojny. Nemecko je zlomené, Európskej únii hrozí odchod európskych firiem na druhý breh Atlantiku.

Po skončení bipolárneho sveta nedošlo k zhode na multipolarite, ale Amerika rozhodla, že po páde bipolarity nastal jej unipolárny, a teda unilaterálny moment, v ktorom ona koná samostatne ako jediná superveľmoc.

Nedá sa hovoriť o novom európskom bezpečnostnom systéme, ktorý by zahrňoval Rusko. Jediným reálnym bezpečnostným systémom je bezhranične sa rozširujúce NATO.

Pomoc USA Rusku? USA vybudovali z Ukrajiny, slovami amerického politológa Johna Mearsheimera, baštu Západu nepriateľskú voči Rusku.

Zavrhnutie Havlovej vízie viedlo k súčasnej vojne

To postupné plazivé zavrhovanie všetkých vyššie uvedených Havlových myšlienok viedlo napokon k súčasnej vojne, ako sme už v Štandarde veľakrát písali. Konanie Ruska nijako neospravedlňujeme, invázia bola odsúdeniahodná.

Amerika však vedela, že Rusko považuje spôsob, akým Amerika Ukrajinu politicky tvarovala, za provokáciu a ohrozenie.

Foto: TASR/AP

Havlov prejav sa stal márnosťou, až keď ho Havel poprel

V čase, keď Havlov prejav zaznel, určite nebol márnosťou, Vyjadroval idealizmus a dobrú vôľu všetkých nás, ktorí sme privítali pád komunizmu. Prejav sa stal márnosťou až neskôr, keď český prezident Havel postupne od svojich myšlienok z kongresového prejavu ustupoval. Napokon sa stal podporovateľom americkej vojensko-politickej expanzie na východ, podporovateľom jej rozhodnutí, vyplývajúcich z amerického unilateralizmu, napríklad rozhodnutia o bombardovaní Juhoslávie alebo o invázii do Iraku.

A márnosťou sa stal i preto, lebo jeho myšlienky zavrhli i tí, čo mu v Kongrese tlieskali.

2001: Bushov prejav o Vojne proti teroru

Necelých dvanásť rokov po prejave Václava Havla prehovoril opäť na spoločnom zasadnutí oboch snemovní Kongresu prezident George W. Bush. Jeho prejav sa stal známym ako prejav o Vojne proti terorizmu. Bolo to deväť dní po šokujúcich útokoch al-Káidy na New York a Washington 11. septembra 2001, kedy zahynulo takmer 3 000 Američanov.

Keď si ho po dvoch desaťročiach čítame, nemôžeme sa ubrániť pocitom sympatií k Američanom, ktorí boli obeťami násilia, k Američanom, ktorí v ten deň zachraňovali životy iných, a sympatie v nás vzbudzuje bodrý Texasan Bush, ktorý sa v ten deň ocitol pred najväčšou výzvou svojho života.

Zároveň si všímame vety z prejavu, ktoré nás zarazia. „Náš smútok sa zmenil na hnev a hnev sa zmenil na rozhodnutie,“ hovorí Bush. Prvé, čo nás pri tom napadne, je to, že hnev možno nie je dobrým rozpoložením na prijatie vážneho rozhodnutia.

V prejave Bush vyhlásil odhodlanie USA všade na svete stíhať terorizmus všetkými prostriedkami ekonomickými, vojenskými, spravodajskými, atď. Tým prejav získal svetovú publicitu.

Bushova terminológia sa stretla s kritikou, ktorá hovorila, že terorizmus predsa nie je protivník, ale prostriedok, ktorý protivník používa. V terminológii však nebol najväčší problém.

Foto: TASR/AP

Bushov utopický maximalizmus

Američania veria v americkú výnimočnosť, preto od svojich lídrov očakávajú silu a rozhodnosť, a to najmä v čase krízy. Ich lídri sú hnaní do prísľubov dosiahnutia maximalistických cieľov. Práve maximalistický tón bol slabou stránkou Bushovho prejavu.

Tak napríklad Bush de facto oznámil všetkým vládam sveta, že k americkému videniu problému terorizmu nemôžu zaujať neutrálne stanovisko. „Alebo ste s nami, alebo ste proti nám,“ povedal Bush. Lenže problém terorizmu je komplexnejší. Neskôr vznikali situácie, že Amerika bojovala v Sýrii proti Asadovej vláde, proti ktorej bojovala i odnož Al-Káidy. Alebo pred tromi rokmi Amerika vyčítala Turecku, spojencovi v NATO, inváziu do severnej Sýrie, pričom Turecko sa značne presvedčivo bránilo, že ide o trestnú výpravu proti kurdským teroristom.

K maximalizmu patrí i neschopnosť odhadnúť hranice svojich možností. Amerika musela zasiahnuť v roku 2001 proti afganskému Talibanu, keď tento ostentatívne poskytol úkryt Usámovi bin Ládinovi. Potiaľ bola invázia do Afganistanu oprávnená. Invázia sa však o pár mesiacov zmenila na „nation building“, pokus vybudovať z Afganistanu parlamentnú demokraciu európskeho typu. Pokus skončil po dvadsiatich rokoch chaotickým odchodom Američanov z krajiny a návratom Talibanu k moci.

Nezmyselná invázia do Iraku

Vrcholom Bushovej Vojny proti teroru potom bola invázia do Iraku v roku 2003. Dôvodom pre ňu mali byť údajné iracké zbrane hromadného ničenia a údajná väzba irackého režimu diktátora Saddáma Husajna na Al-Káidu. Nič z toho nebola pravda.

V dôsledku invázie a na ňu nadväzujúcich logicky prichádzajúcich následných konfliktov zahynuli státisíce ľudí a došlo k migrácii niekoľkých miliónov utečencov. Následky invázie pretrvávajú do dnešných dní.

Invázia do Iraku mala v roku 2003 obrovskú podporu amerických občanov. Vyjadriť sa k nej v roku 2003 kriticky znamenalo vystaviť sa mediálnym obvineniam z nedostatku vlastenectva. Americkí katolíci viacej počúvali Busha ako pápeža Jána Pavla II, ktorý pred inváziou varoval. Napokon, podobne to bolo na Slovensku.

Bývalý prezident George W. Bush dnes na svojom ranči maľuje obrazy mŕtvych amerických vojakov. Na jeho prejav pred Kongresom z roku 2001 sa už nespomína ako na veľký.

Foto: TASR/AP

2022: Zelenského prejav v Kongrese

Z prejavov Havla a Busha sa nestala márnosť tým, že by snáď boli úplne pomýlené. Havlov prejav bol úplne správny, márnosť bola v tom, že Havel sa jeho myšlienok vzdal a rovnako sa ich vzdali tí, čo mu tlieskali. Bushov prejav tiež nemožno úplne odmietnuť. Márnosťou sa stal pre chybnú interpretáciu jeho myšlienok.

S prejavom Zelenského je to inak. Prezident Zelenskyj postavil svoj prejav tak, aby čo najlepšie poslúžil dosiahnutiu víťazstva vo vojne. Teda aby naďalej mobilizoval Ukrajincov a aby Ukrajina získala ďalšiu pomoc od Ameriky, teda peniaze a ďalšie dodávky zbraní. Tomuto podriadil Zelenskyj úplne všetko. V tomto zmysle Zelenskyj naďalej plní rolu silného a odhodlaného lídra. Ak by ju od začiatku neplnil, Ukrajina by už zrejme bola prehrala.

Na rozdiel od Havlovho a Bushovho prejavu je však Zelenského prejav poznačený propagandou. V tom môže byť márnosťou od počiatku.

Keď hovoríme o Ukrajine, sme zdržanliví, pretože ukrajinskí vojaci masovo umierajú vo vojne pri obrane vlasti, sme zdržanliví, pretože civili na Ukrajine mrznú v bytoch bez elektriny a kúrenia.

Nemožno však večne mlčky počúvať veci, ktoré nesedia. „Vaše peniaze nie sú charita. Je to investícia do globálnej bezpečnosti a demokracie, s ktorou narábame tým najzodpovednejším spôsobom,“ hovorí Zelenskyj o peniazoch, ktorými Amerika podporuje Ukrajinu. Poslucháč s pamäťou si spomenie, že na Zelenského Ukrajine bolo ešte pred vojnou zakázaných jedenásť politických strán, zakázané boli niektoré televízie a bezpečnostné zložky nedávno prehľadávali chrámy pravoslávnej cirkvi hlásiacej sa k moskovskému patriarchátu.

„Ukrajinský Donbas stále vytrváva,“ hovorí Zelenskyj o ruskom obliehaní Bachmutu. Človek s pamäťou si spomenie, že to je ten Donbas, kde ukrajinské vojská strieľali osem rokov na ukrajinských civilov a svet mlčal.

Zelenskyj prirovnal vojakov ukrajinskej armády k americkým vojskám bojujúcim proti Hitlerovi na rieke Bulge v Ardenách. „Rovnako ako sa statoční americkí vojaci, ktorí držali svoje línie a bránili sa proti Hitlerovým silám počas Vianoc 1944, statoční ukrajinskí vojaci robia to isté počas týchto Vianoc proti Putinovým silám,“ hovorí. Človek s pamäťou si spomenie, že odkazu boja s Hitlerom sa držia ani nie tak tí ukrajinskí vojaci z ukrajinskej armády, ale že sa k nemu hlásia tí Ukrajinci z armád neuznanej Doneckej a Luhanskej republiky, ktorí sa po boku Rusov snažia Bachmut dobyť. A naopak, od roku 2014 sa kyjevská vláda, ktorú reprezentuje dnes Zelenskyj, podieľa na šírení politického odkazu Stepana Banderu, ktorého podporovatelia bojovali počas druhej svetovej vojny na strane Hitlera. Skrátka to nesedí.

A, samozrejme, dôležité sú i tie veci, ktoré Zelenskyj americkým kongresmanom nepovedal. Nemohol spomenúť to, že americká snaha strhnúť celú Ukrajinu na Západ spôsobila bolestné rozdelenie ukrajinskej spoločnosti, vedúce napokon k občianskej vojne. A nemohol spomenúť ani to, že táto americká snaha napokon viedla k ruskej invázii na Ukrajinu. To ruskú inváziu nijako neospravedlňuje. Avšak dala sa a mala sa očakávať. Amerike sa dostalo nespočetné množstvo varovaní.

O tomto všetkom v Zelenského prejave reč nebola. Ani byť nemohla.

Ak Ukrajina vyhrá, a ak nevyhrá

Ústredným posolstvom Zelenského prejavu bol prísľub, že Ukrajina v tejto vojne zvíťazí. „Jedine víťazstvo!“ hovorí ukrajinský prezident. A vieme, čo si Zelenskyj pod víťazstvom predstavuje. Rusko musí byť vytlačené z každého okupovaného územia. Vrátane Krymu.

Nevieme, ako vojna dopadne. Vojna je neisté dobrodružstvo. Môže vyhrať Ukrajina, čiže Amerika, lebo ide o zástupnú vojnu medzi veľmocami. Môže vyhrať Rusko. A vojna môže skončiť po vyčerpaní oboch strán rokovaním o nejakom kompromise.

Ak Ukrajina zvíťazí vyššie uvedeným spôsobom, Zelenského prejav vydrží skúšku časom. V takom prípade propagandistické vložky nebudú prekážať. U víťazov to neprekáža, tak funguje politika a dejiny. Ak Ukrajina nezvíťazí, môže byť Zelenského prejav najväčšou márnosťou a najtragickejším zo všetkých troch prejavov, ktoré spomíname. V prípade prehry sa totiž jeho prejav spätne ukáže ako ešte ďalšie prehĺbenie ukrajinskej tragédie, ako výzva na zbytočný zmar ďalších a ďalších ľudských životov.  

Foto: TASR/AP

Tri prejavy sú ilustráciou tragédie Západu po skončení studenej vojny

Tri prejavy charakterizujú tragédiu Západu i Ruska po páde komunizmu v Európe. Spája ich spoločné auditórium. Teda Kongres, teda americká politika.

Havel predniesol víziu návratu amerických vojakov domov, víziu multipolárneho sveta, víziu pomoci Sovietskemu zväzu (Rusku).

Americká politika mu tlieskala, avšak postupne jeho víziu odmietla. Rozhodla sa pre unilateralizmus a postup svojich vojakov na východ.

Vrcholom unilateralizmu bola invázia do Iraku, ktorá vyplynula z prejavu George W. Busha. Amerika si vtedy povedala: Keď svet nevie, čo je správne, tak my to vieme. Lenže sa mýlila.

Ďalším vrcholom unilateralizmu bol tlak toho istého prezidenta G. W. Busha v roku 2008 prijať Ukrajinu do NATO, čo považovalo Rusko za ohrozenie, a proti čomu neverejne namietali i vplyvné európske štáty Nemecko a Francúzsko.

O týchto dvoch iniciatívach, teda invázie do Iraku a o pretláčaní Ukrajiny do NATO a o jej vyzbrojovaní a jej pretváraní na štát nepriateľský voči Rusku, treba povedať jednu vec. Ich podporovateľmi boli tie isté štáty, tí istí politici, tie isté médiá a think-tanky. Od Bratislavy po Washington.

Napokon došlo k reakcii Ruska na americký unilateralizmus. Rusko napokon akceptovalo, že namiesto havlovskej pomoci Rusku zo strany USA tieto vyzývajú Rusko na zástupný súboj. A bola to reakcia tiež unilateralistická, ktorá sa neohliadala na nič. Bola ňou invázia na Ukrajinu. Paradoxne platí, že tá ruská invázia sa veľmi podobá na inváziu USA do Iraku, ale zároveň ju pociťujeme ako znovuupadnutie a znovuuviaznutie Ruska v sovietskej minulosti.

Realita je taká, že Zelenskyj prehovoril v Kongrese v dvoch úlohách. Na jednej strane hovoril, ako prezident krajiny, ktorá sa právom bráni pred útokom. Zároveň prehovoril pred zákonodarným zborom krajiny, za ktorú Ukrajina bojuje v zástupnej vojne. Preto o skutočnej logike celého tohto tragického príbehu hovoriť nemohol.

Možno ten príbeh raz v budúcnosti popíše nejaký americký prezident v prejave v Kongrese.